Pozvánka na posuvné lešenie do Univerzitného kostola

Autor: Ladislav Šebák | 14.4.2009 o 0:59 | Karma článku: 11,70 | Prečítané:  5378x

Keď som sa v deň výročia VOSR minulý rok driapal za zvonmi na jednu z veží Dómu sv. Mikuláša v Trnave (ktorý do dvoch dní po mojej návšteve vyhlásil pápež Benedikt XVI. za Baziliku minor - ale netreba v tom hľadať súvislosť), netušil som, že to nebude môj posledný výstup s ohromnou pravdepodobnosťou vystrelenia duše vysokým krvným tlakom kamsi na Psiu hviezdu. Ale bez úhony som to vtedy prežil, a predchádzajúcim výstupom na Mestskú vežu dokonca prekonal aj svoj osobný, vyše 40-ročný výškový rekord - prvú a poslednú jazdu na veľkom reťazovom kolotoči. Bol som si na istom, že podobných krkolomných kúskov som zakúsil do smrti dosť a bez podobných adrenalínových šokov koncom tohto roka šťastne oslávim abrahámoviny. Lenže...

unikos01.JPG

Lenže pred pár dňami som dostal e-mailom vzácnu pozvánku od verného čitateľa, a to doslova na lešenie do Univerzitného kostola. To sa nedalo odmietnuť, či lepšie - nedalo nevyužiť.

unikos03.JPG

Znovu šanca, ktorá sa ponúka jedenkrát a menej za jeden a viac ľudských životov - tentoraz dotknúť sa dlaňou hviezd, presnejšie vzácnych barokových fresiek vo viac ako 20-metrovej výške nad chrámovou dlažbou, zobrazujúcich v štyroch veľkoplošných elipsovitých medailónoch výjavy z posledných dní Jána Krstiteľa (vrátane jeho popravy a hlavy na mise pre tanečnicu Salomé).

unikos02.JPG

Odmalička som si šiel kvôli fascinujúcim hororovým scénam so sťatím Herodesovho mravokárcu vykrútiť krk, a teraz mi od ekonóma arcidiecézy Petra Kučeru prišla vzácna ponuka zhotoviť si niekoľko netradičných záberov a podeliť sa s nimi s ostatnými fanúšikmi histórie a pamiatok nášho mesta.

unikos04.JPG

Vedel som, že pod stropom nad svätyňou od minulého leta pracujú reštaurátori, raz sa mi tam podarilo aj vkĺznuť po rannej omši - inak som mal šťastie len na zamknuté dvere. Obdivoval som dômyselnosť a jednoduchosť konštrukcie lešenia, ktoré sa zaobišlo bez spleti kilometrov oceľových rúr, ale dá sa podľa potreby dvoma-tromi chlapmi posúvať asi v 15-metrovej výške po koľajniciach upevnených na rímsach bočných stien celou dĺžkou lode a svätyne.

unikos05.JPG

Práca na oživení vyše 300-ročnej výzdoby svätyne nad úrovňou spomínaných ríms síce ešte nie je zďaleka hotová (termín jún 2009), ale mobilnú pracovnú plošinu, ktorá zacláňa vo výhľade na hornú časť hlavného oltára, bolo treba hlavne z estetických dôvodov na veľkonočné sviatky odpratať z očí až dozadu nad dvojstupňový chór.

