Môj dedko a Slovenský štát

Autor: Ladislav Šebák | 14.3.2010 o 23:59 | (upravené 15.3.2010 o 0:08) Karma článku: 13,88 | Prečítané:  5429x

V rukou písaných životných spomienkach môjho starého otca Jána Škreku z Hrnčiaroviec pri Trnave nechýba ani epocha Slovenského štátu. Nekomentuje však zákulisie dejinných udalostí, opisuje len svoj príbeh a príbeh svojej mladej rodinky, tak, ako ho videl svojimi očami a cítil na vlastnej koži.

komarnovojna.jpg

Aj udalosti z rokov 1939 až 1945 sa mu hlboko vryli do pamäti, spisovať ich začal až ako 65-ročný deduško od roku 1976. Niečo, čo bolo v dobe pred Nežnou nebezpečné zveriť ingustovej tužke a linajkovému zošitu, možno zamlčal, a iba naznačil. Zbadal som to miesto, je tam, kde opisuje, ako pred Veľkou nocou roku 1945 Malinovského armáda pred sebou hnala Nemcov. Skúsenosti s ruskými vojakmi, nasadenými do prvej línie, sa radšej predávali ústne.

Môj dedko mal v čase vyhlásenia Slovenského štátu vyše 27 rokov, bol ženatý s Agneškou, s ktorou mal vtedy jeden a polročné dievčatká-dvojičky Zdenku a Božku. Zdenka je moja mama.

Z vojny sa nevrátil dedkov najmladší brat Tónko, ktorý narukoval do Vrútok. Zahynul pár dní po vypuknutí Slovenského národného povstania, nemal ani 22 rokov. Dedko po celý svoj život vo svojom albume opatroval tento výstrižok z Času č. 60, z 13. marca 1946:

vystrizok.jpg

Dedkov „vojnový príbeh“ sa vlastne začal už pol roka pred vznikom Slovenského štátu:

Manévre? Mobilizácia!

tonko.jpgBolo to asi v polovici októbra 1938, odrazu som len dostal povolávací lístok k nastúpeniu vojenskej služby, vraj na mimoriadne cvičenie k môjmu delostreleckému útvaru do Žiliny. Čo to má byť? Rozmýšľal som, veď na prvých manévroch som bol vlani, keď sa mala narodiť Božka a Zdenka. Darmo som však nad tým hútal a premýšľal, na nič som neprišiel, vedel som iba to, že sa so svojou rodinkou musím opäť rozlúčiť a do 24 hodín sa hlásiť pri vojsku. Nevedel som však ani to, na ako dlho odchádzam, a preto naše lúčenie bolo tým ešte smutnejšie.

Keď som prišiel do Žiliny, do kasární, tie boli vojakmi už doslova preplnené a pre nás, čo sme ešte prišli, nebolo v ubikáciách už vôbec miesta. Obliekli nás ešte v ten večer do vojenského mundúru a šli sme spať von do mesta do miestnej cvičebne telovýchovného spolku Sokola. Dnes je už na tomto mieste reštaurácia a kino Úsvit, a kedykoľvek idem okolo, vždy si spomeniem - tu som v októbri 1938 celé dva týždne spával na zemi na slame. Takveru.

Jedného večera, bolo to už po 22. hodine, prišiel do našej ubytovne záložný dôstojník a urobil poplach. Všetci sme sa obliekli a vyšli von, kde sme nastúpili do štyrstupu. Bolo nám divné, že pozdĺž cesty stojí veľa civilov - mužov i žien, niektorí nám kývali a videl som, že mnohé ženy i plakali. Len až keď sme došli do kasární sme sa dozvedeli, že bola vtedajším prezidentom Dr. Eduardom Benešom vyhlásená všeobecná mobilizácia. Tak je to teda a bolo nám už všetko jasné, že nás i vyzbroja a pôjdeme proti Nemcom, ktorí už stáli na našich hraniciach. Do mobilizácie boli povolaní všetci vojaci do 60 roku veku. Do rána už nikto nezažmúril ani oko.

Ráno bolo už celé nádvorie kasární plné vojakov. Dostali sme úplne novú rovnošatu, prádlo, nasadli do pripravených motorových vozidiel, ktoré mali za sebou i kanóny, a šli sme na stanicu Nová Žilina, kde našu výzbroj nakladali sme až do samého večera na vagóny. O deň neskôr už sme sa ládovali do vagónov a odchádzali smerom k nemeckým hraniciam. Z niektorého blízkeho domu ozýval sa prezidentov hlas z rádia: „Občané, zachovejte klid a rozvahu, já mám svůj plán...“ ďalšie slová som už nepočul, lebo náš vlak dal sa do pohybu. Náš najvyšší vojenský veliteľ, akým je vždy prezident, vieme, že potom našu armádu opustil a šiel hľadať útočište do Londýna a s našou armádou to potom aj tak dopadlo. Boli sme už kdesi na Morave a odtiaľ sme sa vracali potom autami nazad do Žiliny, kde v Rajci bola potom demobilizácia celého delostreleckého pluku 126.

Hneď potom prvú Československú republiku začali okliešťovať, kúskovať. Sudety si zobrali Nemci, Maďari zasa časť južného územia a zo severného si vzali čosi aj Poliaci. Stalo sa tak na základe rozhodnutia mníchovského verdiktu, na ktorom bol prítomný Hitler, anglický ministerský predseda Daladier a tiež taliansky zahraničný minister gróf Ciano, ináč tiež Mussoliniho zať, ktorého neskôr potom, zdá sa mi, pre velezradu jeho svokor dal popraviť zastrelením. Títo ľudia rozhodli o osude našej prvej Československej republiky.

Dlho trvalo potom, než som sa z mobilizácie vrátil domov, snáď aj tri mesiace, lebo narukovaných vojakov začali prepúšťať od najstarších odvodných ročníkov a ja som bol práve jedným z najmladších. Nebolo už ani kedy písať domov o civilný oblek a tak som sa vrátil vo vojenskej uniforme. Agnešku som našiel spať u rodičov, no a našlo sa miesto aj pre mňa. Malá Zdenka každému, kto k nám prišiel, hneď hlásila: „Náš tato je vojášik!“ Písmeno „č“ si totiž ešte zamieňala za „š“.

Na druhý deň som poštou vrátil uniformu vojenskému útvaru a hlásil sa do práce k bývalému môjmu zamestnávateľovi Coburg úč. spol. v Trnave.

(...)

Slovenský štát

Dňa 14. marca 1939 utvoril sa Slovenský štát. Čechy a Morava sa stali protektorátom Nemcov. Na čelo Slovenského štátu bol postavený rímsko-katolícky kňaz Dr. Jozef Tiso, ktorý v tejto funkcii prezidenta zotrval až do jeho zániku. Všetci Česi z úradov, škôl, podnikov i z armády museli opustiť Slovensko a vrátiť sa do svojej domoviny. Verím, že to muselo byť pre nich ťažké, lebo mnohí z nich žili už celé roky na Slovensku a sa tu celkom udomácnili, po slovensky nikdy nechceli hovoriť a boli tu skrátka ako doma. Ich udomácnelosť som zakúsil sám na vlastnej koži, keď som sa po ukončení základnej vojenskej služby uchádzal o prijatie ku železnici, kde vtedy neobmedzeným pánom na odbore bol Čech Ing. Polák. Žiadosť moju jednoducho zamietol, ale keď prišiel ku nemu niekto z Čiech, mal vždy pre neho miesto.

