Dušičky pod višňou

Autor: Ladislav Šebák | 5.11.2009 o 21:45 | Karma článku: 10,25 | Prečítané:  1881x

Vôbec neboli dušičky, vonku nepadali traktory, bolo ku koncu júna, občas osviežujúco spŕchlo a hneď na to sa v slnkalúčoch zajagali strapce asi kyslých višní, ktoré nik neoberal, hoci sa už tak pýtali dolu. Pod višňou dva dlhé rozťahovacie stoly, vyslobodené z haraburdia v šope, okolo pár lavičiek, takých, čo by ich spred priedomia nik neukradol, ak - leda na kúrenie.

visne.jpg

Na jednorazovom papierovom obruse niekoľko jednorazových fľašiek, v pekáči usmiata jednorazová chrumkavá svinka, voňavý chlieb - tuhý i tekutý, ten druhý podchvíľou rozdeľovaný do pohárov rôznych tvarov a veľkostí. Hotová záhradná slávnosť. Ibaže taká súkromná, rodinná. Jubilant mal 60-ku, prišli aj jeho o 12 rokov staršie sestry-dvojičky, dvaja bratia (Ferina zasa nepustila tá Maďarka), netere a synovci. Prišli aj tí, čo dávno, alebo len lanského roku zomreli. Najstarší oslávencov brat Janko, chlap ako hora, čo ho zložila omrvinka zrazenej krvi, bol na chalupe všadeprítomný svojou stolárčinou, smial sa na ostatných z každej pribitej doštičky verandy, z každej hlavičky klinca. Skoro dvadsať rokov mŕtvy otec a dedko bol v každej piesni, a hoci sa brnkali na gitare, v sklonených vetvách višne bolo počuť jeho husle, chvíľami aj staré harmónium. Najhmatateľnejšie bolo cítiť mamu a babku, hoci sa s ňou jej sedem detí rozlúčilo tak dávno, v studenom februári roku 1962, keď besnela chrípka a v nemocniciach nebolo miesto pre každého. Ani si z hrnčeka zohriateho mlieka, o ktoré poprosila svojho Janka, nestihla upiť. Vychladlo... Teraz bola tu, v každom horúcom bozku, objatí, stisku rúk.„Benko, pamätáš si, keď sme sa ako deti pobili a mamička nás vyhrešila, a museli sme si povedať prepáč, podať si ruky a bozkať sa? Keby ma zdrala z kože, nebol by to taký trest ako ťa bozkať, keď ma ešte ruka svrbela..." Ignác jednou rukou objal staršieho brata, druhou sa chytil svojho pohára, ale nedvíhal ho, rovnako ako viečka, vyzeralo to, že na zlatej hladine vína hľadá tvár mamy, ktorú videl naposledy, keď mal dvanásť. „Tónko, daj ešte tú oteckovu, taliansku -  Nonoletá, nonoletááá...*" 