unikos06.JPG

Tak takúto príležitosť, dokonca po ubezpečení, že hore dostanem svojich 108 kg netto po riadnych kamenných schodoch aj s momentálne pochrámaným členkom, som si nemohol nechať ujsť. Ani nie pred 10 rokmi som sa podobne stal svedkom reštaurovania jedného z bočných výklenkov lode kostola (zvečnil som to tu na blogu asi pred rokom). To som sa hore teperil síce o štvrť metráka ľahší, ale po trasľavých rebríkoch, takže tentoraz to po neotrasiteľnom schodisku bude malina.
V predvečer dňa D, ktorým bol uplynulý utorok 7. apríla, som si namastil členok Fastumgelom, na ráno pripravil dve 400-ky Ibalginu, fotoaparát, zápisník, a prebehol nazbierané poznámky o tomto kostole. Tak napríklad viedenský cestovateľ a spisovateľ Josef Adalbert Krickel (*1791 - 1847), ktorý v Trnave pobudol dva augustové dni roka 1830, o ňom napísal:
„Najkrajší z deviatich trnavských kostolov je nesporne niekdajší univerzitný kostol svätého Jána Krstiteľa, teraz invalidský, ktorý postavil tridsaťdeväťročný Pietro Spazzo roku 1649 za grófa Mikuláša Esterháziho. Kostol je bez akýchkoľvek stĺpov, priestranný, krásny, jasný a je dlhý sto krokov. Hlavný oltár je bohato zdobený zlatom. Fresky predstavujú scény zo života Jána Krstiteľa, ako ho privedú pred kráľa Herodesa, jeho väznenie a sťatie. Pod kostolom je hrobka grófa Mikuláša Esterháziho. Výzdoba hlavného oltára pochádza z roku 1652. Po stranách hlavného oltára vidno erby tých Esterháziovcov, ktorých nepriateľ ušetril. Vyšiel som na chór, kde je nádherný organ, aby som si odtiaľto ešte raz prezrel tento milý a veľkolepý chrám. Ako opravdivý výtvor nábožnosti je skôr jednoduchý, a predsa nie bezobsažný, nie je preplnený ozdobami. Keď to nepohne k nábožnosti niekoho v tomto nádhernom chráme, potom už v žiadnom. Vedľa kostola je budova domu invalidov, kedysi jezuitský kláštor, naproti je špitál a kúsok odtiaľ je zas kadetka pešieho pluku baróna Bakoňa."
Tie roky si nepamätajte, Krickelov sprievodca mestom v nich nebol celkom zbehlý, ani v údajoch o erboch, presnejšie posmrtných štítoch - veď až štyri z ôsmich, zavesených na najčestnejšom mieste kostola - na stenách svätyne, patria štyrom mladým synom a synovcom hlavného mecenáša stavby, palatína M. Esterháziho (*1583, Galanta - †1645, Trnava), ktorí padli v hrdinskom boji proti Turkom a Ostrihomčanom v auguste 1652 pri Veľkých Vozokanoch (podrobnosti na www.zitava.sk), ale opis kostola je pozoruhodný a pomerne presný.

unikos07.JPG

Zostavovatelia brožúrky Sprievodca mestom Trnava, vydanej na rok 1925, o kostole píšu takto: „Prídeme na Svätojánske námestie. Tu stojí Mik. Eszterházym r. 1637 založený kostol invalidský, lebo univerzitný. Posvätený je sv. Jánovi Krstiteľovi. Freská v ňom znázorňujú život sv. Jána. Jeho staviteľ Peter Spatz spáchal samovraždu, lebo myslel, že stavba nie je dosť pevná. Kostol je slohu barokového. Je to ohromný chrám: 70 m dlhý, 17 m široký a 24 m vysoký. Svojho času nemal páru široko-ďaleko. V zákristii je obraz zhotovený z vlasov dcéry biskupa Forgácha, ktorá sa stala mníškou rádu Klarisiek. Za časov napoleonských tu boli ubytovaní vojaci, ktorí chrám spustošili cez zimu. Teraz je celý jednoducho vybielený. Ale i cez bieľ vidieť krásne stuccá barokové, ktoré uvidíme tiež v nie jednom privátnom dome v Trnave, ktorý pochádza z tejto doby. Pomaly však tieto pamiatky prerábaním bytov miznú na veľkú škodu umelectva."
Tieto informácie trochu prevetrám: V genealógii Forgáčovcov (genealogy.euweb.cz) som našiel päť ich dcér, ktoré svoj život zasvätili Bohu. Tipujem, že reč je o Márii (*1620 - †1685), o ktorej sa z iného zdroja (v súvislosti s prijatím relikvií troch košických mučeníkov v roku 1635) môžeme dozvedieť, že bola predstavenou trnavských klarisiek. Jej otcom bol palatín Žigmund (*1558/1560 - †1621), strýkom zasa ostrihomský arcibiskup so sídlom v Trnave František Forgáč (*1560 - †1615). Takže bola neterou arcibiskupa (dokonca aj praneterou varadínskeho biskupa, tiež Františka). O tomto obrázku z vlasov som počul už ako dieťa od mamy, ktovie, kde mu je dnes koniec.