Prišiel však aj september toho istého roku a ja som musel znovu narukovať, tentoraz do Ružomberka, odkiaľ som bol potom s ostatnými záložníkmi preložený do Liptovského sv. Mikuláša. Bolo to práve v tom čase, keď Hitler zaútočil na Poľsko. My sme sa však v mikulášskych kasárňach len tak akosi povaľovali, držali stráže a podobne a neskôr sme boli poslaní domov. Pokračoval som ďalej v práci v trnavskom Kovosmalte, ako sa Coburg potom menoval.

Inzerát v Slovenskej politike

Jedného dňa, a bolo to v roku 1940, sa mi dostali do rúk vtedajšie noviny Slovenská politika, v ktorých Ministerstvo hospodárstva v Bratislave vypisovalo súbeh: „Prijmeme väčší počet mužských uchádzačov, ktorí budú zaškolení pre vodohospodárske práce. Prijmú sa: so stredoškolským vzdelaním, meštiankou a tiež so základným vzdelaním pre vykonávanie služby poriečnych strážnikov.“

Podal som si žiadosť a bol som prijatý. Ihneď po nastúpení bol poriadaný vodohospodársky kurz, ktorý trval šesť mesiacov. Už počas kurzu dostávali sme riadny plat, 1500 Kčs mesačne. V kurze sme boli oboznámení so všetkými vodohospodárskymi stavbami ako sú regulácie tokov, kanalizácie, meliorácie, vodovody a hradenie bystrín. Po skončení kurzu boli sme podrobení skúškam a rozoslaní na jednotlivé vodohospodárske stavby. Bol som zaradený do IV. služobnej triedy s titulom „poľnohospodársky manipulant“.

Prv než začnem písať o svojom účinkovaní na stavbe prešovského vodovodu, musím sa zmieniť o jednej z rodinných udalostí. Čakali sme s Agneškou prírastok do rodiny a bolo to v prvej polovici januára roku 1941, prírastok, ktorý nám mal pribudnúť po štyroch rokoch ako sa narodila Božka so Zdenkou. Už sme sa celkom vážne nazdávali, že okrem prvých dvoch detí viac mať už nebudeme a Agneška bola z toho celá nešťastná. Utešoval som ju, aby nestrácala nádej, že sme ešte mladí a detí môžeme mať ešte dosť. A že moja útecha naozaj nebola márna, vidím to dnes, keď sa naša rodinka počtom tak pekne rozrástla.

Január 1941 bol mimoriadne studený a drsný. Aj v ten večer 16-ho bol taký istý. Agneška sa chystala k pôrodu. Pre ženu je to ťažká, ale i radostná chvíľa, keď už je po všetkom a keď počuje prvý krik a plač svojho dieťaťa. Agneška dala na svet v túto noc deti dve, chlapca a dievča, ale iba dievčatko plačom oznámilo svoj príchod na svet, chlapček sa narodil mŕtvy. Pôrodná baba Hečková pokrstila ho menom Ján. Ešte v tú noc som šiel spolu so švagrom Kratochvílom na cintorín a tam sme ho aj pochovali. Žiaľ, žiť mu nebolo súdené a tak zostala nám len Marienka, ale aj tá žila iba 10 mesiacov.

Vyšný Slavkov a prešovský vodovod

Jedného dňa prednosta nášho úradu Ing. Július Kniška si ma zavolal a spýtal sa, či by som nechcel ísť na východné Slovensko, do obce Vyšný Slavkov, kde sa má zacať budovať prešovský vodovod. O niekoľko dní som sa zasa len lúčil so svojou drahou rodinkou a odchádzal už do spomenutej dedinky.

Keď som v poludňajších hodinách pricestoval do Prešova, tam už na mňa čakal s autom správca stavby Ing. František Petratúr. Na tohto človeka spomínam a budem spomínač vždy len v dobrom. Z Prešova do Vyšného Slavkova cestoval s nami aj tamojší pán farár, ktorého meno si už nepamätám. Aj toto bol dobrý a milý človek. Cesta z Prešova do Vyšného Slavkova meria rovných 20 km. Tamojší kraj sa mi páčil, lebo dedinka Vyšný Slavkov ležala uprostred hôr, obklopená lesmi a horami, a tie som mal vždy veľmi rád.

Táto dedinka mala tú zvláštnosť, že takmer všetky okolité kopce a vŕšky boli pramenité a poskytovali obyvateľom hojnosť pitnej vody. Najväčší prameň vody bol na hornom konci obce, vyvierajúci priamo zo zeme. Prameň dával za sekundu 100 litrov vody a bol prednostne zachytený pre stavbu prešovského vodovodu. Meral a kontroloval som ho denne kvôli zisteniu, či jeho výdatnosť neklesá. Voda mala okrem výbornej chuti aj tú vlastnosť, že v zime nikdy nezamŕzala. Z prameňa tiekol dolu dedinou už hotový potok, v ktorom miestni obyvatelia napájali dobytok a brali z neho vodu aj pre svoje domácnosti.

Prvou mojou starosťou po príchode do dediny bolo nájsť si vhodné ubytovanie a tak o malú chvíľu už som svoju batožinu skladal v domčeku Ondreja Olejára. Bol to tiež dobráčisko od kosti, ale jeho žena nemala veselosti ani zamak, večne bola zachmúrená. Mali dve deti, syna Valka a dcéru, ktorá už bola vydatá a mala aj malé, jednoročné dieťa, chlapca Jančuša. Toto decko revalo vo dne v noci, či bolo hladné alebo aj sýte, to bolo všetko jedno.

U Olejárových som sa aj stravoval, pravda, bola to celkom iná strava, než na akú som bol zvyknutý z domu. Polievky bývali zväčša kapustné a po nich nasledovali halušky posypané tvarohom. Do cesta na halušky sa z pravidla pridávali postrúhané surové zemiaky a keď som sa ich najedol, mal som pocit akoby boli z olova, lebo zemiakov tam bolo veľa a múky málo. Na večeru boli zasa vždy varené zemiaky, ktoré sa zapíjali kyslým mliekom. Tento jedálny lístok sa nikdy nemenil a ja som si naň aj čoskoro zvykol.

Stavebnú kanceláriu sme mali v dome u pani Hurtukovej. Bola to staršia žena, vdova, a mala 20-ročného syna. Dedinka bola ešte bez elektrického osvetlenia, svietilo sa len petrolejovými lampami a domčeky boli samé drevenice s malými okienkami, iba kostolík a fara boli murované. Tam mi prišla často na um pieseň dnes už nebohého Františka Krištofa Veselého: „Dedinka v údolí, malé domčeky...“

Tamojší ľud žil naozaj skromne, dalo by sa povedať, že takmer len zo zemiakov (menovali sa tam grúle), kapusty, halušiek a mlieka. Mne to však vôbec nevadilo, jedol som všetko doradu, len sa tak prášilo.

