Dedkove spomienky na meštiansku školu

Autor: Ladislav Šebák | 7.11.2009 o 1:03 | Karma článku: 9,85 | Prečítané:  3079x

Holubník. Táto prezývka ešte pred pár rokmi ZDŠ a potom ZŠ na Hollého ulici v Trnave žije už len medzi pamätníkmi. Dnes je tam tanečné konzervatórium a rovnako súkromná ZUŠ (balet), no kedysi po vzniku ČSR tu zriadili meštiansku školu. Onedlho po jej zriadení tu, v dávnom Adalbertíne, dral gate aj môj nebohý starý otec. Jeho spomienky na roky 1924 - 1926, učiteľov a spolužiakov, ale nie len na nich, môžu byť pre mnohých zaujímavé.

holu.jpg

O tom, ako som začal chodiť do školy v mojej rodnej obci Hrnčiarovciach, som sa bol už zmienil, ba celú školu som ani nevychodil, keďže už po ukončení IV. triedy prešiel som na štátnu meštiansku školu v Trnave. V tom čase to bolo čosi mimoriadneho a vzácneho, kto mal meštianku. Bola so mnou na prijímacích skúškach aj nebožka matka. Skúšku som robil v riaditeľni u pani učiteľky Jankulovej a za prítomnosti vtedajšieho riaditeľa školy Augustína Řezaninu. Bol som podrobený dvom skúškam: zo slovenčiny a z počtov. Pamätám si ešte na vetu, ktorú mi nadiktovala slovenčinárka, učiteľka Jankulová. Znela takto: Sedel dedo na dyni a pozeral na hodiny. To bolo všetko, čo odo mňa chcela. Potom ešte riaditeľ mi dal dva príklady z počtov, násobenie a delenie, a bolo po skúškach. 
Po zložení skúšok riaditeľ navrhol, aby som bol prijatý hneď do druhej triedy, takže prvú som vynechal a nastúpil hneď do II-C, kde bola triednou učiteľkou Slovenka a menovala sa Mináriková. Bola ešte dosť mladá a učila veľmi dobre.

Písal sa vtedy rok 1924 a na meštianke učilo v tom čase aj veľa českých učiteľov, ale iba predmety mimo slovenčiny. Túto nás učila učiteľka Jankulová, ktorá mi vytýkala tú chybu, že som mal vo zvyku urobiť nad písmenom „j" čiarku a nie bodku ako sa patrilo. No robil som ešte väčšiu chybu, keď po skončení vety urobil som bodku a ďalšiu vetu začal kľudne písať malým písmenom. Na hrnčiarovskej škole si toho zrejme nik nevšimol. 
Pamätám si z meštianky iba štyroch slovenských učiteľov: Opluštila, Rótha, našu triednu učiteľku Minárikovú a Jankulovú, ktorá ešte pred niekoľko málo rokmi žila v Trnave. Z českých učiteľov to boli: Janovič, Kollár, Krameliš a učiteľ Vlach, ktorý mi bol triednym v III-D triede, ostatných mená si už nepamätám.