unikos08.JPG

K vybieleniu kostola - z textu vyplýva, že šlo o zavápnenie výzdoby bočných kaplniek s krížovými klenbami po prezimovaní napoleonského vojska, a až do roku 1925 sa na tom nič nezmenilo. Dlho som nemohol vypátrať, kedy boli fresky z konca 17. storočia znovu odkryté, odpoveď som našiel iba pred pár dňami, v príspevku historika umenia Jozefa Medveckého, ktorý predniesol na minuloročnej konferencii usporiadanej Trnavskou univerzitou. Spomenul v ňom odkrývanie malieb v jednej z bočných kaplniek v roku 1959. Takže znova na vzduchu sú asi po 150-ročnom spánku len pol storočia. Hm!

unikos09.JPG

V Sprievodcovi z roku 1925 spomínaný rok založenia kostola 1637 je vlastne rokom vysvätenia jeho dokončenej stavby neskorším ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lipaiom Zomborským (*1600, Bratislava - †1663, Trnava). Stavba sa začala už v roku 1629 zbúraním pôvodného dvojloďového gotického kostola, rovnako zasväteného Jánovi Krstiteľovi. Takisto musel ustúpiť aj poškodený priľahlý dominikánsky kláštor a na jeho mieste začali postupne vyrastať nové budovy Trnavskej univerzity (1635 - 1777). Predpokladá sa, že pred dominikánkami tu už začiatkom 13. storočia boli johaniti, vlastniaci v okolí Trnavy (Bohunice, Horné Zelenice, Malženice, Veľké Kostoľany, Žlkovce) veľké majetky. 
No trochu zmätku mi do raných dejín tohto kostola s priľahlým kláštorom vniesla poznámka v jednej knihe z roku 1591, teda ešte dávno pred „novým" chrámom: „...Margita, dcéra Belu IV., ktorej ostatky sú aj teraz v kláštornom kostole sv. Jána Krstiteľa v Trnave, v druhý deň turičného mesiaca 1590 bol požiarom veľmi poškodený..." Je tu hneď viac zaujímavostí. Okrem takmer celomestských požiarov Trnavy v rokoch 1271, 1325 (podľa Vladimíra Rábika k tomuto požiaru prišlo o pár rokov neskôr), 1468, 1488, 1506, 1542, 1567) sa spomína vyhorenie špeciálne tohto kostola, teda naozaj musel ustúpiť v epoche raného baroka v Uhorsku novému. Druhou zaujímavosťou je zmienka o tu pochovanej princeznej Margite. Belo IV., známy náklonnosťou a priazňou k Trnave, ale aj k tu práve založenému rádu klarisiek (ako druhému mestu v Uhorsku, po Stoličnom Belehrade, udelil kráľovské výsady, v tom istom roku 1238 dáva stavať kláštor a kostol pre klarisky, neskôr im viackrát daruje obrovské územné majetky), splodil dve dcéry tohto mena. Margita „Staršia" zomrela vyše 20-ročná, asi dva roky po vydaji. Vzápätí po jej smrti v roku 1242, v exile, kam uhorský kráľ utiekol pred Mongolmi, sa jeho byzantskej manželke narodilo deviate dieťa a dostalo znovu meno Margita. Túto Margitu „Mladšiu" už ako 3-ročnú vychovávali dominikánky vo Vespréme, od 10 rokov žila v novom kláštore na Dunaji medzi Budínom a Pešťou. Zmienka o Trnave sa ale v životopise tejto svätice (kanonizovanej v roku 1943) nevyskytuje. Zomrela 29-ročná, asi na týfus, práve v roku, keď mestá od Trnavy po Bratislavu ničil jeden z jej ohrdnutých ženíchov - Přemysl Otakar II. Ktovie, či jej kosti minimálne do roku 1591 neodpočívali tu a nie na Zajačom ostrove v Budapešti?
Treťou zvláštnosťou v citovanom úryvku zo Sprievodcu 1925 je zmienka o staviteľovej samovražde. Dnes to občas ešte niekto spomenie ako legendu, ale autori Sprievodcu hovoria o skoku z veže ako o holom fakte. Smutnú udalosť možno jezuiti z úcty k dielu nešťastníka nezapísali do análov a tradovala sa iba ústne. Napríklad rektor trnavského jezuitského kolégia a prvý rektor univerzity Juraj Dobronoki (†1649) si od roku 1634 viedol denník, zapisoval si poznámky aj o prebiehajúcej stavbe kostola.