Na čo nikdy nezabudnem, bola povodeň, ktorú som tam zažil. Z hustých, čiernych mračien spustil sa lejak trvajúci dobrú pol hodinu, tamojší ľudia vraveli, že je to prietrž mračien, lebo o malú chvíľu bola skutočne zaliata celá dedina. Malý potôčik ktorý dedinou pretekal, nestačil všetku vodu odplaviť a voda brala zo sebou všetko, čo jej prišlo do cesty. Na stavbe sme mali zamestnaných okrem iných aj miestnych

obyvateľov - Cigánov. Títo prví zutekali domov, vraj musia ísť svoje ženy, deti a chyže ratovať. Stavebné náradie ako lopaty, fošne a fúriky, to všetko zo stavby voda zo sebou odniesla a len máločo sme z toho ponachádzali. Drevené domky, ktoré stáli nižšie u cesty, boli všetky zaplavené.

Keď som už po daždi vkročil do krčmy, aj tam bolo už asi po kolená vody, ale nikto si z toho nič nerobil, ani nelamentoval, a teda ani ja so stavbyvedúcim Antonom Sklenárom. Sadli sme si oba ku stolu a sušili sa tak ako iní, pálenkou. Sklenár si však prihol trocha viac, až som ho nakoniec musel zaniesť domov na pleci ako vrece zemiakov.

Slivovica, harmónium a „pán rechtor“

Okrem toho, že som denne meral výdatnosť prameňov, som v kancelárii viedol pokladničný denník a vyhotovoval mzdové listiny pre robotníkov. Postupne som sa spoznával aj s ľuďmi, medzi nimi aj s mladým učiteľom a organistom, ale jeho meno si už nepamätám. Navštívil som ho raz v škole, kde mal byt. Vytiahol, ako je tam už vo zvyku, fľašu so slivovicou a svorne sme popíjali. Nebol som síce na to zvyknutý, ale nebolo iného východiska. Mal v byte aj harmónium, môj obľúbený hudobný nástroj, tak som si prisadol k nemu a prebehol prstami po klávesoch.

„A veď vy viete na tom aj hrať!“ začudovane povedal. „Čo poviete, mohli by ste ma dakedy zastúpiť aj v nedeľu v kostole?“

„Nie som proti tomu,“ odpovedal som, „ale si to musím na organe vopred preskúšať, keď v kostole nebude nikto.“

Aj sa tak stalo. Skúška dopadla dobre a organista bol spokojný. Pán organista si totiž často rád vypil a dopočul som sa, že pije z nešťastnej lásky, bol ešte slobodný. A tak sa stávalo potom už dosť často, že bol v nedeľu hneď zrána napitý a musel som miesto neho ísť potom do kostola hrať. Kostolík bol síce malý, ale ľuďmi doslova vždy počas bohoslužieb nabitý. Tamojší ľud v kostole tak oduševnene spieval, že som chvíľami skoro ani nepočul hrať organ. Keď som išiel po dedine, mnohí, a najmä starší ľudia ma oslovovali aj „pán rechtor“. Aj mi to bolo trochu smiešne, ale keď rechtor, tak rechtor, tam totiž takto oslovovali organistu.

Kostolík s farou stál na malom vŕšku. Tamojší ľud bol veľmi nábožný. Chodievali sme, pravda, aj my, „páni zo stavby“, ako nás tam nazývali, do kostola, dokonca aj pán inžinier František Petratúr z Bratislavy, ktorý stavbu viedol a pokaždé, keď sme šli z kostola, stavili sme sa na fare, kde sme si s pánom farárom, mladým to ešte človekom, vypili po štamperlíku dobrej borovičky alebo slivovice.

Zvítanie sa s Agneškou a deťmi

dvojicky.jpgAvšak po dlhšom čase som sa tam cítil akýsi opustený akoby stratený. Bola to túžba po mojej rodinke a hneď som začal uvažovať o tom, ako ju ku sebe prisťahovať. U domácej panej mal som pre seba sám celú izbietku a po krátkom dohovore s ňou s prisťahovaním mojej rodinky súhlasila. Bol som celý šťastný.

Hneď na druhý deň zašiel som do Brezovice nad Torysou, kde bola pošta, a objednal som na výzvu telefonický hovor s Agneškou. Čakal som tam dobrú hodinu, než sa mi ozvala a bola tiež celá nadšená a naradovaná, keď som jej povedal, že môže i s deťmi prísť za mnou. Telegramom som bol vyrozumený, kedy ich mám čakať, a sám Ing. Petratúr šiel pre nich autom do Prešova. Bolo že to radosti, keď sme sa po dlhšom čase všetci spolu zvítali! Agnešku s deťmi Božkou, Zdenkou a Marienkou doprevádzala aj nebožka moja matka.

Dlho sme však u mojej domácej nebývali. V dedine sa uvoľnil jeden malý drevený domček a ten som potom prenajal, bývali sme v ňom len sami. Božka so Zdenkou mali po 4 roky. Marienka mala 10 mesiacov. Mali sme ju všetci veľmi radi, lebo bola tiež pekná ako bábika. Božka so Zdenkou si čoskoro v dedine našli aj kamarátku. Bola to dcérka miestneho hrobára i hlásnika a zároveň aj obecného sluhu bubeníka, tak ako to kedysi na dedinách bývalo, viem, že mu každý len Jano hovoril. Na celom okolí bola voda tak nízko pod zemou, že keď Jano niekomu jamu vykopal, čoskoro sa naplnila do polovice vodou a rakva s mŕtvym, prv než bola zasypaná zemou, sa vždy vopred do vody ponorila. Chudobný a veľmi biedny bol tento kraj a pre mužov okrem drevorubačstva inej práce nebolo. V lesoch sa pálilo však ešte popritom aj drevené uhlie.

Stavba sa postupne zväčšovala, aj robotníkov pribúdalo a mojou najdôležitejšou prácou bolo zostavovanie mzdových listín ku každej 14-dennej výplate. Okrem toho som prijímal a preplácal aj účty za stavebný materiál, boli to ponajviac dosky, fošne a guľatina. Dosť som toho mal a bol som spočiatku na všetko len sám. Až neskôr sme prijali jedného kancelárskeho pomocníka, menoval sa Pavel Rímsky. Bol to veľmi šikovný chlapec a vedel veľmi rýchlo písať na stroji.

Marienka, telegram a kvietky

Naša Marienka nám tam však odrazu ochorela. Lekára veru na blízku nebolo a bol to opät Ing. Petratúr, ktorý bol práve prítomný a zaviezol nás veľmi ochotne svojím autom k lekárovi do Brezovice, vzdialenej asi 15 km. Ten zistil, že Marienka má črevný katar a že musíme byť pripravení aj na najhoršie. Čo teraz, uvažovali sme celí zarmútení spolu s Agneškou. Nakoniec nevideli sme iného východiska, len poslať mamenke telegram, aby ju prišli vziať k sebe domov. Mamenka na druhý deň skutočne aj prišli, boli sme ich, keď odchádzali s Marienkou, vyprevadiť až na stanicu do Spišských Vlachov, a keď nám ju vo vlaku pri okne ešte ukázali, videli sme dcérenku už naposledy živú.

