Bifľoš, príď dnes večer k saleziánom na Kopánku, pripomínajú si výročie úmrtia Don Bosca... Majka sa ani neopýta, či viem, o kom rečie, ale predpokladá správne. Vyrástol som v katolíckej rodine, aj keď som neskôr zaradil spiatočku. Ba som ju aj prekvapil s menami chlapcov ako Dominik Savio, Miško Magone, alebo slovenským Don Boscom – Jánom Hlubíkom. Hneď som jej aj vysvetlil: môj dedko, mamin otec Ján Škreko (*1911 - †1990), kedysi študoval u saleziánov v Turíne. Chvála Bohu, nedokončil. Neskôr sa oženil, na jeho konári rodostromu vyrástlo sedem mocných, viac či menej rozkonárených vetiev s ďalšími halúzkami. Veru, náš 15-ročný starý otec odchádzal v roku 1926 v sprievode rodáka Jána Hlubíka (*1896 - †1965) študovať za farárka ďaleko do Talianska.
Dedko nám často čítaval z knižiek, o zakladateľovi rádu saleziánov Don Boscovi (*1815 - †1888), aj o jeho zverenoch Dominikovi Saviovi (*1842 - †1857) a dieťaťu ulice Miškovi Magonem (*1845 - †1859), rozprával príhody zo štúdií. Majke som prezradil, že dedko si v 70. a 80. rokoch písal do zošitov spomienky a celú kapitolu venoval aj trom rokom v Taliansku. Mám ich (vďaka môjmu bratovi Palovi) v počítači. Musel som jej sľúbiť, že jej ich ešte v ten večer pošlem e-mailom.
Keď som si ich v sobotu v noci pred odoslaním čítal, pozerám, že niektoré dedkove poznámky ďaleko prekračujú hranice obce Hrnčiarovce nad Parnou a môžu byť zaujímavé, a aj cenné, nielen pre famíliu, rodákov, pamätníkov... Tu sú (v minimálnej kozmetickej úprave):
Janko Hlubík
V čase, keď som chodil v Trnave do meštianky, boli iba tri triedy a štvrtej sa hovorilo „kurz“. Tento som už ale neabsolvoval, lebo ako som ukončil tretiu triedu tejto školy, na jeseň v septembri v roku 1926 som odchádzal študovať už k saleziánom do Talianska.
V mojej rodnej obci, hneď vedľa bývalého obchodu a hostinca Ľudovíta Babica, bývali Hlubíkovci. Jeden z ich synov menom Janko, už po vojančine, asi 30-ročný, šiel študovať za kňaza k saleziánom do Talianska. O tom skoro nikto ani nevedel, len keď raz cez prázdniny prišiel z Talianska domov, vtedy som ho po prvý raz videl. Také niečo sa v Hrnčiarovciach ešte dovtedy nestalo, aby šiel niekto študovať za kňaza a k tomu ešte do cudziny za hranice svojej vlasti.
Už sám zakladateľ rehoľnej saleziánskej spoločnosti kňaz sv. Ján Bosco vytýčil si za cieľ, že sa bude starať o chudobnú mládež túlajúcu sa mestom Turín a zhromažďovať ju okolo seba. Aj náš hrnčiarovský rodák Janko Hlubík nasledoval jeho príklad a len čo prišiel domov po prvýkrát na prázdniny, robil to isté. Nás chlapcov zhromažďoval okolo seba, zúčastňoval sa našich hier a rozprával nám, ako žijú a zabávajú sa saleziánski chovanci v ústavoch pod dozorom svojich predstavených v Turíne, kde aj on študuje. Je tam vraj veselo, chlapci hrávajú futbal, iní sa učia hrať na hudobné nástroje a tak podobne. A my chalani sme sa deň čo deň obšmietali okolo neho, lebo okrem cukroviniek nás zavše obdaril aj svätým obrázkom alebo agnúštekom. Mňa si akosi osobitne obľúbil a obdaroval ma knižkou o troch košických mučeníkoch, do ktorej vpísal svoje venovanie.
