Ladislav Šebák
Kráľovná zimy
(venované Jožkovi T. Schönovi)
Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Štefana som spoznal ešte v Skloplaste. Usmiate úprimné oči, prešívaný kabát na drobnej postave, ušianka na neposlušných vlasoch, v ruke vedro s maltou či čerstvo zarobenou sadrou a opravoval po halách odŕcané rohy po šoféroch baterkových vozíčkov. Neskôr som ho v rovnakej uniforme vídaval na čerpačke. To bolo ešte pred Nežnou, keď sa v robote „mohlo“ piť.
Navštívila ma susedka, že sused, poraďte, môjho malého v škole bije učiteľ, prišiel domov s plačom, a nielen jeho, výprask dostávajú aj ostatní. Mám mu ísť vynadať, podať sťažnosť, alebo napíšete o tom? Robko je veľmi dobrý chlapec, veď ho poznáte, v puberte možno trochu živší...
Pár týždňov sa doma povaľovala pozvánka na stretávku spolužiakov po 25 či 30 rokoch, na obálke bolo manželkine meno. Teraz, keď potrebujem do nej nakuknúť, ju nemôžem nájsť, a ženy sa nechcem pýtať. Keď ju mala naposledy v ruke, nadávala na nejakú, vymyslím si, že Helenu Trstínsku, lebo na to sa jej už ozaj nechcem pýtať.
Sme príšerne šetrní. Nielen ja doma s manželkou. Nedávno na rodinnej seanse u mamy som sa dozvedel, že v rovnakej veci sú neskutočne šporovliví aj moji súrodenci, aj mama, aj jej sestra a jej deti, krstná... všetci. Predpokladám, že rovnako je to aj u susedov, priateľov, v celom meste, a teda určite aj na celom Slovensku.
Včera som sa náhodou stretol s bráchom na pešej zóne a už menej náhodne sme si sadli do pizzérie na pivo. Po futbale a babách prišla reč aj na euro.
Už dávnejšie mám návod na kolorovanie čierno-bielych fotografií od kolegu blogera Mira Veselého, ale až dnes som sa trochu pohrajkal s niektorými fotkami. Tak tu je pár mojich pokusov.
Jedno obyčajné slovo a také strašné, zákerné. Na druhej strane stojí krásne slovo život, plný snov, túžob, očakávaní. Alebo slová zdravie, rodina, láska, priatelia... nádhera. Znejú ako hudba. To je jedno akého žánru, proste dobrá hudba. Napríklad ľudová, country... Medzi týmito protipólmi je nádej, viera, pomoc... Včera boli všetky tieto slová skloňované v trnavskom Kine Hviezda na jednom benefičnom koncerte. Spolu s menom Peter Dula.
Minulý piatok predobedom som sa s päťročnou dcérkou vybral na opačný koniec Trnavy. Mali sme na pláne vyviezť sa trojkou linkou z Družby až k Starému cintorínu, autobus bude ďalej pokračovať až na začiatok obce Biely Kostol, ale to nás už nezaujímalo. Mrkneme na cintoríne hrob mojich starých rodičov, kúsok ďalej na múre si cvaknem dielko grafiťáka-vtipálka, ktoré vídavam, keď trojkou pokračujem až do Kamenného Mlyna.
Na Bojnickom zámku som bol so ženou minulé leto a naposledy, teda ostatný raz, včera. Ona medzitým asi dvakrát. Hoci je to z Trnavy ďalej akoby kameňom dohodil, chodí tam často, už roky. Vraj sa pri sarkofágu grófa Pálffyho dobíja pozitívnou energiou. Iným by na to stačil aj dubový les v okolí alebo si podriemkať v kostole. Ale moja kontesa musí na zámok.
Poznám obe odmalička, vídam ich stáť na tom istom mieste, trochu ďalej za mestom, neďaleko ruín stredovekého mlyna. Aj keď sa kamarátia dobrých sto rokov a bývajú takmer oproti, jedna za druhou ešte neskočila cez potôčik na kus reči, na kávičku...
Keď som bol malé decko, hrával som sa na lúke za domom. Lúka bola posiata poľnými kvetmi, ale najkrajší bol vlčí mak. Hovorili sme mu slepý mak.
V Smoleniciach som bol naposledy pred necelým pol rokom, v uplakanom chladnom dni na hranici novembra a decembra. Boli sme sa tu rozlúčiť s maminým najstarším bratom Jankom. Vrátil som sa sem v uplynulý piatok s bratom Palom. Bol krásny slnečný deň, z romantických dôvodov sme v Trnave sadli na vlak.
Niekedy je v robote riadna nuda. Najmä vtedy, keď niet do čoho pichnúť a pred okolím sa ešte treba tváriť, že akože nestíhačka. Dokonca aj pred šéfom, ktorý veľmi dobre vie, že práve prebieha malé divadelné predstavenie, a v duchu je rád, že sme kreatívni a nemusí nám robiť našepkávača.
Pred pár rokmi nastal v mojom živote veľký zlom. Aj v súkromnom, aj v pracovnom, dokonca aj v telesnom. To posledné upresním – raz ráno som sa z ničoho nič zobudil na cudzom lôžku, s cudzími stonajúcimi ľuďmi, s cudzím, dezinfekčným zápachom, s mne dovtedy cudzou obrovskou bolesťou v zafixovanom lakti, z ktorého trčala drenážna hadička. Hneď som pochopil, zle je, som na chirurgii.