O 14 dní neskôr dostali sme telegram, že Marienka naša zomrela. Ten hrozný zármutok a žiaľ, ktorí sme oba s Agneškou prežívali, ten nemožno opísať. Božka i Zdenka boli ešte malé a náš žiaľ nevedeli ešte pochopiť. Agneška išla mi žiaľom zahynúť. Plakala kade chodila a ja nevedel som ju nijako utíšiť a potešiť.

Ešte v ten istý deň sme sa vydali na cestu domov. Z Vyšného Slavkova nebolo vtedy žiadneho autobusu, museli sme ísť pešky až na stanicu Spišské Vlachy. Skrátili sme si cestu lesným kopcom, ktorý som už dobre poznal, ale na tú sa do ťažko zabudnúť. Výstup do kopca bol dosť ostrý a ja v jednej ruke kufor a druhou som si pridŕžal na chrbte Zdenku, ktorá už nevládala ďalej kráčať. Boženka bola odolnejšia a vydržala cupkať stále popri mame. Ešte i teraz si pamätám, že mali na sebe tmavomodré kabátiky a na hlavách červené čiapky.

marienka.jpgPrišli sme tak po veľkej námahe až do obce Bijačovce, odkiaľ sa šlo už dolu kopcom až na hlavnú cestu vedúcu do Spišských Vlachov. Tam bola už rovina a potom už aj Zdenka si to šľapkala vedľa nás pešky ďalej. Pre štyriročné deti bol to opravdu kus cesty, ktorý museli spolu s nami prekonať. Bolo to najmenej 15 km. Cesta trvala nám asi 3 hodiny.

Na malý motorový vlak sme nastúpili až neskoro večer. Aj keď to bolo ešte v októbri, noci boli už veľmi chladné a kým sme sa dostali do Spišskej Novej Vsi, boli sme všetci celkom premrznutí. Zohriali sme sa až v rýchliku, ktorý bol dobre vykúrený. Božka i Zdenka spali, veď boli ukonané, nám sa však spať nechcelo, lebo sme ustavične mysleli oba na Marienku. Kedysi nadránom sme pricestovali do Trnavy.

Ráno bolo sychravé a studené. Po ceste z Trnavy sme sa už len tak vliekli celí unavení a na Zdenke to bolo najviac vidieť, lebo za nami stále zaostávala. Aj sme ju kus nechali za sebou, že nás dobehne, ale kdeže, vyšľapovala si celkom pomaly a Božka po nej neustále pokrikovala, aby sa ponáhľala, až nakoniec sme ju museli predsa len počkať.

Marienku sme našli doma už vystretú v bielej rakvičke a obloženú kvietkami, o čo sa iste moja sestrička Jojka postarala. Zdalo sa akoby len spala, ale smutná a pre nás hrozná skutočnosť bola iná, ona z večného jej spánku sa nám viac už nikdy neprebrala. Nemožno opísať bolesť a žiaľ, ktorý pri pohľade na ňu naše srdcia zvieral. To môže pochopiť len ten, kto podobné čosi zažil. Nebohý Fero Kušnír nám ju ešte vyfotil a jej obrázok je uložený v albume. Je pochovaná v Hrnčiarovciach a na tom istom mieste, kde leží aj môj jednoročný brat Jožko a o niečo staršia moja sestra, tiež Marienka.

Za Marienkou sme dlho, veľmi dlho smútili a Agneška snáď aj po celý svoj život, lebo častokrát aj v noci, keď sa prebudila, ju oplakávala.

Vo Vyšnom Slavkove bez Zdenky

Po pohrebe Marienky nazad do Vyšného Slavkova som sa vracal iba ja s Agneškou. Božka i Zdenka zostali doma u babky, len do času, veď bez nich by nám bolo bývalo smutno. Asi o mesiac dostali sme od mamenky list, že prídu za nami a privezú so sebou aj Božku, ktorá sa neustále pýtala za nami, či aj Zdenka, to dnes už neviem, vzali so sebou však iba Božku. Vzal som so sebou bicykel a čakal som na nich na stanici Lipany, ktoré boli tiež ďaleko od Vyšného Slavkova, asi 20 km. Autobusov vtedy ešte nebolo, tamojší ľud prekonával túto vzdialenosť buď povozmi alebo pešky. A tak ani mamenka sa z Lipian ďalej už nedostali, chvíľu sme spolu v čakárni posedeli a najbližším vlakom sa vracali späť.

Božku som vzal na bicykel pred seba a bolo veru, pamätám sa, dosť studeno. Aj keď mala teplý kabátik na sebe, o chvíľu sa začala zimou triasť, a keď som to spozoroval, vyzliekol som zo seba plášť a Božku do neho zakrútil. Bolo mi síce zima, ale v tú chvíľu som nemal iné na mysli, len aby Boženke bolo teplo. Chvíľami sme museli ísť na kus aj pešky, lebo údy sme mali takmer stuhnuté, ale nakoniec sme predsa len dorazili do Slavkova šťastne. Agneška mala v izbietke príjemné teplo a my celí skrehnutí sme sa dlho nemohli rozohriať. Aká len bola Agneška rada, že som aj Božku so sebou priviedol, vzala ju hneď do náručia a stískala i bozkávala do nekonečna.

Bez rodinky v Ludaniciach

V zimnom období sa na stavbe nepracovalo a tak aj my sme sa na zimu vrátili domov. Z domu som potom dochádzal denne do Bratislavy do nášho úradu, ale na jar 1942, keď som sa mal vrátiť späť do Vyšného Slavkova, už k tomu nedošlo. Prišiel iný rozkaz, ktorým som bol zo stavby prešovského vodovodu predisponovaný na iné miesto a to na stavbu regulácie rieky Nitry do Ludaníc v topoľčianskom okrese. Znovu som sa teda musel lúčiť so svojou rodinkou, ale tentoraz nás delilo iba 65 km. Domov som chodieval raz týždenne a vždy v pondelok vracal sa späť.

Aj tu som bol pridelený ako mzdový účtovník a robil som spolu so stavbyvedúcim Pavlom Bellom a jeho pomocníkom Františkom Hunákom. Stavbu prevádzalo Ponitrianske regulačné družstvo so sídlom v Nitre, na čele s Ing. Liozinom. Bol ruským emigrantom ešte z čias prvej svetovej vojny, bol to dobrák, ale na prácu prísny.

Čoskoro som sa i tu zoznámil s ľuďmi a mojím pracovným kolektívom a nebolo mi až tak smutno. Najlepším mojím priateľom sa stal Rudolf Krajčovič a je ním dodnes, ešte stále si občas píšeme. Bol vtedy ešte slobodný, ale zakrátko sa i on oženil. V kancelárii mi bol veľmi dobrým pomocníkom istý pán Pavel Bernát, na ktorého si tiež rád spomínam. Bol z Výčap - Opatoviec. Odtiaľ denne dochádzal k nám do práce.

U vdovy Márie Kmeťovej, ktorá mala jedného syna a dcéru, som bol ubytovaný, a u nej som sa aj stravoval. Neskôr som prešiel na stravu k manželke stavbyvedúceho pána Hunáka, ktorý v Ludaniciach i býval. Bol to človek ešte mladý, avšak veľmi dobrosrdečný, a ak mal nejakú chybu, tak len tú, že som si s ním musel ísť do šenku častejšie vypiť, z čoho mi potom bolo zle.