Janko Hlubík prišiel potom ešte aj druhý a tretíkrát na prázdniny domov a my chlapci sme boli zasa všetci okolo neho. V Taliansku medzitým študoval už aj Jožko Šimončič a Ferko Kvetán, obaja tiež z Hrnčiaroviec, ktorých tam doprovodil Janko Hlubík. Jožko Šimoncič aj dokončil kňazské štúdiá, vrátil sa domov a bol neskôr riaditeľom saleziánskeho ústavu v Bratislave. Ferko Kvetán po ukončení noviciátu sa vrátil chorý domov a čoskoro na to aj zomrel.
O rok prišiel znovu, rozprával o tom, ako v saleziánskych ústavoch žijú chovanci, ako sa tam zabávajú a ako je im tam dobre. Jedného dňa sa ma Janko Hlubík spýtal, či by som aj ja nechcel ísť študovať za kňaza k saleziánom do Talianska. Ani som sa akosi veľmi dlho nerozhodoval a prisľúbil som mu, že pôjdem. Bolo mi vtedy 15 rokov.
Príprava na cestu
Nastal však problém, kde a ako obstarať peniaze na cestu. Nuž čo, urobil som tak ako to urobili aj iní chudobní chlapci už predo mnou. Chodil som po bohatých sedliackych domoch v Hrnčiarovciach i po okolí a prosil o peňažnú výpomoc na tento cieľ, a chodil aj nebohý môj otec. Mal som aj potvrdenie z nášho farského úradu, že je to skutočne pravda. A tak som putoval z dediny na dedinu a pozeral, kde sú veľké a najkrajšie domy a podľa toho usudzoval, že v nich bývajú zámožnejší ľudia, ktorí iste podporia peňažne môj dobrý úmysel. Aj som tak akosi dosť ťažko, ale predsa len zohnal peniaze na cestu do Talianska.
Spolu so mnou šiel študovať k saleziánom ešte jeden chlapec od nás, menoval sa Ignác Šottník. Jeho rodičia boli však sedliaci, predali na tento účel jednu kravičku a Ignác nemusel zháňať peniaze na cestu tak ako som musel ja. Do Talianska som odcestoval v septembri 1926 aj s Ignácom Šottníkom v sprievode Janka Hlúbika.
Spomínam si na to, ako som odchádzal z domova. Dedko Rašla, mamenkin otec, ten plakal nahlas, keď sa so mnou lúčil, a jeho posledné slová boli: „Však ja ťa, chlapče, už viac neuvidím“ - a mal pravdu, lebo za rok po mojom odchode zomrel. Keď som odchádzal do Talianska, bratovi Gustovi bolo vtedy už 12 rokov, Simenovi 7, Tonko mal 3 a sestra Jojka mala rok a pol a práve začínala hovoriť. Bozkal som ju, odobral sa aj od ostatných mojich bratov a odchádzal som do neznáma, ďaleko od svojho domova.
Cesta do Talianska
Na stanicu ma šla vyprevadiť nebožka matka s tetou Šottníkovou a dnes už tiež nebohým strýcom Slížom. V Bratislave sa ku nám pripojil ešte jeden chlapec menom Juraj Achberger z Jura. Ani on nedoštudoval a vrátil sa tiež domov. Ako som sa neskôr dopočul, pri kúpaní sa kdesi v rybníku utopil.
Najzaujímavejšie z cesty boli pre mňa Benátky. Nevedel som sa dosť vynadívať na to nekonečne veliké a široké Stredozemné more, ako aj na mesto samé. Ak by mi bol doma niekto povedal, že sa dá mesto postaviť aj na mori, nebol by som tomu nikdy veril. Benátky sú toho skutočnosťou. Mesto na mori a v jeho uliciach a uličkách všade voda. Povozili sme sa malou loďou po kanáli Grande, navštívili krásnu baziliku di San Marco, poprechádzali sa po jeho námestí, kde jedine sa dá prejsť suchou nohou. Hore, na streche Dóžovho paláca, je veľký zvon a z každej jeho strany stojí chlap držiaci v ruke veľké kladivo. Zaujímavé je pozerať, ako títo dvaja kovoví muži na zvon udierajú, keď hodiny svoj čas odbíjajú.