Janovič nás učil fyziku, Krameliš spev. Janovič bol vyššej, zavalitej postavy stredných rokov a vždy pečlivo vyčesaný a dokonca aj naondulovaný. Bol prísny a nikomu nič neodpustil, ak nevedel žiak pohotovo odpovedať, pätka putovala nemilosrdne do notesa. V druhej nás učil fyziku. 
Druhý učiteľ, Krameliš, bol dobráčisko, ale vedel sa rozčúliť, keď počul žiaka falošne spievať. Spievala hromadne celá trieda a on spev doprevádzal husľami. Chodil medzi lavicami a načúval, ako kto spieva. Ak počul, že žiak spieva falošne, dostal sláčikom po hlave. 
Na slovenského učiteľa Opluštila nezabudnem nikdy. Bol to veľmi jedovatý clovek a nervózny jak sto ancikristov. Našťastie nás učil iba jeden predmet: technické kreslenie. 
K vyučovaniu tohoto predmetu slúžila zvlášť jedna veľká miestnosť - kresliareň, kde boli stoly a stoličky. Kreslievali sme štvorce, obdiaľniky, trojuholníky, kosoštvorce, ihlany a pod. Kreslili sme ich podľa vymodelovaných tvarov, urobených zo silných železných prútov. Žiak odmeriaval si zo svojho miesta tužkou dĺžku, výšku a šírku toho-ktorého tvaru a zakresľoval na štvrtku rysovacieho papieru. Neraz sa stalo, že keď tento učiteľ bol už hodne podráždený, ba až rozzúrený, začal do žiakov hádzať čo mu prišlo pod ruku, počnúc od kriedy až po železné geometrické vzory. Báli sme sa ho jak lucifera. Bol taký vyhudlý a škranatý, a keď bol rozzúrený, škrane mu len tak preskakovali, skrátka bol to hrozný človek, ktorého sa báli všetci. 
Druhú triedu som skončil úspešne a nastúpil do III-D triedy, ktorá bola hneď vedľa kaplnky. Budovu školy obývali kedysi jezuiti a tak tam zostala aj miestnosť, ktorá im slúžila za kaplnku a ktorá bola potom používaná tiež za učebňu IV. triedy.

Ako som už spomenul, v III-D triede bol naším triednym učiteľom Vlach. Bol vyššej, zavalitej postavy a akonáhle vstúpil do triedy, v tú chvíľu všetko utíchlo. Bol tmavej až skoro čiernej pleti a nosil okuliare. Bol už tiež trocha starší, ale takisto veľký nervák. Ak ho žiak nahneval, jedinou fackou ho často zrazil na zem a pritom zavše hovorieval: „Zabil som a zabijem". Pochopiteľne, že sme sa ho všetci báli, ale ja som ho veľmi rád počúval pri výklade dejepisu, keď rozprával o rímskych cisároch Nerónovi, Kaligulovi a iných, vedel o nich tak pútavo rozprávať, že by som ho bol počúval aj celý deň. 
Na meštianke bol vtedy školník, ktorý sa menoval Bachratý. Bol to vysoký chlap blond vlasov. Cez hlavnú prestávku predával vždy čerstvé, voňavé pečivo, rožky a žemle. Dva kusy stálo 50 halierov, ale ja som si to pečivo nikdy nekúpil, lebo ak som aj mal tých 50 halierov, kúpil som si vždy radšej za to čerstvého chleba u Furcheho pekára. Dnes už na jeho mieste stojí nová trnavská pošta. Dostal som ho pekný kúsok a nasýtil som sa ním oveľa viac a lepšie ako dvoma pečivami. 
Nám rodičia nedávali nazbyt peňazí, len toľko, koľko sme nevyhnutne potrebovali, a to bolo najviac tých 50 halierov na celý deň. Na cukrík, na to nebolo ani pomyslenia, ten sme dostali od matky len vtedy, keď prišla z Trnavy a bol to vždy cukrík mentolový, ktoré mala nebožka matka najradšej. 
Čo to len boli vtedy za majstrov tí pekári, keď ich výrobky už z ďaleka tak pekne rozvoniavali. Nech už to bola Vašinová pekáreň (oproti Figaru) alebo Peráková, ci Nováková alebo Furcheho, všetky vyrábali chutný chlieb a chutné pečivo. A ešte bol jeden pekár v Dolnopotočnej ulici, tam, kde mala predajňu mäsa a mäsových výrobkov vdova Albína Ištoková. Menoval sa Brestovanský a mal za ženu Hrnčarovanku Pozdechovú (Cibulovú) od potoka. Vedľa neho bol tiež mäsiar, a boli to údajne bratia, lebo sa menoval takisto Brestovanský. Keď som šiel okolo nich do školy, vždy som si pomyslel, ako je len dobre týmto dvom bratom. Jeden dá tomu druhému čerstvého pečiva, ten zasa dobrého salámu - a oba si chutno zajedia. Tí ale majú život! Takto uvažujúc cupkal som do školy.