Kanceláriu sme mali spočiatku u jedného Rusína, bol už na penzii a menoval sa Briloff. Tento človek si rád vypil a prednosť dával vždy len borovičke a snáď preto, lebo bol chorý na žalúdok a veril, že tá ho vylieči. Ale nevyliečila, za dva roky zomrel.

Aj u pána Hunáka bola slabá strava. Vtedy sa u neho stravoval aj jeho švagor Vinco Púčik, ktorý sa stal potom u nás skladníkom. Častokrát, len čo sme oba prišli od obeda, boli sme nútení očistiť si zopár varených zemiakov prichystaných pre ošípané a tak doplniť naše hladné žalúdky.

„Narodil sa Ti syn!“

Agneška moja bola v ten čas v požehnanom stave, čakali sme nový prírastok do rodiny. Tešil som sa ako vždy, ale i kedy-tedy si povzdychol, či to nebudú zasa dvojičky. Nie, neboli, lebo keď mi prišiel telegram, stálo v ňom: „Príď okamžite domov, narodil sa ti syn.“

babkajanko.jpgBolo to presne 16. júna 1942, keď sa narodil náš syn Janko a bolo to v utorok. Vydal som sa ihneď na cestu domov, aby som svojho syna mohol čím skôr uvidieť a k sebe privinúť. Pamätám si akoby to bolo dnes, Agnešku som našiel sedieť v posteli a pred sebou mala v rozvinutej perinke nášho druhorodeného synka Janka. Bola celá šťastná, keď mi ho podávala do rúk, aby som ho prvým svojím otcovským bozkom na čielko privítal a pamätám si, že povedala: „Pozri, akého zlatého chlapčeka máme.“ Nemeškal som, vzal aparát a hneď som ich oboch na posteli odfotil a fotku túto dodnes opatrujem vo svojom albume. Na krst ho niesla pani Maria Krčová z Modranky. Kmotrovstvo medzi nami sprostredkovala Magduša Jedlovcová, matka Franca Krča a verná priateľka mojej matky. Franco Krč neskôr odišiel aj so svojou rodinou na Moravu a tam aj zostal.

Ale ani v Ludaniciach som nechcel ostávať sám. Vzadu za našou kanceláriou bola ešte jedna prázdna miestnosť, túto som si dočasne prenajal a býval v nej s celou mojou rodinkou. Keď som ich ku sebe presťahovával, Janko mal už asi 4 mesiace.

Neskôr sa nám trafil iný, väčší byt, a to u Sedmákov. Aj sa nám tam bývalo celkom dobre, keby... keby jeden zo Sedmákovcov, menom Adam, ktorý býval oproti v jednej malej miestnosti, sa nebol často opíjal a nerobil výtržnosti. Koľkoráz sme už spali, keď prišiel domov napitý a začal nám päsťou trepať na dvere a vyhrážal sa, že nás zabije. Robil tak zrejme preto, že jeho brat Jozef nás tam pustil bývať. Nedalo sa tam preto vydržať a musel som hľadať byt iný.

dedkojanko.jpgJanko mal už dva roky a začal chodiť. Raz vyjdem na dvor a oči mi padli hore k pristavenému rebríku na povalu. Zhrozil som sa, lebo na samom vrchu rebríka stál malý Janko. Po tichu som vyliezol za ním a zniesol ho dole. Malé deti radi sa šplhajú po rebríku, nuž aj Jankovi sa to zapáčilo.

Zo Sedmákovho domu asi po pol roku sťahovali sme sa do blízkej obce Dvorany, ktoré dnes sú už pripojené k Ludaniciam. Aj tam som býval s jedným podnájomníkom, menoval sa Cyril Guniš. Mal dve deti, ale u neho bola zasa tá chyba, že veľmi často svoju ženu bíjal, čo sa prirodzene mne ani Agneške nepáčilo. Ináč ako so spolunájomníkom sme dobre vychádzali.

Janko nám medzitým rástol ako z vody, mal už 18 mesiacov. V izbe, kde sme boli ubytovaní, bola betónová dlážka a na túto Janko padol dolu hlavou z kočára. Nebol som v tú chvíľu doma, ale Agneška mi o tom hovorila toto: Keď Janko vypadol z kočiara na tú betónovú dlážku, zostal úplne bez seba a nevydal dlho ani len hlások zo seba. Agneška vybehla na dvor a kričala: „Je zabitý!“ Na to vyšla von spolubývajúca Guniška, vzala Janka na ruky, hojdala ho a o chvíľu Janko zaplakal. Odľahlo pri srdci všetkým, lebo bol zachránený.

Pri pôrode syna Ferka

Vo Dvoranoch sme tiež neboli dlho, tak asi pol roka. Poznali sme sa a istou Máriou Žiačíkovou. Mala jedného chlapčiska, tak starého asi ako bola Božka so Zdenkou, ale bol zlý jak čert. Keď ustriehol z našich dievčat niektorú, že išla von na WC, tíško šiel za ňou a záchod zvonku zavrel. Tá sa nakričala, kým sme si všimli, že v izbe jej niet a on lapaj mal z toho radosť. Žiačička mala postavený nový dom, a izbu, z ktorej sa šlo cez kuchyňu a predsieň, nám prenajala. Ona s jedným dieťaťom bývala iba v kuchyni. V izbe však nemala ešte dokončený plafón. Dosky boli na ňom pribité, ale nebol ešte omietnutý a tak zatiaľ omietku nahrádzal linoleum, ale boli sme radi, že nás prichýlila. Agneška bola opäť už v pokročilom štádiu tehotenstva a za takejto situácie sa mal narodiť onedlho už Ferko, a aj sa tam narodil.

krst2.jpgBolo to 3. januára v pondelok včas ráno. Keď už sa Agneška pripravovala k pôrodu, majiteľka domu bola ešte tak dobrá, že ju vzala k sebe do kuchyne, kde sa kúrilo v šporáku, aby s dieťatkom nenachladla. Pri pôrode asistovala stará 75-ročná babička. Či bola skutočne aj pôrodnou babou, na to som sa ani nepýtal.

Pri narodení Ferka bol prítomný aj Janko, ktorý mal vtedy už 19 mesiacov. V kuchyni bolo ticho, len Agneška hlasito postonávala. Ja s babkou som stál pri nej. Keď sa Ferko narodil, ani nezaplakal či nezakričal, ako tomu býva u iných detí, keď prídu na svet. Potom ale predsa len zamrnkal a keď to Janko počul, prišiel k posteli, kde Ferko bol na holej plachte položený, dosiahol ho rúčkou za nožičku a pritiahol k sebe. Nevedel vtedy Janko ešte hovoriť a tak ho chvíľu len obdivoval.

Bol to náš v poradí už druhý syn. Radosť z jeho narodenia bola zrovna tak veľká ako tomu bolo u Janka. Aj jeho bola na krst zaniesť naša kmotra z Modranky, Mária Krčová. Avšak ani tam u Žiačičky sme nemohli bývať dlho, lebo ona si chcela svoju izbu dokončiť a tak sme tam boli iba na prechodný čas. Bol som už naozaj bezradný, kde hľadať zasa nový byt, lenže som už nemusel. Od Mary Žiačičky sme sa potom asi o mesiac sťahovali do dediny, Žiačička bývala pri hlavnej ceste smerom na Nitru.