Aj to velikánske množstvo holubov na námestí je krásne, sú krotké a ak spozorujú, že máš na dlani zrnká drobnej kukurice, ktorú tam možno kúpiť, sadnú ti aj na plece a odtiaľ rovno na dlaň ruky a nebojácne z dlane zobkajú.
Uprostred námestia stojí bazilika sv. Marka, jeho kupola je vykladaná prekrásnou mozaikou. Aj pohľad na gondolierov bol veľmi zaujímavý, keď prevážali cudzincov na neďaleký ostrovček sv. Margaréty, odkiaľ bol výhľad na šíre more.
Cesta do Talianska nám trvala dva dni a dve noci a len na tretí deň sme vystúpili na hlavnom nádraží v Turíne. Bol už celkom večer, keď sme všetci traja, teda ja, Ignác a ten chlapec z Jura vkročili do veľkej predsiene v saleziánskom ústave zvanom Crocetta na Via Caboto 27 a zapadli medzi tamojších talianskych saleziánskych chlapcov.
Turín
Bola to velikánska budova a študovalo tam do 300 teológov rôznych národností. Teologické štúdium trvalo 4 roky a po jeho ukončení nasledovala kňazská vysviacka. Tamojší teológovia boli nielen z európskych štátov, ako napríklad z Československa, Nemecka, Maďarska, Poľska, Francie, Španielska, Juhoslávie, Rumunska, aj z Anglie, Severnej i Južnej Ameriky, z Mexika, Brazílie, Portugalska, ale aj z Číny a Indie, bolo tam dovedna 25 rozličných národností.
Teológovia ale všetci vedeli perfektne po taliansky a medzi sebou sa zhovárali svojou materinskou rečou. Zo Slovákov tam boli iba štyria: Don Hlúbik, Don Cyril Guniš, Don Horniak a Don Marček. V Taliansku kňazi i budúci kňazi majú vždy pred svojím priezviskom oslovenie „Don“. Po večeri sa asi pol hodiny po dvore korzovalo a vtedy bolo možno počuť všetky tieto jazyky. S Gunišom som sa stretol v roku 1946 v Trenčíne u Piaristov.
V tomto ústave chlapcov ako sme boli my bolo asi pätnásť, ale to boli všetci Taliani. Podávajúc nám ruky, predbiehali sa v reči, ktorej sme absolútne nerozumeli, veď to bolo po prvé, ako sme Talianov počuli. Trápne to bolo pre nich i pre nás, keď sme si nerozumeli, ale čo sa dalo robiť. Ocitli sme sa tak v cudzom neznámom svete, ďaleko od rodičov, ďaleko od svojej vlasti. Bolo sa treba prispôsobovať životu, ktorý sme predtým nepoznali a bolo treba predovšetkým osvojovať si celkom cudziu a neznámu taliansku reč.
Keď sme tam prišli, práve večerali. Sadli sme si ku nim a večerali tiež. Každý nám chcel čosi povedať, no my sme nerozumeli ani jedinému slovu. Jeden z nich, čo sedel vedľa mňa, vzal do rúk lyžicu a povedal: „Guarda qui, questo si chiama il cucchiaio". Pozrel som sa na neho a zasmial sa, lebo som pravda nevedel, čo mi hovorí. Až potom kedysi, ale dosť neskoro som pochopil, čo mi vtedy povedal. Hovoril toto:„Pozri sa sem, toto sa menuje lyžica.“ Oni dobráčikovia by boli chceli, aby sme hneď ich reči porozumeli. Prvé slová, ktoré sme sa naučili, boli tieto: La tarina (misa), la minestra (polievka), il piatto (tanier), cucchiaio (lyžica), la forchetta (vidlička), il caltello (nôž), il pane (chlieb). Naučili sme sa ich rýchlo, lebo talianski chlapci nám ich denne opakovali.
