Bez pozvánky hore u sv. Mikuláša

Autor: Ladislav Šebák | 15.11.2008 o 15:15 | Karma článku: 12,11 | Prečítané:  4395x

V piatok 7. novembra, hneď na druhý deň po slávnostnom vyzdvihnutí zvonov sv. Barbora a sv. Štefan na ich pôvodné miesto v južnej veži Dómu sv. Mikuláša v Trnave, som vstával s mindrákom z toho, že som sa aspoň nepokúsil nejako prepašovať hore, kde partia ozaj veselých chlapov z Prahy mala ešte veľa roboty s upevnením zvonov do stolice a ich sprevádzkovaním na elektrický pohon.

Ešte pred slávnosťou som sa bavil s ich šéfom Petrom Rudolfom Manouškom o tom, že tu neďaleko, v Bohdanovciach, majú dva zvony, ktoré asi pred 90 rokmi vyrobil jeho dedo Rudolf. Hovoril, že ich tu na Slovensku bude viac, ale nemá ich zmapované, s firmou im štát v 1948-om vzal aj všetku dokumentáciu. Dal mi aj svoju vizitku, aby som mu mohol poslať link na môj článok zo snímania zvonov pred piatimi mesiacmi, rád by videl aj nejakú spätnú väzbu svojej práce. A ja blbec som sa ho v závere dňa nevedel opýtať ani len na možnosť, či by som nemohol hore čo len nakuknúť. To si nikdy neodpustím a budem s tým musieť žiť asi po celý zvyšok života. Éééj, čo by som dal za pár minút tam hore, aj na tú plošinu pod oknom, na ktorú vykladali zvony, by som sa postavil a zakrepčil, aj s mojou fóbiou z výšky. A to je môj osobný rekord malá reťazovka. Jednonásobný.

Fajčím už neviem koľkú doma na balkóne s výhľadom na vežu, kde za tmavými gotickými oknami, rozmazanými studeným oparom, makajú štyria-piati zvonárski špecialisti. Aj som sa včera na nich musel zasmiať. Jeden z nich s vážnou tvárou priťahoval obrovským kľúčom matice na zvonovej hlave, lebo na neho mierila kamera, a len čo ho televízny spravodajca začal spovedať, v rovnakom okamihu od svojej práce priskočili ku kameramanovi jeho dvaja kolegovia-zvonári a začali na neho robiť opičky, aby ho rozosmiali. Ešte teraz sa tomu smejem aj ja, správni chalani. No nič, dofajčím, skontrolujem foťák a idem sa pomotať von. Samozrejme, okolo kostola, čo keby náhodou...?

Vonku je čerstvejšie ako včera, ale na to, že je pomaly jedenásť hodín, je horizont ešte riadne zahúlený. Aj žobrák Štefan na svojom stanovišti v uličke pri kostole má na sebe o jedno sako viac. Vlastne, aký žobrák, veď celodenné kľačanie je väčšia robota ako pár hodín obsedieť pri Solitaireovi v teplom kancli na riti. Aj sa za kostolom prezlieka do „pracovného“, v civilnom obleku dochádza za prácou pri kostole autobusom zo svojho podnájmu z ktorejsi dediny v okolí.

Sadnem si na lavičku, o ktorú sa Štefan zvykne opierať ľavým lakťom, a s rukami v kožáku pozerám hore a skúmam, či sa tam pracuje. Na cigaretu teraz nemyslím, čo ak budem musieť o chvíľu stúpať hore po schodoch? Aj dušu by som tam vypustil. Zo sci-fi myšlienok ma vytrhne Štefan: „Laco, nemáš jednu zapálit? Poslal som jedného sopláka kúpit do eroháčka celé cigaretle, a už ho hodzinu neny, pangarta...“ Jasné, že mám, aj tri. Och, keby si si pamätal, že presne túto vetu si mi za posledné dva-tri roky povedal asi dvadsaťkrát. „Idem já, Štefan, kuknút ge fchodu, či neny otvorený kostol,“ – ukončím posedenie skôr, než ma odoženie, čo urobí vždy, keď sa blížia potenciálni klienti. Strašne sa bojí konkurencie. A ja som pri jeho čmude aj tak už dostával absťáka.

Brána na kostole bola otvorená, ale dvere dnu do hlavnej lode ponorenej do prítmia, za vstupnou chodbičkou s oválnymi stenami, ktoré mi nahrávajú do teórie o už neexistujúcej strednej kostolnej veži, boli komplet pozamkýnané. Vlastne, ani neviem, kadiaľ sa lezie k zvonom. No, môžem si ísť zapáliť. Ako schádzam zo schodov, pri Oláhovom seminári zbadám bielu dodávku, z ktorej mi včera pán Manoušek vykutral svoju navštívenku. Fasa, experti sú tu. Možno pôjdu na obed a opýtam sa šéfa, či by...