Slovenské národné povstanie

Už predtým sa rozniesla zvesť o tom, že v Banskej Bystrici vypuklo povstanie proti nenávideným nemeckým okupantom a netrvalo potom už ani dlho, keď sme boli svedkami toho, ako sa tadiaľ v noci sťahovala trnavská vojenské posádka, ktorá prechádzala cez Ludanice smerom na Topoľčany, Prievidzu a do Banskej Bystrice. Nemecká armáda už medzitým obsadila bez boja mesto Nitru, kde tamojší veliteľ bez odporu Nemcov do kasární vpustil, za čo bol neskôr, ako sa bolo možno dočítať aj v novinách, zastrelený. Jeho meno si už nepamätám, viem len, že mal hodnosť plukovníka.

Raz v nedeľu ráno, bolo to už začiatkom septembra, vyšiel som von a chcel som ísť do mojej kancelárie. Neďaleko kostola, pod stohom slamy, povaľovalo sa zo 50 chlapov, oblečených tak napoly po vojensky, jeden mal oblečenú vojenskú blúzu, druhý na hlave vojenskú čiapku, tretí nohavice atď. Boli to všetko partizáni, ktorí čakali na prichádzajúcich Nemcov od Nitry. Boli poväčšine vyzbrojení puškami a niektorí i ľahkými guľometmi.

Asi o hodinu išiel som aj s Agneškou do kostola na sv. omšu. Vzala aj malého 9-mesačného Ferka, mala ho v perinke v náruči. Božka so Zdeničkou ostali doma. Pán farár slúžil sv. omšu, aj to iba potichu, keď tu odrazu pri konci bohoslužieb ozvala sa vonku streľba, prítomní ostali všetci vyľakaní a kňaz, Dr. Bača, vyzýval všetkých k zachovaniu kľudu. Výstrely z pušiek i guľometov netrvali dlho, najviac ak 10 až 15 minút. Zostali sme však ešte všetci v kostole až kým vonku všetko neutíchlo. Čo to bolo?

Partizáni, ktorí ležali okolo stohu, mali už správu, že od Nitry sa blíži nemecké vojsko. Ich spojka na motocykli svojou neopatrnosťou v nepriehľadnej zákrute vbehla Nemcom rovno pred ich obrnené pancierové vozy a stala sa tak prvou obeťou. Partizáni sa porozchodili po poliach a odtiaľ puškami a ľahkými guľometmi strieľali na Nemcov. Bol to však nerovný boj. Pancierové vozy sa zastavili a z ukrytých miest, odkiaľ videli, že sa strieľa, opätovali paľbu z viacerých ťažkých guľometov. Boj netrval dlho. Mnoho partizánov sa rozutekalo a 15 z nich zostalo ležať na mieste. Nemci boli všetko esesáci, ktorých prilby boli ozdobené umrlčou hlavou. Ľudia pokojne, ale so strachom, z kostola povychádzali a Nemci robili po dedine z domu do domu prehliadku, či niekde nie sú ukrytí partizáni. Bolo na nich vidieť, že sú všetci rozzúrení, pretože to bol prvý ozbrojený odpor s ktorým sa stretli, a prvé obete na životoch medzi partizánmi, ktorí ustúpili do neďalekej obce Chrabrany. Odtiaľ sa o chvíľu znovu ozývala streľba a tento raz už aj z kanónov. Nemci sa blížili k Topoľčanom.

Pri nemeckom veliteľstve

Na rozkaz Nemcov niekoľko chlapov z dediny muselo pozbierať padlých partizánov a uložiť ich na okraj priekopy a nechať ich tam po dobu 14 dní na výstrahu, že každý tak pochodí, kto sa Nemcom postaví na odpor. Mŕtvoly boli pochované skutočne až za štrnásť dní a keďže bolo ešte dosť teplo, mŕtvolný zápach bolo cítiť už na diaľku.

Po tejto prestrelke Agneška aj s deťmi vrátila sa domov, ale ja som musel ostať. Boli to však potom už napäté chvíle, lebo do Ludaníc prišlo natrvalo nemecké vojsko, aby robilo výpady na partizánske skupiny usadené v blízkych inoveckých horách.

Začali sa všade kopať protitankové zákopy, lebo sovietska armáda sa blížila čoraz bližšie k naším východným hraniciam. Každý práceschopný muž musel sa zúčastňovať týchto zákopových prác, ale ja som bol od nich oslobodený len preto, že som vykonával kancelársku prácu.

Práca na stavbe regulácie rieky Nitry pokračovala ďalej. Najhoršie bolo to, že nemecké veliteľstvo malo svoju kanceláriu hneď vedľa mojej. Vždy som tŕpol hrôzou, a najmä večer, keď som sa musel v kancelárii dlhšie zdržať, či sa mi niečo nestane.

Raz večer, ako tak sedím pri stole a píšem, ozvala sa z vonku prudká a silná detonácia. V izbe vedľa bolo ubytovaných asi dvadsať Nemcov, ktorí hneď povybiehali von a z pušiek strieľali ako diví. Len keď sa z vonku vrátili, dozvedel som sa, že partizáni vykoľajili prichádzajúci nákladný vlak od Nitry. Nikoho však z partizánov nedostali. Zažil a skúsil som tam veru za tú dobu všeličo, ale nejdem to tu všetko ani opisovať a nechcem na to ani spomínať.

Po čase sa partizáni z blízkych inoveckých hôr stiahli bohviekam a bolo načas ticho, ale jednu udalosť, a dosť nepríjemnú, predsa len musím spomenúť, už aj k vôli vám, deťom, aby ste o nej vedeli.

Mak a vzdušný súboj

V Ludaniciach bol lacný mak, ktorého u nás v Hrnčiarovciach nebolo. Nemci z Ludaníc už dávno odišli, keď jedného dňa prišla za mnou Agneška a oba sme sa potom vybrali do neďalekej dedinky Čeladince, kde sa najviac pestovalo maku. Ešte sme neboli ani dobre von z Ludaníc, keď tu odrazu sa vo vzduchu objavila menšia skupina lietadiel, za nimi prileteli ďalšie a nastal vzdušný boj. Boli to nemecké a ruské, ktoré sa medzi sebou vzájomne napadli. Nemali sme už času ani sa niekde ukryť do domu, lebo strely zo vzduchu sa sypali na zem ako dážď a zarývali sa okolo nás do zeme. Ležali sme na zemi vedľa seba a čakali, ktorá z nich i nás zasiahne, ale nebolo nám súdené ešte zomrieť.

Jedno z lietadiel bolo neďaleko nás zostrelené a v kotúčoch hustého dymu padalo na zem. Bolo to jedno z ruských, a pilotkou v ňom bola mladá žena, ktorá, pravda, zahynula. Keď tento súboj ustal a nepočuli sme viac strieľať, vstali sme zo zeme a neboli ani jeden dlho schopný slova. Na stanici stál práve nákladný vlak, ktorého rušeň bol doslova prederavený. Rušňovodič zahynul a jeho pomocník bol ťažko ranený.

