Pozvánka do krypty Kostola sv. Jakuba v Trnave

Autor: Ladislav Šebák | 4.11.2009 o 20:15 | Karma článku: 13,12 | Prečítané:  4783x

O polnoci na svätého Jána sa na zrúcanine hradu Korlátka stačí pomodliť jeden Otčenáš, aby sa otvorilo bralo pod zvetranými kameňmi a v ňom ukázala sieň plná pokladov, skoro ako pod kostolom v Rennes-le-Château alebo v Alibabovi. Má to iba jeden háčik - modlitbu treba bezchybne odrapkať odzadu dopredu, inak sa človek do šenku na Rozbehoch živý nevráti. Z tých, čo sa vrátili s nošou zlata a živí, takisto nik nestretol - otŕčať sa pokladom by bolo ešte nebezpečnejšie ako sa k nemu dostať.

Niečo podobné máme od Nežnej revolúcie aj v Trnave, vďaka tunajším františkánom. Raz do roka, na dušičky, sprístupňujú pre verejnosť kryptu pod svojím kostolom. Pre milovníkov histórie hotový poklad! Príležitosť nazrieť na hodinku do minulosti trvá do konca tohto týždňa, vždy po večernej omši, do 20. hodiny. Pre tých, ktorí to nestihnú, som včera urobil zopár obrázkov, a pridám pár slov z histórie Kostola sv. Jakuba, inak aj Františkánskeho.Prvá písomná zmienka o františkánoch v Trnave je z roku 1299, týka sa súdneho sporu s ostrihomskou kapitulou. Do opátstva s priľahlým kostolom neďaleko dnešnej Bernolákovej brány, opusteného pravdepodobne benediktínmi, sa však museli nasťahovať ešte pred damiánkami (neskoršie klarisky), spomínanými v Trnave pápežom Gregorom IX. už v roku 1239. Ich prísne regule nedovoľovali kontakt so svetom, preto sa usádzali len tam, kde už žili františkáni, ktorých prostredníctvom komunikovali s úradmi a pod.
Trnavský kláštor františkánov zohrával v stredoveku dôležitú úlohu. V roku 1301 (aj 1346) sa medzi jeho múrmi konala generálna kapitula uhorských františkánov. V roku 1325 požiar zničil pôvodný gotický kostol, no kláštor už o dva roky poslúžil na mierové rokovanie dvoch kráľov - Karola I. Róberta z Anjou a Jána Luxemburského.
Kostol bol nanovo vybudovaný až v roku 1363, o tri roky aj kláštor, ktorý sa dočkal aj veľkej prestavby v roku 1523. Kostol veľmi poškodilo zemetrasenie v roku 1590. Ďalšiu rozsiahlu prestavbu zažil kostol v období rokov 1642 - 1650, no už na sv. Jána roku Pána 1666 oba objekty spolu skoro s celou Trnavou ľahli popolom. O tri roky sa za finančnej podpory Mikuláša Pálfiho opäť budoval nový kostol i kláštor, tentoraz pod stavebným dozorom Pietra Spazza v štýle raného baroka. No zakrátko, po nevítanej a bolestnej návšteve Imricha Tököliho 8. augusta 1683, bola celá Trnava opäť v plameňoch. S ňou aj nový kostol a kláštor františkánov. Nanovo sa začalo stavať až po 6 rokoch, s finančnou pomocou arcibiskupa Juraja Slepčianskeho - Pohronca. Podoba kostola, ako ho poznáme dnes, je z roku 1717, kedy bola dokončená jeho veža.

frko01.JPG

Niekedy sa pozrieme aj dnu, aj do kaplnky sv. Antona, ktorú dal vybudovať koncom 17. storočia biskup Juraj Feneši, na Wagnerovu maľbu Sv. František z Assisi, Zanussiho Sv. Jakuba v gloriole, alebo na Moczikov ústredný oltárny obraz Sv. Františka, no dnes, v tomto dušičkovom čase i počasí, sa mrknime do krypty.