unikos10.JPG

V každej legende je čosi pravdy. No ak stavba „sadla" a na strope sa objavila trhlina, nemal dôvod skákať z veže stavbyvedúci, pokiaľ neklamal na kvalite a kvantite použitého materiálu, ale projektant. Tým Talian Pietro Spazzo, ktorého rodina sa usadila vo Viedni, nebol. Bol staviteľ, a v Trnave, kde ho neskôr prijali za mešťana a stal sa tu i senátorom (ako Petrus Spaz stál ako model maliarovi - bol zrejme prvý portrétovaný Majster-remeselník na Slovensku), staval ďalej - univerzitné budovy, vo vysokom veku svätyňu kostola františkánov aj ich kláštor, predtým prebudoval kostol na Katarínke, s bratom Berhardom (Gothardom) postavil jezuitom podľa vzoru rímskeho kostola Il Gesu, a podobný trnavskému a viedenskému, aj v Trenčíne. Ak niekto skákal, tak nie Pietro. Akosi ticho však zostalo po Antoniovi, ktorého rôzne pramene rôzne popisujú - ako projektanta, Pietrovho rodného brata, kolegu, mieša sa s architektom Antoniom Canevale... Podobne nejasné je to i s niektorými autormi výzdoby chrámu, s ktorou sa začalo hneď po dokončení hrubej stavby, a po mnohoročnom prerušení prác sa s ňou finišovalo v samom závere 17. storočia. Než som sa v utorok ráno vybral na stretnutie s pánom Kučerom, mrkol som sa aj na nich.

unikos11.JPG

Impozantný oltár so svätostánkom a množstvom sôch vyrobil rezbár z Viedne - Ján Baltazár Knilling s Vítom Štadlerom z Trnavy, pozlacoval ďalší Viedenčan Vít Knoth, ďalej pomáhal Kristián Knerr a Cíferčan Ferdinand.

unikos12.JPG

Kazateľnicu mali rezbári hotovú už v roku 1637, oltár dokončili k 100. výročiu založenia Spoločnosti Ježišovej. Letopočet 1640 na ňom dobre vidno. Pôvodne 48 lavíc s rastlinnou ornamentikou zhotovili H. Grysler a F. Schnaster. Do roku 1655 na výzdobe chrámu pracovali talianski majstri Giovanni Battista Rosso a Giacomo Tornini, neskôr priložila ruku k dielu zohraná dvojica krajanov zo švajčiarsko-talianskeho pomedzia - maliar z rodiny bohatej na výtvarníkov Luca Antonio Colomba z Arogmy a štukatér Pietro Antonio Conti z Lugana. V jednej zo šiestich kaplniek boli pred 50 rokmi odkryté aj fresky s iniciálami Erharta Josefa Gruebera - E.I.G. 1692. Tento maliar v tom istom čase pracoval aj neďaleko na dnešnej Hollého ulici, v univerzitnej budove Marianum, na výzdobe divadelnej sály. Písmená EIG možno už zdola rozoznať aj na veľkej freske s výjavom uväzneného Jána Krstiteľa na klenbe lode. Alebo to je FIG? Čo na tom, celý svet vie, že autorom najväčších malieb Univerzitného kostola je E. J. Grueber (prípadne Johann E. Gruber).