Na túto udalosť sme s Agneškou veľmi často spomínali. Smrť nás vtedy naozaj len o vlások obišla. Do Čeladiniec sa nám, pravda, už nechcelo a vrátili sme sa späť do Ludaníc. Mak sme kúpili až neskôr a to celý metrák, ale pre blížiaci sa už front sme ho domov nemohli dopraviť, nechali sme ho u jedného železničiara na strážnom domku a keď sme sa po prechode frontu poň vrátili, maku už nebolo.

Nebolo už na čo čakať, prácu na stavbe sme zastavili a keď som s Agneškou chcel domov odcestovať, žiadne vlaky nešli. Čo teraz? Za deťmi predsa musíme ísť, aj keď pôjdeme pešky - a veru sme aj šli. Podchvíľou však preletovali vo vzduchu ďalšie lietadlá a pokaždé sme sa ukrývali pod stromy.

Prišli sme konečne na hlavnú hradskú, ktorá viedla do Piešťan a tam, na veľké šťastie, vzalo nás jedno nákladné auto idúce cez Trnavu do Bratislavy. Nákladné auto však podchvíľou zastavovalo, lebo bolo poháňané len dreveným plynom, benzín súkromné vozidlá nedostávali, lebo Nemci ho zablokovali len pre seba, a tak šofér musel často šparchať v nádobe, kde tleli bukové kocky, z ktorých sa plyn vyrábal, a keď už sa ho čosi vyrobilo, zase sme prešli 10 - 20 kilometrov. Predsa sme sa však len akosi dostali domov.

Večer s Nemcami, ráno s Rusmi

Moji rodičia, už vtedy ako som bol vo Vyšnom Slavkove na východnom Slovensku, predali svoju polovicu domu a keďže náš bol prázdny, nasťahovali sa tam, veď miesta bolo dosť. Front sa však neustále približoval a dunenie kanónov bolo už z diaľky počuť. Hádali sme, že je to niekde pri Nitre. Ľudia ustarostene pobiehali z jedného miesta na druhé a každý čosi, predovšetkým ale potraviny, niekde ukrýval. Na Voderadskej ceste, pri dome Salomény Rašlovej, Nemci nachystali delo. Aj u nás v Hrnčiarovciach bolo vtedy nemecké vojsko.

Bolo to už tesne pred Veľkou nocou, keď aj u nás v kuchynke sedelo asi zo šesť Nemcov. Mali pred sebou veľký demižón slivovice, všetci si z neho popíjali akoby na odvahu a guráž, lebo ako tvrdili, za rána tu budú už ruské vojská a veru aj uhádli. Ponúkli aj mňa s otcom a tak sme pili aj my s nimi.

Nad Trnavou vo večerných hodinách sa rozsvecovali rakety a ruské lietadlá bombardovali sklady s pohonnými hmotami. Bolo už jasné, že ruské vojská nie sú už ďaleko. Ráno od nás Nemci odišli, kryjúc ústup tým jedným delom a jedným mínometom, ktorý bol umiestený v Hliníkoch pri Bušákovej stodole. Od Voderád sa valili ruskí kozáci ako jedna lavína a keď prišli k nám, po Nemcoch nebolo už ani stopy.

Kozáci boli celí zaprášení, a veru i smädní, ale napili sa iba vody a hnali sa cvalom k Trnave, ale ani tam už Nemcov nebolo, stiahli sa do Malých Karpát. To bolo ráno na Bielu sobotu. Mamenka so sestrou Jozefínou a moja manželka s deťmi sa ukryli u Lužákov. Ja s otcom som zišiel dolu do pivnice, ktorá bola na dvore v šope. Odrazu, keď už utíchla streľba, počujeme v pivnici rozprávať sa ruských vojakov. Vyšli sme von a podávali sme si s nimi ruky, šťastní, že front sa tak rýchle cez našu obec prehnal. Boli to prvé chvíle slobody, keď našu zem už negniavila nenávidená fašistická čižma. Front prešiel teda cez našu dedinu rýchlo a bez toho, že by boli vznikli nejaké väčšie škody.

V tú dobu sa práve vracal domov pešky brat Gusti, vo vojenskej uniforme, ktorý bol narukovaný v Bratislave a front ho zastihol práve v karpatských horách kdesi neďaleko Modry. Ukryl sa do jednej vinohradskej búdky a tam hladný i smädný strávil skoro dva dni, ešte dobre, že vinohradník tam nechal pozahadzované kôrky z chleba a tými sa za celý ten čas živil. Napokon sa ale predsa len šťastne dostal domov.

V našej dedine vždy zostala časť ruskej armády, ktorá bola na odpočinku. Keď tí si trocha oddýchli, za nimi prišli noví a tak sa to striedalo asi po dva týždne, takže v celej dedine bolo rušno, až veľmi rušno.

Koniec vojny v uniforme

Keď sa vojnové pomery ako tak utíšili a vlaky už začali premávať, nastúpil som opäť službu na Župnom úrade na vodohospodárskom oddelení v Bratislave, ale nie nadlho, lebo bola vyhlásená čiastočná mobilizácia. Kto bol vojakom, musel narukovať a neobišlo to ani mňa. Vzal som so sebou to najnutnejšie, hlavne však jedlo. V Priemyslovej škole v Trnave bol zraz nás, záložníkov. Po danom rozkaze nasadli sme na vlak do Piešťan a odtiaľ už len pešky. Naším cieľom bolo prísť do kasární v Turčianskom sv. Martine. Z Piešťan vlak totiž už ďalej nešiel, lebo boli povyhadzované všetky železničné mosty. Do Piešťan sme prišli už celkom večer za tmy a tam v neďalekej dedinke sme aj prenocovali. Bolo to 7. mája 1945.

Po cestách sa preháňali hore-dole sovietske vojenské nákladné autá a jedno z nich nás vzalo a zaviezlo až do Topoľčian. Tam sme sa dozvedeli, že je koniec vojny, bolo to 9. mája 1945. Na chvíľu sme sa zastavili, aby sme si oddýchli a pokračovali sme v ceste ďalej smerom na Prievidzu.

Z Prievidze nás vzalo jedno rumunské vojenské nákladné auto a tak sme aspoň na kus cesty nemuseli šliapať pešky. Po ceste sme zažili všeličo. Nikto z nás nevedel, za akým účelom vlastne do Martina ideme. Noci boli už pomerne teplé a keď sme sa blížili už k Martinu, poslednou našou zastávkou bola obec Príbovce. Aj tam sme prišli už v noci a celí ukonaní, ustatí po dlhej chôdze. Nerozmýšľali sme ani dlho, kde sa ubytovať a kde prespať. Nocovali sme v jednej pastuške. Izba bola plná slamy, ale aj plná bĺch. Na blízku bol cintorín, tráva už vysoká a každý z nás si ľahol jednoducho na hrob, aby sme boli od zeme trocha vyššie a spali sme ako doma v posteli.

Do martinských kasární sme však išli až na druhý deň, lebo tie boli vojakmi-záložiakmi už tak preplnené, že keď sme tam prišli, niekoľko nocí sme museli zasa len spávať na holej zemi vonku na nádvorí. So stravou to bolo tam katastrofálne, dostávali sme len sušený chlieb, trošku čaju bez cukru a to sa v nás iba spieklo a každý si môže predstaviť, čo to malo za následky - úplnú zápchu čriev. Hlad mal každý a tak zjedlo sa aj to, čo by doma nebol nikto jedol. Ten kto sa nevedel tlačiť a tisnúť k poľnej kuchyni, tomu sa už strava neušla. Situácia bola neznesiteľná. V takomto stave sme tam strávili asi týždeň.