frko02.JPG

frko03.JPG

frko04.JPG

frko05.JPG

Vchod do nej je, na rozdiel napríklad od Univerzitného kostola, zvonku, vedľa hlavného vstupu do chrámu. Usporiadanie je však u oboch obdobné - dve hlavné chodby vedú pod podlahou celej lode súbežne s bočnými stenami kostola, na konci ich spája jedna priečna. Tvoria teda také hranaté, obrátené U. Chodby pod týmto kostolom majú o jednu spojovaciu chodbu viac, tvoria vlastne hranaté A, s vrcholom pred presbytériom, ibaže o poschodie nižšie. Zo stredu vrcholu tohto hranatého A vedie ďalej už len jedna úzka chodba, koniec ktorej tvorí skromnú kaplnku, s dreveným krížom. Stojí zrejme práve pod hlavným oltárom.

frko06.JPG

Samozrejme, všetky chodby sú lemované výklenkami s ostatkami prevažne členov rádu, na omietnutých tehlách farbou z čiernych sadzí často nechýba bližšie určujúci nápis. V Univerzitnom kostole je to trochu inak. Zo spojovacej chodby vedú popod svätyňu paralelne tri chodby-hrobky. Stredná, priamo pod oltárom, patrí donátorovi kostola - Mikulášovi Esterházimu a jeho rodine,

uniko1.JPG

v ľavej (severnej) sú ešte ako nové dve truhly a smútočné vence s telami zosnulých biskupov Pavla Hnilicu a Petra Dubovského.

uniko2.JPG

Tretia na južnej strane, s dvanástimi kedysi dôkladne zamurovanými výklenkami a menami a dátami tých, ktorí tam odpočívajú (zrejme rektori univerzity), má na šambráne vchodu nápis CLAUSA AN. 1720, teda v tom roku bola uzavretá ako naplnená.

uniko3.JPG

Zamurované výklenky tu neústia priamo do chodieb ako u františkánov, sú vo zvláštnych komorách. Z južnej chodby vedú ventilačné komory k pivničným okienkam, riešené sú tak, že sa živá duša cez ne nedostane dnu, ale ani von.

uniko4.JPG

Tunajší labyrint sa vlastne tiež začínal ľavou pozdĺžnou chodbou, štvorcový vstup vidno na dlažbe vnútri kostola pred dverami do starej univerzitnej budovy, no je už dávno zamurovaný. Jediným vchodom je dnes schodisko pred hlavným oltárom, prikrytý drevenou náhradou za poškodenú mramorovú dosku z roku 1700 so slávnym nápisom Pavla Esterháziho, a skrytý pod kobercami. Vedie priamo k hrobke Esterháziovcov. Návšteva krypty pod Kostolom sv. Jána Krstiteľa nie je pre verejnosť, ja som mal 2. júna tohto roku jednoducho šťastie na dobrého človeka s kompetenciami. Vďaka, Peter, a ozvi sa, ešte by som sa rád prebehol tajnou chodbou do Bieleho Kostola.

frko07.JPG

Vyššie som spomínal časté ničenie a prestavby Kostola sv. Jakuba. Neviem, nakoľko živly zasiahli aj základy stavby a s nimi aj krypty. Na stenách podzemných chodieb Univerzitného kostola je dobre vidieť najstaršiu časť stavby, zrejme dominikánsku, jej osekanie do zvislých rovín a napojenie klenbí z 30. rokov 17. storočia, nesúcich tiaž dlažby. V kryptách Františkánskeho kostola som nezbadal medzi tehlami maltu za čerstva upravenú podrezávaním, typickú pre 13. - 14. storočie. Teda ani pozostatky tu pochovaných nebudú staršie ako posledná veľká prestavby kostola. No evidentne sú tu sekundárne rozmiestnené staré náhrobné kamene, najskôr zo zrušeného priľahlého cintorína. Ešte v roku 1936 sa pri stavebných prácach v blízkosti kostola našli časti základov zrejme pôvodného benediktínskej stavby, teda múry novej nekopírovali pôvodné, ale aj kruhový karner naplnený ľudskými kostrovými ostatkami. Tu boli uložené zrejme ostatky z krýpt zničeného kostola. Niekedy v sedemdesiatich rokoch si pamätám aj ja, že pozdĺž celej južnej steny kostola z čerstvo prekyprenej hliny asi po výstavbe kanála vykúkalo množstvo ľudských kostí, pravdepodobne kedysi v pokoji odpočívajúcich na priľahlom cintoríne.