unikos13.JPG

No veci sa majú trošku inak, ako som sa dozvedel v utorok na návšteve posuvného lešenia, na dotyk (aj som si s dovolením Vladimíra Plekanca, šéfa tímu reštaurátorov, siahol) od fresiek na klenbe lode. Grueber či Gruber nie je realizátorom slávnych stropných fresiek, ani cyklu dvanástich vzácnou modrou farbou maľovaných medailónov (podobných zrkadlám) medzi lunetami horných okien. Z úst Jozefa Medveckého na vyššie spomínanej konferencii Trnavskej univerzity, i predtým na medzinárodnej konferencii o barokových freskách v Ljubljane, vyšli na základe signatúr R.C. (na obojku psa na Herodesovom dvore) a FIG (väzenie), jeho odborných znalostí i poznatkov z výskumu fresiek a archívov v Rakúsku - aj dve konkrétne mená v tom čase spolupracujúcich maliarov: Carl Ritsch (Ritths) z dolnorakúskeho Säusensteinu a Franz Joseph Graffenstein (Grafenstein). Zaujímavé, že o identifikáciu maliara s iniciálami R.C. sa pred J. Medveckým nikto nikdy nepokúsil. No napriek svojmu „objavu" viedenského tandemu Ritsch - Graffenstein na trnavských freskách, ako mi napísal v sprievodnom texte e-mailu s prílohou textu svojej prednášky, téme sa intenzívne venuje aj ďalej, aby bola uspokojivo a definitívne vyriešená, čo si vyžaduje ešte veľa archívneho a komparatívneho bádania vo Viedni, Dolnom Rakúsku, Štajersku...

unikos14.JPG

Poopravil som si aj svoj názor, že pedantná práca na výzdobe chrámu sa tiahla nerušene dlhé roky. Predsa len aj tu platilo staré „keď rinčia zbrane - múzy mlčia", a pod časové skoky, keď nebolo florénov na platenie umelcov, sa okrem stavovských povstaní a tureckého rabovania podpísali aj požiare mesta, morové epidémie. Ako sa dozvieme o chvíľu, práca napríklad na Ritschových a Graffensteinových freskách šla až neuveriteľne rýchlo.
Tak po tomto širšom oboznámení sa s Univezitným kostolom už môžme pozrieť na to lešenie. Alebo ešte nie. Najprv si chrám obzrime z vonku:

unikos15.jpg
Takto vyzeralo jeho priečelie v čase slávy univerzity, v roku 1682, ako ho na medirytine zobrazil Holanďan Justus van der Nypoort z Utrechtu pre budúcoročný trnavský kalendár (reprodukciu a preklady nápisov z latinčiny som prevzal z publikácie Hadriána Radvániho - Stará Trnava v obrazoch, SSV, 2002). Nápis v dvoch „riadkoch" na ňom nám dodnes oznamuje, komu a kto: „Svätému Jánovi Krstiteľovi postavil gróf Mikuláš Esterházi, palatín uhorského kráľovstva." Stratili sa len mená svätých v kartušiach pod sochami nám už neznámeho autora.


unikos16.JPG

Na nezobrazenom južnom boku kostola sú ďalšie sochy v nikách - sv. Jána evanjelistu, Júdu Tadeáša, Mateja a Barnabáša. V severnej veži vidno zvon. V roku 1756 ich mal kostol tri, najväčší vtedy odlial tunajší zvonolejár Weiland Müller. Prvú svetovú vojnu prežil len jeden, v roku 1995 k nemu na pôvodnú dubovú stolicu pridali tri nové z dielne poľského zvonolejára Janusza Felczinského. Hodiny na odtlačku Nypoortovej medirytiny vyzerajú ešte ako nové, možno tieto spomína zmluva z roku 1737 medzi trnavským magistrátom a hodinárom z Uherského Brodu na zostrojenie nových pre Mestskú vežu, ktoré mali mať „osemnásť kolies ako jezuitské hodiny."

unikos17.JPG

Na súčasnom zábere priečelia vidno, že voľakedy došlo k jeho zmene, horné dve niky zostali prázdne. Chýba socha Dávida a Jozefa. A prišlo aj k zmene pozícií sôch v nikách... práve som sa zhrozil. Sochy, ktoré si pred rokom 1683 naškicoval Nypoort, nie sú tie súčasné. Nypoort bol dobrý kreslič, zjednodušoval, ale nevymýšľal si. Dnešné sochy majú podstavce (aj tie v južnej stene), ktoré sú zbytočné pre sochy vo výške, v nikách, opatrené ešte k tomu aj menovkou v osobitnej kartuši (aspoň si myslím, že to nie sú len Nypoortove poznámky, podobne ako nápis na stuhe vo voľnom priestore „Hlas hovoriaci v kameňoch" alebo ten naspodu: „Univerzitná esterháziovská bazilika Spoločnosti Ježišovej v Trnave." No nielen to. Sochy zaujímajú odlišné pózy. Aby som nezdržiaval, pozrime sa len na sochu sv. Anny:

