Kríza v dedkových spomienkach

Autor: Ladislav Šebák | 12.3.2009 o 14:20 | Karma článku: 14,73 | Prečítané:  4231x

Znovu som sa začítal do spomienok môjho nebohého starého otca a znovu som si povedal, že niektoré riadky napísané úhľadným úradníckym písmom obyčajnou ceruzkou do niekoľkých školských zošitov by mohli byť celkom zaujímavé nie len pre jeho, čo do počtu, bohaté potomstvo. Zhodou okolností táto kapitola pokračuje rokom 1929, bezprostredne za tou, ktorá tvorila gro minulého článku. Nevybral som ju náhodne, je tu istá podobnosť s dneškom.

Na felbánke

Keď som odchádzal do Talianska ako 15-ročný, ani som si dosť dobre neuvedomil, aká veľká vzdialenosť ma bude deliť od môjho domova, rodičov a ostatných mojich súrodencov. Keď som sa vrátil domov, zdalo sa mi, že som tam bol nie tri roky, ale celú večnosť. Stratil som tak možnosť vyučiť sa nejakému remeslu, ale aj ísť za učňa kdesi bolo už neskoro.
Chopil som sa teda práce, aká sa mi práve naskytla. Za istý čas bol to trnavský cukrovar, kde som robil na takzvanej feldbánke. Bola to malá úzkokoľajka, po ktorej sa do cukrovaru dopravovala repa zo vzdialených veľkostatkov, ktoré boli ďaleko od železničnej stanice, ako napríklad aj Špačince. Predákom pri nás bol v tom čase Jožo „Dudar" Fekete z uličky pri kostole. Z Hrnčarovanov okrem mňa tam robil aj Jano Hájek a Jožo Klokner. Z Trnavčanov to bol Pišta Kuník, Mino Holovič a ešte niektorí, ale ich mená si už nepamätám. Ostatní čo boli, pochádzali všetci zo Špačiniec.

blogcukr.jpg
Keď sa úzkokoľajná malá železnica opravila, boli sme tesne pred našimi hodmi prepustení a zaradení medzi nezamestnaných, ktorých v tom čase bolo všade veľa. Ešte šťastie, že ten náš otec mal trvalú prácu na železnici a tak živobytie sme mali predsa len zabezpečené. Dedko Rašla sa pri mojom odchode do Talianska lúčil so mnou už ozaj naposledy ako to aj sám predvídal. Zomrel v roku 1928, rok pred mojím príchodom z Talianska.
Z cukrovaru som neskôr prešiel robiť k ČSD traťovej dištancii v Trnave. Čistili sme koľaje zarastené burinou, bola to však tiež len sezónna práca od jari do jesene. Zarobil som tam mesačne 400,- Kčs. Nebolo to veľa, ale predsa len aký-taký príspevok do domácnosti, ktorú vždy tak starostlivo viedla nebožka naša matka. Často sa zamýšľam ešte aj dnes nad tým, ako to dokázala, že aj z tak malého príjmu boli sme vždy dobre najedení, ba aj slušne oblečení.