Do učenia taliančiny sme sa pustili hneď na druhý deň. Naším učiteľom bol Janko Hlubík a mal už pre nás obstarané aj česko-italské učebnice gramatiky. Každý deň sme mali za úkol naučiť sa 10 až 20 slovíčok a začali sme pomaly skladať aj jednoduché vety. Napríklad: La casa é grande (Dom je veľký), L‘albero é alto (Strom je vysoký) a podobne. Viacej námahy si vyžadovali potom neskôr už slovesá, ktoré na rozdiel od slovenčiny majú viac spôsobov vyjadrenia minulého času, ale i to sme postupne zdolávali.
Po jednom a pol roku sme začínali už s Talianmi hovoriť. Boli to však len krátke a úryvkovité vety na otázky, ktoré nám boli kladené, na dlhší hovor sme sa z obavy, aby sme sa v reči nepoplietli, ešte neodvážili. Talianski chlapci nás ale ani na chvíľu nenechali na pokoji, stále sa na niečo vypytovali, a to bolo dobre, lebo tak sme si najviac osvojovali spôsob vyjadrovania so správnym prízvukom v slove.
Čo bolo ale hlavnou náplňou našej práce na fakulte? Nič iné ako udržovať celú budovu v čistote a obsluhovať teológov pri raňajkách, obede a večeri. Budíček elektrickým zvonením platil rovnako pre všetkých nás i teológov. Vstávalo sa ráno o 6-tej hodine. Teológovia šli do ich súkromnej kaplnky vybaviť si raňajšiu pobožnosť, my chlapci zasa do inej, kam mala prístup aj verejnosť.
Po skončení bohoslužieb upratali sme a pozametali spálne bohoslovcov a šli potom do refektáru (jedálne) sa naraňajkovať. Každý zjedol všetkého, koľko mu chutilo. Potom sme chystali raňajky pre bohoslovcov. Šálky na kávu sme si v jedálni pripravili už večer a keď si klerici posadali za stoly, každý z nás vzal asi 10 litrovú nádobu naplnenú mliekom alebo čiernou kávou. Niektorý si dal naliať len mlieko, iný zasa len kávu, alebo oboje napolo. Ráno čo ráno bolo dodávané čerstvé pečivo, chlieb som tam nikdy nevidel.
Po raňajkách sme upratali stoly a umyli mramorovú podlahu jedálne. Teológovia odišli do svojej učebne a my tiež do našej. Tú istú posluhu sme robili na obed i večer. Keď bolo už aj po obede, mali sme aj my dve hodiny voľného času a išli sme na dvor hrať futbal. Taliani i naši chlapci lietali za loptou až z nich tieklo, len ja som sa nikdy nezapotil. Zašiel som si vtedy radšej do suterénu budovy, kde vo viacerých miestnostiach boli harmóniá a klavíry, ba i menšie organy, a tam som skúšal moje hudobné schopnosti. Ak ma kto hľadal, len tam ma mohol nájsť.
Vo štvrtok po obede bola vždy vychádzka. S nami chodieval vždy len Janko Hlubík a prvé miesto, kam nás zaviedol. bolo Valdocco, čo je hlavný saleziánsky ústav v Turíne. Na tomto mieste bol vlastne zrod saleziánskeho diela a prvé účinkovanie jeho zakladateľa sv. Jána Bosca. V popredí tohoto veľkého ústavu je jeho veľký pomník a za ním bazilika Panny Márie Pomocnice kresťanov, v ktorej je pochovaný Don Bosco a jeho chovanec Dominik Savio. Keď sme vyšli na chór a počuli hrať obrovský štvormanuálový organ, ktorý keď sa naplno rozozvučal, bolo cítiť, ako sa pod nohami chveje podlaha.