Keď som už spomenul mäsopredajňu vdovy Albíny Ištokovej, musím sa o nej zmieniť trocha obšírnejšie. Nebol v Trnave nikde v žiadnej mäsopredajni tak skvelých a vynikajúcich chutných mäsových výrobkov ako v tejto. To, čo sa tam dostalo kúpiť, to bola jednoducho špecialita. Naša nebožka matka salám len tam kupovala, pravda len ten obyčajný, čo stál 1 kg 7 Kčs, ale pre nás bol tak dobrý, že sme si po ňom ešte aj prsty olizovali. 
V čase, kedy som chodil ja do meštianky, sa staval dnešný evanjelický kostol, ktorý má dnes vyše 50 rokov. Spomínam si tiež aj na to, ako mamenka, keď išli do Trnavy, stretávali sa so mnou (to už sme boli vždy vopred dohodnutí, kde a kedy sa máme stretnúť) a bývalo to ponajviac v malej zapadnutej krčmičke Šimkovej, ktorá vtedy stála vedľa sochy Jána Nepomuckého, ako sa ide k invalidskému kostolu a ku meštianke (dnes je to už všetko zbúrané). Tu sme si spolu sadli, niekde do kútika ku stolu, mamenka objednali pohár piva, rozbalili nakrájaný voňavý a čerstvý obyčajný salám, ktorý inde nekupovali nikde, len u Ištočky, lebo nikde inde neboli také dobré a chutné údeniny, ako práve v tejto predajni, ktorá sa nachádzala neďaleko terajšej novej pošty v Trnave. Tam som si schuti zajedol, zapil všetko pivom a išiel na odpoludňajšie vyučovanie.

Ináč poludňajšiu prestávku, a najmä v lete, som trávieval najradšej v promenáde, kde Janko Očkovský nám predvádzal svoje tanečné umenie. Kto nepoznal Janka Očkovského - tak mu ho trocha opíšem ako vyzeral. Bol vysokej postavy, tmavej, vychudlej tváre a na hlave nosil vždy starý vyblednutý klobúk. Nebol blázon, ale ani nie celkom normálny a zdravého rozumu človek, keď sa už ako dvadsať i viacročný bavil vždy iba s deťmi. Nikomu však neublížil a tak s ním mal každý, kto ho poznal, súcit a pochopenie. Povrávalo sa o ňom, že zväčša spával v stohu v slame, tam si vyhrabal dieru a keď sa mu raz do stohu, kde mal svoje lôžko, nasťahoval akýsi potulný drotár a nechcel ísť odtiaľ von, Janko stoh jednoducho podpálil a tak zostal Janko i drotár bez prístrešia. 
Spomenul som už učiteľov, ktorí nás učili na meštianke, a spomeniem aj niektorých spolužiakov. Z Hrnčiaroviec to boli títo chlapci, ktorí šli ako prví na meštianku: Jozef Pozdech (Jožo Cibulov), Rudolf Račko, Ján Horváth (Mikodov, prezývaný „Bohyna"), Pavel Hrdina, Jozef Hrašna (Jožo Šustrov), Martin Halada (Marcin Trhancov) a Jožko Koiš (mal prezývku „Prsný" a veru mal prsia ako lavór obrátený naruby, možno preto sa mu ušla aj táto prezývka), hovorili im tiež Botároví. Jano Botárov bol vychýreným tanečníkom, bez neho sa u Solčánky neobišla ani jedna zábava, ktorú poriadal vždy Jožo Slámkov, ktorý zakrátko ako sa oženil, zomrel. Jano žil oveľa dlhšie, ale nakoniec tubera i jemu podťala nohy a ako slobodný rozlúčil sa s týmto svetom. Dožil sa ešte založenia Jednotného roľníckeho družstva v Hrnčiarovciach aj s bratom Jožkom a potom oba po sebe dosť skoro zomreli.