Francúzsko

V rokoch 1929 -1930 naša prvá predmníchovská republika nebola schopná dať prácu všetkým tým, ktorí sa márne o ňu uchádzali, veľa ľudí a medzi nimi i ja, emigrovalo za prácou do cudziny, a to ponajviac do Francie.
Bol som tiež jedným z nich, a tak jedného skorého rána, keď sa ešte len rozvidnievalo, vykročil som z domu na cíferskú hradskú, a spolu s Janom Hájekom, Jožom Kloknerom a s Janom Kyselicom „Kikicovým" vydal som sa pešky do Bratislavy. Nikdy predtým som takú dlhú a únavnú cestu neprešiel. Šliapali sme si to šliapali od jednej dediny k druhej - až sme sa dostali konečne do Vajnor. Cesta nám trvala dobrých 8 hodín.
Boli sme už všetci hladní, slabí a celkom vyčerpaní, a posadali sme si na okraj cesty. Vo vrecku som mal kúsok suchého chleba, oj, ako mi len chutil. Z Vajnor sme už ďalej pešky nevládali ísť, každý z nás mal pár korún pri sebe, a tak sme šli na nádražie a stadiaľ už vlakom do Bratislavy.
Vyhľadali sme úrad práce, ktorý nebol ďaleko od stanice, bol približne asi v tých miestach, kde sa teraz nachádza Západoslovenský krajský výbor KSS. Tam bolo už množstvo ľudí, mužov i žien, a kým sme sa dostali k informačnému okienku, bolo už po úradných hodinách. Tak čo? Bolo nutné v Bratislave kdesi prenocovať, ale kde? A za čo?
Vo vrecku mal každý z nás iba pár korún a tie sme si šetrili na to najnutnejšie, kúpiť si aspoň ten kúsok chleba na spiatočnú pešiu zasa cestu. A tak sme si pochodili trocha po meste, zastavili sa aj pred mäsiarskymi výkladmi a prehĺtali pri pohľade na vyložený tovar slinky, ktoré sa nám v ústach zbiehali.
Keď sa už hodne zvečerievalo, vliekli sme sa opäť na stanicu, kde sme dúfali, že sa nám dá do rána troška podriemať. Sotva sme si však sadli do čakárne, už tam bol žandár, a keďže sme sa nemohli preukázať platným cestovným lístkom, z čakárne nás bez milosti vykázal, ba vyprevadil až von zo stanice. Kam teraz? Bolo už asi 23 hodín, mestský ruch pomaly utíchal a tí, čo mali strechu nad hlavou, sa ukladali k spánku, no my sme mali nad hlavou iba tmavú oblohu.
A pustili sme sa opäť dolu hlavnou ulicou, kade viedla až k Dunaju trať elektricky „A". Vtedy bolo električiek ešte málo a boli pomenované preto podľa abecedy. Prešli sme mostom na druhú stranu Dunaja, kde okolo starých stromov dookola boli lavičky. Mali sme ešte to šťastie, že noc nebola chladná. a tak unavení i hladní zaspali sme všetci akoby sme boli doma v perinách.
Nadránom sa však predsa len trocha ochladilo a to nás aj prebudilo. Ja som však ešte ležal, nechcelo sa mi akosi vstávať. Odrazu som ale zacítil, že do mojich nôh ktosi mierne kope. Posadil som sa a vidím ležať oproti mne zababušené v ošúchanom jarníku akési dievča.