„Čistenie“ lesov v okolí Brna

Potom sme dostali z veliteľstva každý akýsi zdrap papiera, z ktorého sa bolo možno dozvedieť, že sme peší pluk 42, teda z delostrelca som sa stal odrazu pešiak. Nedostali sme ani uniformu, ani zbraň, ale ako takí tuláci vypochodovali sme von z kasární a takto pešky, lebo železničné trate boli všade poškodené a zničené, sme sa mali dostať až do Brna.

Armáda zohnaná zo všetkých kútov Slovenska pohla sa ako lavína. Z kasární v štyrstupe, vždy asi po päťsto mužoch, vychádzali sme von. Mnohí už mali zodratú obuv, ba roztrhaný na sebe aj odev, ale bola to armáda. Cestou spali sme už trochu pohodlnejšie v slame, po sedliackych stodolách, ale hladní a smädní, lebo kuchyňa s nami nešla.

Pochodovali sme smerom na Žilinu, odtiaľ na Makov. Namierili sme si to cez Jablunkovský priesmyk a náš cieľ bolo Brno. Bolo treba však urobiť stovky kilometrov, aby sme tento cieľ dosiahli. Denne sme šľapali 40 kilometrov, kuchyne mali ísť hneď za nami, ale o tých ani slychu.

Asi po dvoch dňoch úmornej cesty dorazili sme do Vsetína a ubytovali sme sa v škole. Bol to už druhý deň, čo sme nejedli. V susedstve bol akýsi internát, kde pôsobili kláštorné sestry, tie sa nad nami zľutovali a priniesli po kúsku chleba. Na inom mieste dostali sme holé varené zemiaky, ale to bolo na náš hlad všetko málo. Prešiel deň a prešiel aj druhý a kuchýň nikde. Civilizovaná armáda od hladu sa nemohla postaviť už ani na nohy. Tam som už po tretí raz v mojom živote poznal, čo je to opravdový hlad. Prvý raz to bolo, keď som sa vracal domov z Talianska a balík so stravou som tam zabudol, druhý raz, keď som sa vracal domov z Francie a všetky peniaze som dal na cestu za lístok.

Ako sme tak všetci bezvládne ležali v škole na slame, tu odrazu len prišiel niekto oznámiť, že prišli za nami poľné kuchyne a priviezli so sebou aj chlieb. Slovo chlieb, to bola pre nás vzpruha, posila. Pozbierali sme sa a vyšli von, či je to naozaj pravda, alebo či si nerobí niekto žarty. Ak áno, boli by sme ho hádam ešte z posledných síl snáď aj udupali, lež áno, priviezli chlieb naozaj. Dostali sme každý po celom bochníku a hneď na mieste zahryzli sa doň s takou chuťou, že nám, zdalo sa, v ústach sánky praskali. Z poľných kuchýň sa dymilo, bol to znak, že dostaneme aj čosi teplého, vareného do úst a naozaj, bola to výborná gulášová polievka. Po toľkom hladovaní boli sme konečne nasýtení a v ceste sme na druhý deň mohli zasa pokračovať.

Zo Vsetína sme sa viezli nákladným vlakom asi 20 km a potom zasa pešky. Mali sme pred sebou ešte hádam 200 km, než sme sa skutočne dostali do Brna. Dediny, mestečká i mestá sa pochopiteľne za nami už rýchlejšie míňali, lebo vedomie a istota, že nás sprevádzajú aj kuchyne, nám dodávalo potom už viac síl do kroku.

Po dlhšom pochode sme už z diaľky poznávali, že sa už konečne blížime k cieľu nášho putovania, k mestu Brnu, áno, bolo to naozaj Brno. Vyše 500 km cesty sme mali za sebou. Toľkú cestu prekonať pešky, to iba vtedy som vedel dokázať, vtedy a už naposledy.

Šli sme rovno na Špilberk, kde sme dostali už aj uniformu a pušky so strelivom. Až tam sme sa dozvedeli, že sme boli povolaní na prečistenie lesov, v ktorých sa skrývali ešte zbytky a malé skupiny nemeckých vojakov, ktorí sa nechceli ešte vzdať.

Usadili sme sa v jednej malej dedinke za Brnom, jej meno si však už dnes nepamätám, ale ubytovaní sme boli elegantne v jednej malej vilke po Nemcoch. Ešte v ten večer boli rozostavené stráže na okraji lesa a mne sa z nich hneď prvá ušla. Z lesa sa podchvíľou ozývali výstrely z pušiek a sem-tam zarachotil aj guľomet. Pre istotu som si ľahol do trávy, lebo čo ak by dajaká guľôčka bola aj ku mne zablúdila?

Nemci, čo sa ukrývali v lesoch, sa však dlho nevzpierali a skupinka za skupinkou sa vzdávali, hlad ich k tomu prinútil a my sme ich odovzdávali neďalekému ruskému komandu. Po prečistení všetkých okolitých lesov naša úloha bola splnená a my sme sa všetci tešili na návrat domov.

Znovu s rodinkou

Naším vytýčeným smerom bola Bratislava, ale aj to bol ešte veľký kus cesty, ktorý sme mali prekonať, a zasa len pešky. Pomáhali sme si tak, že sme podľa vzoru ruskýchvsetci.jpg vojakov po dedinách rekvirovali kone s povozmi a ich majitelia nás vždy 20 - 30 km zaviezli. Dostali sme sa takto až do Veľkých Levár, ktoré sú neďaleko Malaciek a tu prišiel rozkaz k demobilizácii. Odovzdali sme vojenský mundúr i zbrane a obliekli sme sa do civilných šiat, ktoré sme so sebou nosili. Bolo že to radosti, ktorá bola doplnená ešte tým, že sme tam dostali aj žold za celý čas, čo sme boli vonku, a keď každý z nás dostal do rúk už aj prepúšťací list, naša radosť bola dovŕšená. Do Malaciek ten kúsok cesty sme šli ešte pešky, ale odtiaľ išiel už vlak až do Bratislavy. Červený most pri Bratislave Nemci vyhodili do vzduchu, ale Sovietska armáda ho narýchlo vybudovala z dreva. Vlak cez neho šiel veľmi pomaly, skoro krokom, a drevené piliere pod ním vŕzgali a prašťali, ale do Bratislavy sme prišli v poriadku.

Nesmierne som sa potešil, keď som svoju rodinku, o ktorej som dva mesiace nič nevedel, našiel živú a zdravú.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Viedenské letisko straší Bratislavou. Bojí sa o tisícky pracovných miest

Najväčšie rakúske letisko chce postaviť tretiu pristávaciu dráhu. Tamojší súd však jej výstavbu zakázal. Teraz inzeruje alarmujúce slogany

SVET

Kremeľ smúti. Jeho favoritka Le Penová vo voľbách nevyhrala

Macron je Bruselu a Merkelovej, Le Penová je z ľudu, opakujú ruské médiá.

KOMENTÁRE

V čom majú Mihál s Beblavým výhodu

Môžu sa stať rozhodujúcou silou.


Už ste čítali?