V čase, keď som chodil do Trnavy do školy, o autobusoch nebolo ešte ani slychu a tak som chodil denne pešo za každého počasia. Najhoršia bola zima, lebo bývalo vždy veľa snehu, často až do pásu, ktorým sme sa statočne krok za krokom borili. Coburgoví robotníci a železniciari šli z domu prví a tí nám už aký-taký chodník prešľapali, no i tak, ak si stúpil mimo, už si ležal v snehu. Z domu sme šli už o pol siedmej ráno, teda ešte bolo celkom tma. Veľa ráz sme museli ísť aj v prudkej víchrici, ktorá sa do nás vzoprela a len s námahou sme sa krok za krokom blížili k Trnave. Nebohá mamenka, keď ma vyprevádzali, to nebolo nikdy bez slov poľutovania: „Ach, chlapče, chlapče, ako sa tam len dostaneš." Dve takéto nemilosrdné zimy som šľapával v čase i nečase do školy do Trnavy.
Tu musím spomenúť nezamestnanosť, ktorá sa v meste Trnave aspoň čiastočne riešila a odstraňovala tým, že nezamestnaní chlapi odhadzovali v zime z cesty medzi Trnavou a Hrnčiarovcami naviaty sneh. Keď bola prehádzaná celá cesta, šlo sa akoby po tuneli - tak bol sneh vysoko nahádzaný. 
Jano Mikodov, aby nemusel ísť do školy, čo neurobil? Školské knihy sme nosievali v takých malých ruksakoch na chrbte. On si ten ruksak odopnul a tíško pustil na zem, ale vedel, že za nami idú do mesta na trh tetky z Hrnčiaroviec a tie určite ruksak zdvihnú. Aj sa tak stalo. Keď sme prišli do mesta, tam sa odrazu akoby preľakol, že knihy stratil a že preto nemôže s nami ísť do školy a tak ani nešiel. Na druhý deň mu babka Mikodová ruksak s knihami priniesli a bolo všetko v poriadku. 
Z druhej triedy si už veľa spolužiakov nepamätám, no aspoň niektorých musím spomenúť, medzi ktorými sa vynímal najmä Jozef Žák z Bíňoviec. Tento chlapec nemal absolútne hudobný sluch, lebo vždy spieval veľmi falošne, za čo, ako som už spomenul, dostal od učiteľa spevu po hlave. Častokrát sa dal do plaču, ale aj ten plač bol tiež falošný. Keď teda predstieral, že plače, sadol si, tvár zakryl rukami a veľmi tuho nariekal. Učiteľ Krameliš ho potom súcitne pohladil po hlave a len čo sa od neho vzdialil, Žák sa mu za chrbtom smial a vyškieral.

Spomínam tiež na Fera Páleníka z Kerestúra (dnešné Križovany). Tento s obľubou ťahal Jožkovi K.* z hlavy vši a kládol si ich pred seba na lavicu, že ktorá z nich bude rýchlejšie bežať. Potom ich chladnokrvne povraždil. Prirodzene, že smiechu bolo pri tom vždy dosť, robieval to väčšinou, keď bola prestávka. Jožka to ale vôbec nemrzelo a hádam by sa nebol hneval, keby mu ich (ako tie vši) bol z hlavy všetky povyťahoval. Rodina týchto K.* bola taká zanedbaná a vôbec - špinavá, nuž nečudo, keď sa u Jožka takéto zvieratká našli. 
V III-D triede poznal som viacero chlapcov, a to nielen z Trnavy, ale aj zo širšieho okolia. Z Trnavy to boli najmä Palko Šimonovič, ktorý sedel vedľa mňa a tak s ním som bol najlepší kamarát. Býval s rodičmi na železničnom strážnom domku, ktorý stál hneď za múrom vtedajšieho Coburgu, jeho otec bol vochtrom (železničným strážnikom). Mal ešte asi tri sestry, z ktorých jedna vedela veľmi pekne maľovať olejovými farbami. Veľmi sa mi páčili a tak som túžil maľovať tiež olejovými farbami, ale o tom som mohol iba snívať, lebo mamenka mi ich nemali za čo kúpiť, peniaze na to neboli. Bol evanjelikom a tak vždy, keď sme mali náboženstvo, vyšiel von z triedy - tak ako aj ostatní spolužiaci - židia. Po hodine náboženstva sa zasa vrátili.