„Tak čo, ako si sa vyspal?" - nadväzovala reč. Ani sám neviem, kde sa vzalo vo mne toľko smelosti, lebo ja už aj ako mládenec bol som pred ženským mladým pohlavím ešte vždy dosť hanblivý, ale pohotovo a smelo som jej odpovedal: „Výborne, skoro ako doma!" Ale hneď v tú chvíľu som aj vstal a šiel ku kamarátom. Počul som už dávno kdesi, že v Bratislave je veľa potulujúcich sa dievčat, s ktorými nehodne sa dávať do reči, lebo sú to všetko dievčatá pochybnej povesti. Možno sa chcela chudinka so mnou iba porozprávať, nadviazať známosť, kto vie, ale ja som sa od nej galantne vzdialil.
A tak sme sa tiahli zasa mestom, potácajúc sa ako po nočnom fláme, lenže my sme nepili ani nejedli a tak nemalo nám čo hlavy pomútiť. Tackali sme sa krok za krokom, až sme prišli znovu na ten úrad práce a boli sme tam skoro prví. Starší už pán úradník sedel za okienkom a skúmavo si nás poobzeral a potom povedal: „Vycestovať za prácou do Francie môžete, ale iba na poľnohospodársku prácu, súhlasíte?" Naša odpoveď bola „áno". Podpísali sme pracovné zmluvy a o 14 dní sme mali byť o ďalšom vyrozumení. Už som ani nerozmýšľal o tom, ako sa dostanem zasa domov, hlavná vec bola, že som si našiel prácu, aj keď to bude ďaleko za hranicami a ďaleko od domova.
Ako sme vyšli von z Úradu práce, neďaleko stál hotel Centrál, nebol to však hotel ako hotel, ale veľká reštaurácia, kde sa ponevierali celkom jednoduchí ľudia, robotníci, prespoľní ba dokonca i tuláci, takí ako sme boli v tú chvíľu aj my.
Chceli sme si tam ísť kúpiť aspoň jedno-dve pečivá, keď tu znenazdania vidím, že ide oproti mne moja mamenka. Ej, ale som sa len potešil, veď som bol už hladný ako vlk. S mamenkou šiel aj môj bratranec Alojz Rašla, bolo mu vtedy asi 14 rokov. O kamarátov som sa ja už potom nestaral a ani dodnes neviem, ako sa dostali domov.
Vošli sme teda s mamenkou hneď do reštaurácie, kde mamenka kúpili kus obyčajnej salámy a dve pivá. Jedno mne, druhé Lojzovi. Ten sa z neho skoro opil, lebo vtedajšie pivo sa s dnešným ani zďaleka nedá porovnať, to malo grády, a keď si dal niekto dva-tri poháre, už spieval. Tak som sa teda, ako sa povie, nafutroval, zapil všetko pivom a vo veselej nálade uberali sme sa na hlavnú stanicu k vlaku. Záchrana prišla ozaj v pravý čas a domov sme sa vracali potom všetci vlakom.
O dva týždne nám prišlo naozaj vyrozumenie o tom, kedy máme pricestovať do Bratislavy a vydať sa na cestu do Francie. Vedeli sme len toľko, že ideme na jednu farmu neďaleko Paríža robiť na poľnohospodárstvo. Medzitým sme si ešte stihli vybaviť cestovné pasy, tu ale musím spomenúť, že Jano Hájek a Jožo Klokner sa cesty do Francie vzdali a vycestovať sme sa rozhodli len my dvaja - Jano Kyselica a ja.