unikos18.jpgunikos19.JPG

Podstatne rozdielna je aj kompozícia. Myslím, že na Nypoortovom obrázku sv. Anne na jednej ruke sedí jej vnúča Ježiš a druhou drží za rúčku o pol roka staršieho príbuzného Jána, budúceho Krstiteľa. Na súčasnej (ale možno aj vyše 300 rokov starej) soche sa k nej túli iba jej vnuk. No nie iba sochy svätcov sú dnes iné ako na kalendári z roku 1683. Postavy anjelov nad portálom sedia v inej póze, inam sa pozerajú, pôvodní, ak dobre vidím, mali v rukách vavrínový veniec a ratolesť z palmy. Zdá sa, že náhradníci boli vytesaní z bledšieho kameňa ako je portál:

unikos20.jpg

unikos21.JPG

Ktovie, čo sa kedy stalo, že prišlo k výmene sôch vo vonkajších stenách kostola, ale stalo sa tak zrejme nie dlho po roku 1682, pretože noví anjeli sú ešte „barokovejší" ako tí pôvodní - dokonale symetrickí. Gesto rúk napovedá, že každý držal v zdvihnutej ruke ratolesť, možno žrď so zástavou. Už rok 1683 bol pre Trnavu veľmi zničujúci - drancovanie a rabovanie tököliovcami, odobratie chrámov rádom, zajatie jezuitov za vysoké výkupné (na dvakrát za nich žiadali až 70 tisíc florénov - pre porovnanie: 3 tisíc fl. stála palatína Pavla Esterháziho o 16 rokov neskôr kompletná vnútorná výzdoba hornej časti Univerzitného kostola), chrámových cenností, mestských pečatidiel, mesto navždy prišlo o zlatú bulu z listiny Belu IV. Bezprostredne po odchode kurucov sa ocitlo v plameňoch, okrem priestoru medzi Univerzitným a Hrubým kostolom celé vyhorelo. Univerzitné budovy boli teda ušetrené, ale zhorel všetok jej stavebný materiál na nové budovy. Nebol uskladnený v blízkosti kostola a žiar nezničil vonkajšiu výzdobu - sochy? O dva roky veľké škody napáchalo mestu zasa pomocné bavorské vojsko. Ďalšia séria bitiek sa začala až v roku 1703 Rákociho povstaním, o storočie neskôr sa tu rozťahovali napoleonské vojská... Hádam by sa z tejto doby zachovali nejaké účty za novú vonkajšiu výzdobu kostola, zničené či ukradnuté sochy... Vráťme sa už do súčasnosti, pred kostol.

unikos22.JPG

Od októbra 2005 stojí neďaleko vchodu do kostola socha pápeža Jána Pavla II. v nadživotnej veľkosti. Podľa návrhu Antona Gábrika ju zo 650 kg bronzu odlial Ladislav Szabó z Galanty s ôsmimi pomocníkmi asi za pol druha mesiaca.
V dohodnutú 10. hodinu pozerám po dvoch cigaretách po sebe cez zamknuté sklené dvere do kostola. Hore nad svätyňou vidím posuvné lešenie, fajn, nehýbali s ním, o nič som neprišiel. Pod ním sa rozprávali traja chlapi, jeden z nich mi prišiel odomknúť. Predstavili sme sa, meno som ako vždy zabudol hneď pri stisnutí pravíc. Jeden z nich bol Peter Kučera, môj nový známy z internetu. Hneď sme zamierili ku schodisku do severnej veže.

unikos23.JPG

Prekvapilo ma, že stúpalo doľava, čo je výhodné pre útočníkov, oháňajúcich sa mečom v pravej ruke. V Mestskej veži i v Hrubom kostole to bolo opačne - s výhodou pre pravákov obrancov. Zrejme schodisko, ktoré bolo kedysi pravdepodobne aj v druhej veži, stúpalo opačne. Hm, tuším to s tou symetriou v baroku preháňali. Z točitého schodiska vybiehala chodbička na konci s dverami, za ktorými je dlhá podkrovná miestnosť (nenakukol som tam), s radou okien v podobe siedmich alebo ôsmich svetlíkov von do ulice (teda aspoň južná strana, severnú, zo strany komplexu univerzitných budov, som nikdy nevidel), a s radou okien, cez ktoré sa dá pozorovať dianie vnútri kostola. Mária Terézia sa vraj takto separé zúčastňovala vo Viedni bohoslužieb. V lodi kostola si ich nad výzdobou ani nevšimnete, nápadnejšie sú až v presbytériu, nad esterháziovskými posmrtnými štítmi - mortuáriami.