Spomeniem aj zopár židovských spolužiakov. Jeden z nich sa menoval Weis, bol to vysoký chlapec veľkých, čiernych očí a obdivoval som jeho pekné školské rysy, také nevedel tušom vytiahnuť ani jeden zo žiakov. Druhý sa menoval Stern a potom Ungár. A ešte jednoho židáka musím spomenúť, bol to Gelb z Modranky. Neviem, čo to boli za židia, keď ani jeden z nich nenosil kotletky (pri ušiach dlhé vlasy), boli to však všetko dobrí chlapci. 
Za našou lavicou sedeli ešte dvaja chlapci z Kerestúra, František Šergovič a Tóno Tanáč. Šergovičovi, pretože bol veľmi vysoký, hovorili sme „Tatko", ale bol to ináč dobrý chlapec. Neskôr ako som sa dopočul, že odišiel do Francie, kde aj zostal. 
Zo spolužiakov z Trnavy musím spomenúť najmä Joža Troka, Tóna Ševčíka, Pištu Štrbu, Višnovského, Pištu Šeligu a Štefana Čemera. Jožo Trok sa veľmi zle učil, ale zato sa neskôr stal mestským policajtom. Štefan Čemer ešte i dnes žije v Trnave na Tulipáne sám, lebo bol od chlapca bojazlivý a tak nemal odvahu sa ani oženiť. Keď chodil so mnou do III-D triedy, už vtedy bolo vidieť, že z neho bude silný a tučný muž. Istý Jožo Srnanský z Modranky, ten ho večne boxoval, lebo bol veľmi tlstý a on iba trošku sa bránil, no jemu, Srnanskému, jeho slabý odpor dodával k boxu tým väčšiu chuť. Z Modranky so mnou chodil ešte jeden chlapec, menoval sa Slezák a mal červené vlasy a po tváre pehy. Ďalším mojím spolužiakom bol Jozef S.,* učinený hlupák - dilino. 
Naša trieda III-D sa nachádzala na prvom poschodí hned vedla kaplnky. Táto miestnosť, do ktorej chodili štvrtáci, medzi nimi aj Domino Bonkov (Hrašna) z Hrnčiaroviec, bola kedysi naozaj kaplnkou, keď ešte budovu meštianky obývala rehoľa jezuitov. Ten, kto absolvoval všetky tri triedy meštianky, musel urobiť potom ešte jeden rok, takzvaný „kurz", a mal meštianku skončenú. Ja som týmto kurzom už neprešiel, lebo na jeseň v roku 1926 som odchádzal už do Talianska.

Ján Škreko: Moje životné spomienky, Žilina, 1976 - 1983

trojn.jpg

* poznámka L. Š.: priezvisko som z pochopiteľného dôvodu skrátil

 

P.S. (9.11.2009) Dnes som dostal krásny e-mail od pani Márie W., z ktorého časť musím odcitovať: "...Spomína sa v nich mäsiarstvo Albíny Ištokovej. Bola to sestra môjho dedka a práve môj dedko Rudolf Štoksa vyrábal tie skvelé mäsiarske výrobky, ktoré sa v obchode predávali. Dala som článok prečítať mojej 89-ročnej mame a veľmi sa potešila..."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

BBC ukázalo ruských chuligánov. Jediným pravidlom je nezabiť

Nie pre každého budú MS len o futbale.

KOMENTÁRE

Čo je populizmus a prečo ho možno budeme potrebovať

Viete, čo je populizmus?

KOMENTÁRE

Sulík sa vyfarbil, ruské noviny ho vytočili

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.


Už ste čítali?