bogkolaje.JPG
Cesta do Francúzska

Bolo to v septembri roku 1930. Na stanici v Bratislave nás už čakal pripravený zvláštny transport - dlhý vlak, do ktorého sme sa všetci vysťahovalci len horko-ťažko pomestili a po dlhom cestovaní dostali sa až do Chebu, kde po krátkej colnej a pasovej kontrole pokračovali sme v ceste ďalej. Transport bol ľuďmi doslova nabitý, tri dni a tri noci sme presedeli vo vagóne. Vo dne ako vo dne, ale keď prišla noc, každý si chcel troška zdriemnuť a medzi nami boli i ženy a deti. Ženy tam šli ponajviac sa svojimi mužmi, ktorí tam prišli už skôr. A tak v noci spal, vlastne len driemal, ako kto mohol. Chlapi ležali aj po dlážke vagónu a tí, čo potrebovali ísť v noci na WC, sa po nich šliapali a hrešeniu nebolo konca-kraja.
Tri dni a tri noci sme takto biedne cestovali, až po veľkých útrapách zakotvili sme na francúzskom území - v meste Toul. Z nádražia nás zaviedli do akýchsi opustených prázdnych vojenských kasární, kde sme sa všetci podrobili lekárskej prehliadke. Tu sme dostali už aj stravu, ale čakali ďalšie dva dni na vystavenie cestovných lístkov, lebo odtiaľ cestoval už každý samostatne a iným smerom. Naším smerom bol predovšetkým Paríž a cieľovou stanicou Leusant-Moise, kde sme mali vystúpiť. Až dovtedy som vedel o Paríži iba to, že je to preukrutne veľké mesto a tak som horel túžbou čím skôr ho uvidieť.
Z mesta Toul sme teda cestovali už samostatne v elegantnom rýchliku. Oblečení sme boli len tak jednoducho a naše ošúchané cestovné kufre uložené na polici sa dosť čudne vynímali medzi ostatnou batožinou sviatočne vyobliekaných spolucestujúcich. My dvaja s Janom sme sa však tvárili celkom spokojne a nevšímali si nikoho, najmä keď sme počuli zhovárať sa ľudí iba po francúzsky. Aj sa ku nám sem-tam niekto prihovoril, ale keď sme len záporne pokyvovali hlavou, že nerozumieme, možno si mysleli aj, že sme hluchonemí, a dali nám pokoj.
Asi po dvoj alebo trojhodinovej ceste náš rýchlik vchádzal už do parížskej stanice. Tam všetci cestujúci vystúpili a my tiež. Len čo sme zostúpili na perón, už ochotní nosiči batožín nám ponúkali svoje služby, ale mávnutím ruky aj tých sme sa zbavili. Už v Toule boli sme upozornení, aby sme si v Paríži dávali pozor, lebo je tam vraj veľa takých, čo sa nám budú núkať odniesť kufre a potom nepozorovane zmiznú.
Vedel a bol som poučený aj o tom, že v Paríži budeme prestupovať na iný vlak, ktorým sa dovezieme do cieľovej stanice Leusant - Moise. Paríž má však štyri veľké nádražia, pomenované podľa svetových strán: Gare de est (východné), Gare de sud (južné), Gare de nord (severné) a Gare de ovest (západné) nádražie. My sme vystúpili na východnom. Zašiel som preto za najbližším sprievodcom vlakov a ukázal mu naše cestovné lístky. Ten sa pozrel na ne a povedal: „Gare de nord". Ostali sme nachvíľu akýsi bezradní, Jano Kyselica sa len nemo na mňa pozrel a pritom sa i usmial, akoby chcel povedať: choď kam chceš, však ja pôjdem za tebou.
Vzali sme kufre do rúk a uberali sa k staničnému východu. Tam mi odrazu padla do očú jedna pod sklom zarámovaná mapa, bola to mapa parížskeho metra. Vzal som do ruky tužku a začal opisovať jednotlivé zastávky. Bol som milo prekvapený, keď som zistil, že metrom sa dostaneme aj na severné nádražie, ktoré nám naznačil sprievodca vlakov. Bez meškania zišli sme dolu schodmi k metru, kúpili si lístky a nasadli. Postupne ako som mal stanice metra označené, všade vlak metra zastavoval a ja som zakaždým jednu z nich tam, kde sme stáli, prečiarkol. Viezli sme sa tak dobrú pol hodinu, možno i viac, dnes si už nepamätám, ale prišli sme šťastne až na nádražie Gare de nord. Čo sme vlastne videli z Paríža? Dohromady nič, lebo sme sa viezli pod zemou.
Keď už sme z metra vystúpili na to nové nádražie, poobzerali sme sa na všetky strany. Stálo tam najmenej desať vlakových súprav a skoro do všetkých nastupovali cestujúci. Nepomáhalo nám nič, len sa zasa spýtať najbližšie stojaceho železničiara a len čo sme mu ukázali naše cestovné lístky, pozrel na ne a hneď nás šikoval do vagóna, kde práve stál. Nuž, či sme nemali šťastie? Veru mali, a veľké, veď z toľkých vlakov, čo tam stálo, naďabili sme zrovna na ten náš. Bol to osobný vlak, lebo zastavoval na každej stanici a tá naša, na ktorej sme mali už definitívne vystúpiť, ako som už spomenul, sa menovala: „Leusant-Moise". Dával som preto pozor a vykláňal sa z vagónu von, aby sme sa nepreviezli.