unikos24.JPG

My sme však stúpali stále vyššie a nevšímavo prešli okolo presklených dverí na chór. Teraz som nemal čas na fotenie, ledva som stačil trojici mužov, hoci sa kvôli mne a zvuku starej parnej lokomotívy neponáhľali. Toto som si cez sklo cvakol až cestou dolu. Okrem môjho objektívu sú na fotke dobre vidieť aj spomínané obloky podkrovnej miestnosti (ako inak - oproti je v symetrii taká istá), ktorej by môj dedo povedal, že hóra. Takže vnútorných oblokov je na jednej strane 8, ďalšie 4 vo svätyni. Nie sú určené na dodávku denného svetla, na to sú iné. My sme pokračovali v šliapaní pravotočivej skrutkovice vyššie, úroveň lešenia je až nad oblokmi „hóry". Nevedel som sa dočkať, akou inou chodbou sa dostaneme na opačný koniec kostola, kde sa pracuje. Aha, už viem.

unikos25.JPG

Hoci sa schodisko krútilo stále vyššie kamsi na zvonicu, tí traja predo mnou zrazu zmizli, aj chodník alebo hocičo, po čom by sa dalo ďalej kráčať, alebo hoci aj plaziť. Videl som iba túto otvorenú scénu. Pochopil som, až keď som sa odvážil z portálu vystrčiť nos - musím vykročiť vľavo na rímsu, vopchať črevo medzi na mňa sa nakláňajúcu stenu a provizórne zábradlie z lešenárskej rúrky, s vytočenou panvou ako šermiar kroksom-krok, a rýchlosťou Armstronga (nie toho cyklistu ani trubkára, ale toho na Mesiaci) posunovať sa vpred. Keby ten úzky chodníček bol na zemi, tak si ešte aj hvízdam. Ale v 15-metrovej výške, kde ma stena chce zhodiť a hĺbka stiahnuť, mi išla na rozum len jedna - „Už ma obkľúčili..."

unikos26.JPG

Častými zastávkami som zbieral odvahu na ďalšie posúvanie sa k cieľu a kamufloval to fotením. Jednou rukou. Druhú by ste mi od zábradlia neodtrhli. Na tomto zábere sú krásne vidieť horné okná, tie už slúžia na osvetlenie interiéru kostola. Je to geniálne vymyslené - lunetami bez prekážok vniká svetlo dnu, okrem toho je nad každým oknom rovná plocha, od ktorej sa lúče odrážajú až dolu, funguje podobne ako zrkadielko v mikroskope. Vidno tu i tie modré medailóniky. Motívmi dopĺňajú príbeh o Jánovi Krstiteľovi. Ten ma teraz ale nezaujímal. Už som mal ale desať záberov a stále som bol len kúsok od poschodového chóru, nad ktorým som vyšiel na rímsu - a posuvné lešenie v nedohľadne.

unikos27.JPG

Na zábere hore vľavo je vlastne vidieť rovnaký vchod na protiľahlú rímsu aká je na „mojej" pravej strane. Ďalšie dvere na vyššie poschodie chóru som si pri výstupe po schodoch ani nevšimol. Toľko dverí... keď si niekto pomýli poschodie a smelo vykročí akože na chór, ľahko sa môže stať legendou ako Spazzo (v Trnave sa spomína jeden stavbár, meno si málokto pamätá, ale prischlo mu nové, indiánske - Ten, čo stúpil do nyčeho.

unikos28.JPG

Posuvné lešenie či pracovná plošina má ešte asi dve-tri nízke poschodia. Než som na ňu vyliezol, ešte som si cvakol, čo je za ňou. Tieto detaily starých rezbárov by som inak nemal šancu uvidieť, ani poľovníckym ďalekohľadom.

unikos29.JPG

Nie je istý ani autor či autori troch ústredných obrazov pod sebou. Oltár naposledy reštaurovali v období 1969 až 1973 bratia Kotrbovci, ale súčasní reštaurátori ich prácu po odbornej stránke príliš nechvália.