Navštívili sme tiež jednu z najväčších nemocníc zvanú Ospedale di San Cotolengo, ktorá mala kapacitu asi okolo 10 tisíc nemocničných lôžok, ktoré pravda boli vždy naplno obsadené. Aj v tejto nemocnici sa o chorých starali kláštorné sestry.
Inokedy sme šli na neďaleký vŕšok zvaný Superga. Aj tu je postavená menšia bazilika a pod ňou sú pochovaní všetci talianski králi, kráľovné, princovia a princezné. Boli sme aj dolu v mauzóleu, kde sú ich hrobky, každá je z bieleho mramoru. Posledným v tom čase ešte žijúcim talianskym kráľom bol Emanuele III. Jeho syn Umberto bol raz v našom ústave na Crocette na návšteve. Oblečený bol v parádnej vojenskej uniforme a Saleziáni mu preukázali takú česť, že ho pri bohoslužbách usadili na zvlášť pre neho určené kreslo pred oltár.
Za kráľa Emanuela III-ho mal vtedy už všetku moc a vládu v rukách duce Mussolini a jeho prívrženci. Kráľ bol už iba takou figúrkou a prakticky nad ničím nerozhodoval. Benita Mussoliniho som videl na vlastné oči, keď prechádzal Penangom, kde som bol neskôr preložený z Turína.
Ako som bol už spomenul v saleziánskom ústave na Crocette bolo nás asi 15 chlapcov. Najstarším z nás bol chlapec a vlastne už mládenec, ktorý sa menoval Sandri, bolo mu asi 22 rokov. Bol vysokej postavy a vždy sa iba usmieval, ale ja som ho mal rád. Pripadal mi síce tak trocha akoby nenormálny, lebo všetci si z neho uťahovali a robili žarty, no on sa nikdy na nikoho nenahneval.
Druhý chlapec, tiež starší odo mňa, sa menoval Fazzolati. Už vtedy som hral obstojne na husle, ale on hral oveľa lepšie. Raz, keď bola v našom divadle akási slávnosť, vystupovali sme spolu a hrali nejakú dojímavú taliansku pieseň, za čo nás obecenstvo odmenilo potleskom.
Iba jeden z talianskych chlapcov, menom Luigi Casiraghi, bol najvážnejší a preto u mňa aj najobľúbenejší. Ostatní ho prezývali „il santo“ - svätý a možno sa ním aj stal, ktovie? Všímal som si pozorne vždy jeho správanie a chovanie, ale nezistil som pri ňom nikdy ani len najmenšej chybičky. Bol vždy tichej, skromnej povahy a urobil poslušne každú prácu, ktorú predstavení od neho vyžadovali.
Na ďalších si ešte aj dnes po päťdesiatich rokoch vďačne spomínam. Bol to najmä Severino De Crignis, Marcola, Enrico a iní.
Penango
Prešiel však rok a pol, ktorú dobu strávili sme na Crocette v Turíne a hovorili sme už dobre po taliansky. Bolo rozhodnuté, že budeme preložení do iného ústavu v Penangu - Monferrato, vzdialeného od Turína asi dve hodiny vlakom, kde už započneme na gymnáziu riadne štúdium. Aj tak bolo.
Jedného dna večer, keď už sa stmievalo, pricestoval som aj s mojím krajanom Šottníkom do tohto pre nás nového saleziánskeho ústavu v Penangu. Chlapcov chovancov tam bolo asi sto. Tam v Turíne sme boli už na všetko zvyknutí a tu sme si museli zvykať znova.
Riaditeľ ústavu, asi 40-ročný kňaz dobráckeho výzoru v tvári a menom Don Buon Vicino, po slovensky Dobrý Sused, a bol ku všetkým naozaj dobrý, nás milo a srdečne privítal. To bol muzikant dá sa povedať telom i dušou, a to sa mi páčilo. Mal založený domáci spevokol, do ktorého sme sa zapojili hneď aj my. Ja som spieval tenor, Ignác Šottník bas. Spevokol sa mi veľmi páčil, lebo to bolo vlastne skoro ako hudba.