Zapadlo slnko, záhradná spoločnosť si hľadá miesto v teplej dedinskej kuchyni. Sestričky-dvojičky Zdenka a Božka ešte chvíľu štrngocú riadmi, chlapi pohármi, ktoré tak príjemne chladia brušká prstov s ryhami od strún. „Chlapci moji, my si už ideme ľahnúť, ale budeme vás ešte počúvať cez otvorené dvere," ospravedlňujú sa dvojičky, vybozkávajúc svojich bratov a deti, akoby nešli len cez prah do prednej izby, ale na šíf do Ameriky.
„Chlapci," založí si v jednu chvíľu Benko ruky za hlavu a cez vybielenú stenu s povešanými hlinenými pekáčmi pozerá ďalekóóó, akoby cez ňu videl rodné Hrnčiarovce. „Ja som toľkokrát premýšľal o našej mame, teda aj vašej babke," zaostril na mňa, Jana a Pala, ale hneď bol zasa v Hrnčiarovciach. „To bola taká vzácna žena! Jednoduchá, nemala školy, veď bola stále na roli, aj do tmy, veď Tónka aj porodila na konci októbra v repe, čo nestihla prísť domov z takej diaľky, hen až kdesi od Ružindola. Bóže, a pritom bola aká vzdelaná, sčítaná, hrávala ochotnícke divadlá, v mariánskom spolku odmalička, nábožná..., ale to som nechcel povedať. Stále rozmýšľam, ako sa ona vedela rozdať, ako pomáhala cudzím ľuďom a nič za to nečakala. Veď to jej nikto nekázal, to sa nedočítala v katechizme, aby posledné, ba jediné, dala cudzím, neznámym..."
„Presne na toto som sa chcel opýtať," skočil som mu do nádychu, „ako to bolo s tým dedkovým novým kabátom do kostola, čo dala nejakému žobrákovi? A čo na to dedko, keď prišiel domov?"
Tých príbehov bolo totiž niekoľko, boli podobné a detaily za tie roky presiakli z jedného do druhého. Chýr, že pohostila každého, čo zabúchal na dvere, hoci okrem kŕdľa detí a muža nemala skoro nič, sa šíril najmä medzi žobrákmi. Našiel sa aj taký, čo jej dobrotu zneužil. Mama bola len dievčaťom, ale pamätala si, ako k nim začal chodievať jeden, ktorý po domoch predával sväté obrázky a miniatúrne oltáriky vo fľaštičkách. Chudáčisko, ľutovala ho babka, lebo hlavou mu mykalo do jednej strany, ústami do druhej. Mama sa čudovala, ako s takými tikmi môže poskladať do fľašky oltár. Čoskoro si zvykol chodiť pravidelne na ich skromné obedy, postupne aj zabudol mykať hlavou, hlavne pri jedle, potom celkovo. Zvykol si až tak, že raz aj zvýšil hlas: „To v sobotu máte fazuľovú, keď všetci mávajú krumpľovú kašu?" Pre tohoto už bývalo u babky zatvorené. Príhodu o neznámom, čo ho babka obliekla do dedkovho nového kabáta, som si mal práve vypočuť z iného zdroja.
„To bol otcov nový oblek, vlastne jediný, a mal ho do kostola aj do roboty. Vtedy začal robiť úradníka v Bratislave, najprv denne dochádzal, ale aby sa ušetrilo, prespával tam v nejakej komôrke za kanceláriou a domov chodil až v sobotu, bledý a vyhladovaný..."
Rozprávača prerušil šuchot v prednej izbe. Medzi verajami sa zjavila nočná košeľa - teta Božka. Prižmúrené oči si len pomaly privykali na svetlo a dym.
„Benko, ja si to pamätám, akoby to bolo včera. Ty si bol vtedy malinký, mal si ale dva roky, lebo Ignácka som vtedy hontŕlala na rukách, nechcel spať, bol večne hladný, takže to bolo niekedy v 50., 51. roku. Ja so Zdenkou som mala už asi trinásť. To sme bývali ešte v Hrnčiarovciach, v Hliníkoch. Strašne vtedy pršalo, celý deň až do noci, ani zaspať sme nemohli, a vtedy u nás zabúchal jeden do nitky zmoknutý človek. Mama ho zavolala dovnútra do kuchyne, hneď bola pod ním obrovské barina, čo tak z neho tieklo. Že si len trochu odpočinie, preschne a poberie sa ďalej, niekam na Voderady, tuším do Pavlíc. Že ide z Budmeríc peši v tom studenom daždi a nikto mu nechcel otvoriť. No na to sa mamička nemohla pozerať. Deravé baganče na holých nohách mu kázala vyzuť a v malej izbičke za kuchyňou sa prezliekol do dedkových šiat a obul do suchého. Že čo na to otecko? Nič. Bol tiež doma, tak to potom bolo v sobotu. Áno, lebo na druhý deň si šiel v starých gatiach požičať od bohatých sedliakov niečo na seba, aby mohol v pondelok na prvý vlak do Bratislavy. Pol dňa chodil od domu po dom. Tomuto neznámemu dala aj najesť, to už neviem, čo takého sme ešte mohli mať tak neskoro večer. Keď dážď poľavil, pomaly sa začal poberať, poďakoval sa a sľúbil, že šaty vráti..."

Je čerstvo po dušičkách, vonku akoby padali malotraktory, pri štamprlíku domácej višňovice cez zarosené okno vidím v daždi neznámu postavu v kostolnom čiernom obleku. Myslím na nášho nebohého Jožka, ujca Janka, na dedka a najmä na babku, s ktorou som sa na tomto svete takmer minul. Vo februári 1962 som mal len vyše dva roky, nevedel som, kam odišla a že to bude nafurt. Poznám ľudí, ktorí sa radi podelia s inými, dokonca aj o posledné. Všetka česť! Ale nebyť babky, tak by som nikdy nepočul o človeku, ktorý dá posledné a potom sám nemá.
Nie, príbeh nekončí tým, že neznámy sa raz vrátil s vyčisteným a vyhladeným dedkovým oblekom. Som si istý, že babka s jeho návratom nerátala už vtedy, keď ho vyprevádzala do tmy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Líder OĽaNO Igor Matovič pre SME hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.

KOMENTÁRE

(Ne)obyčajný človek Igor Matovič

Lídra Obyčajných ľudí šikanuje koalícia, no sám zo seba robí ľahký terč.

KOMENTÁRE

Ako sa žije v kraji, kde bane miznú

Vnímajú ich ako náletové buriny, ktoré sa uchytili v pustnúcom kraji.


Už ste čítali?