unikos30.JPG

Tak už som aj ja celkom hore, kde ma už čakali moji sprievodcovia. Ukázalo sa, že jeden z nich je poslucháč takisto ako ja, ďalší zasa v odbornom kruhu známym reštaurátorom historických umeleckých pamiatok - Vladimír Plekanec. Asi takto sa mu vraj prevrátili oči, keď deň predtým uvidel upratovačku umývať vzácne sochy mopom:

unikos31.JPG

Tu zblízka je na psom obojku nádherne vidieť iniciály C.R., ktorým donedávna nik nevenoval pozornosť. V renesancii, a ani v novom umeleckom smere pre objednávateľa diela nebol dôležitý podpis umelca. V tomto prípade, keď maliar vpašoval svoju signatúru na nezvyčajné miesto, šlo možno ešte o viac. Maliar C.R. sa možno aj cítil ako vo zvieracej koži poslušný sluha, ktorý musí plniť rozkazy pána.

unikos32.JPG

Na tomto mieste, pri reštaurovaní štúk majstra Contiho, bude príhodné zoznámiť sa s okolnosťami výzdoby týchto priestorov a tiež s vyššie sľúbeným neuveriteľným časom realizácie fresiek, ako som si ich dal dohromady z výkladu V. Plekanca a doplnil detailmi z textu prednášky J. Medveckého:

unikos33.JPG

Palatín Pavol Esterházi 19. júna 1699 odobril Contimu jeho návrhy štúk a fresiek na výzdobu klenby lode a presbytéria tohto kostola. Táto dokumentácia sa nezachovala, ale návrhy museli byť veľmi podrobné, zrejme aj s konkrétnymi figurálnymi koncepciami jednotlivých častí výzdoby. Na zhotovení škíc sa možno podieľal jeho tímový kolega Colomba. Ktovie, ten možno ešte nemal dokončenú predchádzajúcu palatínovu zákazku na jeho panstve v dnešnom Frauenkirchen v Burgenlande, na ktorej spolu obaja pracovali od roku 1697... Vieme však, že ku Contiho prázdnym štukovým oválom prišiel do Trnavy až 25. augusta 1700 nemenovaný a dlhoočakávaný maliar, ktorý sa hneď pustil do maľovania podľa vyše roka schváleného projektu. O pár dní prišiel aj jeho takisto nám neznámy tímový kolega a už 18. septembra 1700 zahlásili hotovo. Po 22 pracovných dňoch!!! Na freskách zanechali naviac len pár písmen - R.C. a FIG - a znovu sa stratili, kým ich ako C. Ritscha a F. J. Graffensteina po 300 rokoch znovu nenašiel Jozef Medvecký.

unikos34.JPG

Bol čas rozoberať provizórne žlté zábradlie popri rímsach, aby sa lešenie dalo bez prekážok odsunúť až nad chór. Bez neho by som sa už dolu fakt nedostal. V nulovej výške kostola som si ešte nafotil nejaké snímky, už bez chvenia ruky, vlastne - konečne obojručne, ale takých príležitostí ešte bude. No takto zblízka si odfotiť Jána Krstiteľa - taká šanca sa mi už nenaskytne.

unikos35.JPG

Silným stiskom ruky som sa rozlúčil s novými priateľmi. Ozval sa znovu členok, ale aj tak som sa ponáhľal nahrať do počítača fotky, napätý, či tie „horné" neboli moc roztrasené.


Zdroje:
Hadrián Radváni: Trnavské kostoly
Jozef Šimončič: Trnava roku 1830 očami rakúskeho turistu
Jozef Medvecký: Monogramisti. K autorstvu barokových nástenných malieb v Trnave, Priekope a Šamoríne
Ladislav Horváth: História a pamiatky Trnavy
Novinky z (trnavskej) radnice

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

BBC ukázalo ruských chuligánov. Jediným pravidlom je nezabiť

Nie pre každého budú MS len o futbale.

KOMENTÁRE

Čo je populizmus a prečo ho možno budeme potrebovať

Viete, čo je populizmus?

KOMENTÁRE

Sulík sa vyfarbil, ruské noviny ho vytočili

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.


Už ste čítali?