Leusant-Moise

Konečne sme zastavili v cieli našej cesty. Okrem nás vystúpilo z toho vlaku ešte asi päť ľudí. Nacčúvam - a veď tí sa zhovárajú spolu po slovensky. Šli do toho istého okresu ako aj my, ale na iné miesto. Dlho sme sa však spolu nerozprávali, lebo už k nám prichádzali akýsi neznámi muži a pýtali naše papiere, to jest naše pracovné zmluvy. Boli to poverenci našich budúcich zamestnávateľov, ktorí nás čakali povozmi, aby nás odviezli zo stanice až na miesto, kde už sme mali začať pracovať. Pre nás dvoch s Janom prišiel akýsi starší muž a pýtal naše papiere. Dali sme mu ich a keď sa presvedčil, že sme to naozaj my, ktorých očakáva, dal pokyn, aby sme do voza nasadli. Viezol nás po peknej asfaltovej ceste, vrúbenej po oboch stranách stromoradím. Nemali sme ani len tušenia, kam sa vezieme. Starček nám po ceste aj čosi rozprával, ale ktože mu rozumel? Občas po nás blysol okom a keď sme mlčali, hádam si myslel, že uvažujeme nad tým, čo nám povedal. Jano Kyselica sa pod fúzmi len usmieval.
Z jednej i druhej strany boli nedohľadné polia cukrovej repy a v diaľke sa rysovali už staveniská veľkostatku, ktorý sa mal stať na určitý čas naším domovom. Odrazu sme z hlavnej cesty odbočili a koník sa uberal už len krokom, aby si po dlhej ceste, po ktorej bežal stále cvalom, trochu oddýchol. Až keď sme zastavili, videli sme, že je to veľkostatok. Veľký široký štvorcový dvor, na jednej strane sklady a maštale, na druhej obytné budovy, slovom - veľká farma. Dostali sme pridelenú malú izbietku, v ktorej bol stôl, dve stoličky a dve postele.
Netrvalo ani dlho a už nás prišlo uvítať asi päť slovenských chlapcov, niektorí od Šaštína, dvaja pochádzali z Abrahámu. Boli tam niekoľko rokov a vedeli už dobre po francúzsky. Mnohí tam boli i so svojimi rodinami. No okrem Slovákov bolo na farme aj veľa Poliakov, aj s nimi sme sa postupne zoznámili. Stručne nás poinformovali, ako to na farme beží a už nasledujúce ráno sme zarezávali vo vykopávke cukrovej repy.
Správcom veľkostatku bol však jeden Talian. Dozvedel som sa to až o pár dní neskôr a keď som sa medzi Slovákmi zmienil o tom, že viem po taliansky, ihneď ma priviedli k nemu a dali sme sa spolu do reči. V prvej chvíli ma pokladal za Taliana, lebo sa ma hneď pýtal: „Di che paese sei tu?" - z ktorej časti Itálie pochádzam - a nechcelo sa mu veriť, že som vlastne Čechoslovák. Veľmi si ma potom akosi obľúbil a pretože väčšina Poliakov tam bola iba krátky čas a vedeli málo po francúzsky, robil som mu tlmočníka. On vždy ráno vydával rozkazy, čo sa bude robiť, a ja som ich tlmočil Poliakom po slovensky.
Aj by som tam bol získal akési lepšie postavenie, keby som nebol mal na krku Jana Kyselicu. Ja som chuť do práce mal, no nemal ju Jano Kyselica, ktorý, keď svietilo pekné a teplé slniečko, si ľahol horeznak do repy a pozeral do oblakov. Potom jeho počínanie aj mňa znechutilo a keď nerobil on, nerobil som ani ja, a podľa toho sme aj zarábali - na slanú vodu. Janovi sa vo Francii neľúbilo a neustále naliehal, aby sme sa vrátili domov.
Aj sa tak stalo. Po troch mesiacoch nášho pobytu vo Francii z ľútosti nad Janom vracal som sa s ním domov.

Ján Škreko: Moje životné spomienky, Žilina, 1976 - 1983

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Viedenské letisko straší Bratislavou. Bojí sa o tisícky pracovných miest

Najväčšie rakúske letisko chce postaviť tretiu pristávaciu dráhu. Tamojší súd však jej výstavbu zakázal. Teraz inzeruje alarmujúce slogany

SVET

Kremeľ smúti. Jeho favoritka Le Penová vo voľbách nevyhrala

Macron je Bruselu a Merkelovej, Le Penová je z ľudu, opakujú ruské médiá.

KOMENTÁRE

V čom majú Mihál s Beblavým výhodu

Môžu sa stať rozhodujúcou silou.


Už ste čítali?