Iba o pár dní sme poznali, aký to veľký rozdiel medzi ústavom na Crocette v Turíne - a tu. V turínskom ústave bol doslova blahobyt, ale tu pravá chudoba. Tam sme jedli skoro denne mäso a tu iba makaróny, na ktoré sme si horko-ťažko zvykali. V Turíne na olovrant biela káva s pečivom - a tu len malý kúsok suchého chleba. Bol by som zjedol i viac, ale som nedostal. Hladný som bol už o chvíľu ako som vstal od stola. V Turíne sa však dobre a bohato varilo kvôli bohoslovcom, a čo dostali k jedlu oni, to sme dostali aj my. Ale časom sme si zvykli aj na tento, tak mierne povedané „prídel“ potravín, museli sme, veď z domu balík na prilepšenie nebolo možno poslať.
Na večeru bola nemastná a neslaná akási polievka s makarónmi. Ťažko sme zabúdali na bohatú a výdatnú stravu turínskej Crocetty. Tam sme žili stále ako na hodoch a tu odrazu taká zmena. V Penangu nebolo ani len suchého chleba do sýtosti, každý dostal do ruky dva kúsky a na viac sa už nesmel pýtať, ďalšie dva dostal až na druhý deň.
V Penangu - Monferrate som začal študovať už gymnázium a z cudzích rečí okrem taliančiny aj latinčinu a španielčinu. Našimi vyučujúcimi boli Don Rossi, Don Sordo, Don Ottone a Don Cocco - klerici bohoslovci.
Už po pol roku, ako som bol v prvom ročníku gymnaziálnej triedy, prefekt ústavu Don Pellegrino, kňaz prísneho až asketického výzoru, povedal: „Andrai in seconda classe“ - pôjdeš do druhej triedy. Učenie v prvej mi šlo naozaj ľahko a ako sám povedal, bolo by mi celkom zbytočné tráviť v prvej ešte celý pol roka. Za rok som teda ukoncil prvú i druhú triedu tamojšieho gymnázia a nastúpil do tretej.
Do ústavu dostali sme neobyčajného chovanca. Bol ním 50-ročný pán Cocco, vyštudovaný doktor práv. Prečo až v tomto veku rozhodol sa stať kňazom-misionárom, to nikto z nás nevedel. Viem len to, že sa raz bol zmienil o tom, že na svete už všeličo prežil, všetko ho ale zunovalo a tak sa rozhodol stať sa kňazom. Či ozaj sa ním stal, som sa už nedozvedel, lebo po ukončení tretej gymnaziálnej triedy som opúšťal Taliansko a vracal sa späť na Slovensko do rodnej domoviny.
Keď som bol už v tretej, začali mi z domu prichádzať neradostné správy, že rodičia sú veľmi zaťažení výlohami na moje štúdium. Tam v Turíne nemuseli za mňa ešte nič platiťt, lebo tam som bol neplateným obsluhujúcim personálom a výdavky spojené s mojím pobytom som hradil sám svojou pracou, tu ale výlohy spojené so štúdiom sa od každého chovanca vymáhali. Pochopiteľne, že takéto správy z domu ma začali znepokojovať. Hútal a premýšľal som, čo mám urobiť. Vedel som veľmi dobre, že doma sú iba nepatrné a nedostačujúce príjmy - iba zo zárobku otca, a tie sotva stačili kryť potreby pre domácnosť. Neostávalo mi teda naozaj iného východiska ako štúdium prerušiť a vrátiť sa domov. Stalo sa tak uprostred septembra v roku 1929. Bolo mi rovných 18 rokov.
Aj v mojom prípade sa potvrdili slová z evanjelia: „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ a tak si aj teraz ešte myslím, že vyštudovať v Taliansku za kňaza nebolo mi súdené. Namiesto šiestej prijal som siedmu sviatosť a žil som v šťastnom manželstve s nebožkou vašou mamou až do jej smrti. Prvá a veľmi zodpovedná moja úloha s výchovou vás všetkých bola teda splnená.