frko08.JPG

V trnavských kryptách mestská rada v roku 1870 zakázala ďalšie pochovávanie, výnimku dostal iba rád uršulínok. Zvláštnosťou je tu jeden „čerstvý hrob", všetko podstatné je napísané na kamení: Pozostatky ľudí pochovaných v krypte pri veži Kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej pri Dechticiach, prenesené a uložené dňa 8. III. 2009 dobrovoľníkmi z občianskeho združenia Katarínka zachraňujúcimi ruiny Kláštora sv. Kataríny.

frko09.JPG

Oveľa viac som bol však prekvapený tabuľke, oznamujúcej, že tu odpočívajú kosti grófky Zuzany Forgáčovej... Historici by si mali poopraviť rok jej úmrtia z 1631 na 1632 a doplniť miesto jej posledného odpočinku - Trnava, Kostol sv. Jakuba. Kto by nepoznal príbeh krásnej Zuzany, ktorú ako 15-ročnú vydali za tyrana Františka Révaya zo Sklabini a Blatnice, do ktorej sa zaľúbil Révayov bratanec z matkinej strany Peter Bakič de Lak, neskôr (1607) ju uniesol z Holíča k sebe na Plavecký hrad...

frko10.JPG

Prípad tejto „našej Heleny", dcéry trenčianskeho župana Imricha Forgáča a Kataríny Zrínskej, sa pretriasal na najvyšších miestach, na krajinskom sneme i u ostrihomského arcibiskupa a vesprémskeho biskupa. No ako sa dostali jej ostatky do Trnavy? S jej druhým manželom Petrom Bakičom sa ako s neúnavným vojakom a majiteľom strážnych hradov všade na okolí stretáme ešte 20 rokov po jej smrti, no nie v súvislosti s Trnavou. Ako arcibiskup tu sídlil v rokoch 1607 - 1615 Zuzanin bratanec František Forgáč, v roku 1621 tu zomrel jeho brat - palatín Žigmund. Zatiaľ som nevidel daňové registre Trnavy zo 17. storočia, no iste tu mali v čase Žigmundovej slávy domy, veď v čase celouhorského sčítania ľudu v roku 1715 - za účelom zdanenia - sú tu evidované hneď tri parcely Forgáčovcov vedľa seba, s poznámkou, že ide o opustené resp. spustnuté pozemky. Dá sa odhadnúť, že sa nachádzali v trojuholníku ulíc Hornopotočná, Hviezdoslavova a Hollého - tipujem to na dom č. 290 podľa Nemečkayho plánu mesta, čo je aj dnes neobývaný rožný dom oproti terajšiemu Arcibiskupskému úradu. Istý čas v ňom sídlila aj pošta.

frko11.JPG

Chodba spájajúca bočné v ich strede ústí na severe komorou, ktorá podľa výzdoby a podlhovastého stolíka slúžila iste na poslednú rozlúčku s nebožtíkom a jeho prípravu na posledný odpočinok.

frko12.JPG

Doteraz som sa nestretol s tým, aby bol erb na náhrobnom kameni dolu hlavou. Nevšimol si to kamenár pri dopĺňaní textu, alebo šlo o úmysel a má to symbolizovať, že rod Baráňajovcov vymrel?
No ale už radšej šup von. Zdalo sa mi, že tam vzadu vidím ducha.

frko13.JPG

frko14.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajný odborár: Útočiť na ženu od chrbta nie je normálny zákrok

Ak by mali policajti kvalitnú výbavu, počet incidentov by klesol, tvrdí policajný odborár MARIÁN MAGDOŠKO.

DOMOV

Kaliňák nepovažuje sotenie ženy za podstatné, nová ombudsmanka to skúma

Policajný prezident Tibor Gašpar chce zlepšiť psychickú prípravu policajtov.

KOMENTÁRE

Dni Islamského štátu sú takmer spočítané, ale teror v Európe nezmizne

Radikálni bojovníci sa vracajú do Európy.


Už ste čítali?