01.JPG

Len čo si párkrát potiahnem pri dodávke, z rebríka ako z kurína zliezal z bočných dvierok jeden zo včerajších srandistov pri kamere a zamieril ku mne. „Dobrý den!“ „Dobrý den!“ - odomkne auto a vyberá ťažký pajser. Zaujímavé, teraz som nevedel, či som ho ja pozdravil po česky alebo on mňa po trnafsky. Znelo to presne rovnako. „Je tu pán Manoušek?“ – nič múdrejšie mi nenapadlo. „Jéééjda, není tady, musel vodjet, přijede až zítra... byly ste na něčem domluveni?“ „Nóó...“ – snažil som sa moc neklamať – „...fčéra zme sa trochu vyprávaly a any zme to nedokončily, reku neská, a porát si pofocím aj hore, jag robíte...“ Mäkčenie som odložil aj s kostolným oblekom na nejaký konkurz napríklad na manažéra, keby ich raz bolo málo. Krásna je tá trnafská reč, dá sa ňou dohovoriť aj so zadrôtovanou sánkou alebo zápalom trojklaného nervu. „Dobrá, není problém...“

Bol. A veľký. S mojimi 105 kilami živej, o pár minút už polomŕtvej váhy. Snažil som sa držať za mojím sprievodcom krok, nemal som čas obzerať sa naokolo a kadiaľ ideme, len aby som nestratil za niektorým rohom alebo dverami jeho vzďaľujúci sa chrbát. Času bude dosť, keď pôjdem dolu, aj si pofotím. Ako sa neskôr ukázalo, času bolo more.

02.JPG

(Fotky, okrem prvej, vznikali až na spiatočnej ceste.) Môj tip, že už by sme mali byť na poslednom osemuholníkovom podlaží, mi vyšiel až na tretíkrát.

03.JPG

Ako som bol zohnutý pri lezení, ani som sa po pretiahnutí brucha posledným obdĺžnikovým otvorom v podlahe nevystieral, ale hneď sa v skrčenej polohe posadil na posledný schod. Inde sa ani nedalo. Kluci skrutkovali, brúsili, štrngali reťaze kladkostrojov, lietali piliny. Pokúsil som sa pozdraviť, dobrých päť minút to ešte nešlo, slabý pajšel. Zatiaľ som sa rozkukal po miestnosti. Bola oveľa menšia, ako sa zdá zvonku, to tie hrubé múry. Každá z ôsmich stien má okno, žiadne sklo, iba mriežka proti mierumilovným holubom, ale s agresívnym trusom. Jasné, hlas zvonov sa musí niesť do všetkých štyroch svetových strán a aj medzi ne. Dokonca vidno, že voľakedy boli tieto okná až po podlahu, ako balkónové dvere. Nižšie poschodia boli na počet i rozmer okien skúpejšie, stačili na trochu svetla pre zvonára, aby sa nepotkýnal. Cez spodné by sa nedala už ani hlava prestrčiť.

04.JPG

Novučičká dubová stolica s tromi separé pre zvony zabrala celkom celú podlahu, od steny po stenu, aby pri zvonení necestovala. Trochu voľného priestoru bolo len pod plafónom s otvorom, cez ktorý by sa teoreticky (v mojom prípade) dalo po rebríku dostať priamo do drevenej kopuly obitej medeným plechom.

05.JPG

Každé ďalšie voľné miestečko bolo obsadené náradím, ešte nenamontovanými súčasťami zvonov, v kúte hŕba opracovaných kameňov z vybúraného rámu okna s provizórnou plošinou, inde tri novučičké elektromotory.

06.JPG

Na plošinu je strašné sa len pozerať, nie ešte na nej pol hodinu zápasiť s dvojtonovým zvonom, ako som videl včera zospodu. Odvolávam, že by som sa na ňu postavil a ešte aj zakrepčil, radšej si zopakujem tú pekelnú jazdu na malej reťazovke.

07.JPG

Keď som si konečne trúfol postaviť sa na zadné, v kabele som vyhrabal foťák a vybral sa s ním, opatrne prekračujúc veľké hrady a porozkladané náradie k severovýchodnému oknu. Chalanom som nezavadzal, boli porozliezaní nad mojou hlavou. Okno so sňatým protivtáčím sitom viedlo na striešku medzi vežami. Pred 450 rokmi tu stála vysoká veža. Veď len odtiaľto je ako ďaleko dovidieť, len škoda toho dnešného oparu. No nechutný pohľad (ani nie tak na hmlu ako na paneláky):  

08.JPG

Iné kafe je pohľad do kaňonu, ktorou je Ulica Mikuláša Schneidra-Trnavského (1881-1958). To biele auto stojí pri jeho rodnom dome, ktoré je dnes maestrovým múzeom. Nemal to ďaleko sem na chór, kde od roku 1909 až do smrti pôsobil ako regenschori, teda ako organista a zbormajster:   

09.JPG

Alebo nikdy som nevidel z tohto uhla pohľadu takto kompletne „židovský kostol“, ako sme synagóge zvykli odmalička hovoriť:

10.JPG

Nezvyčajný pohľad sa z tympanonu medzi vežami dómu naskytá aj na humná starobylých univerzitných budov, prestavaných za Márie Terézie – Šľachtický konvikt, Marianum a Seminarium rubrorum.  

11.JPG

A k týmto trom na Hollého ulici chýba ešte tzv. Holubník, dávne Adalbertínum – lepšie je vidieť len jeho severné krídlo. Dobre vidno aj časť komplexu univerzitných budov pri katedrálnom chráme, vpravo na Rybníku aj Univerzitu Cyrila a Metoda. Škoda, že pre hmlu mi na fotkách chýbajú svahy Malých Karpát s ich vinohradmi. No a dolu tento pekný ružový baráčik vidím prvý raz (na azylový dom to netipujem):

12.JPG

Zazoomoval som si aj na tento dom na Halenárskej ulici – nádhera. Voľakedy tu bola Jelinkova tlačiareň:

13.JPG

Viac výhľadu odtiaľto nebolo, iba na strechu trojlodia a vrchnú časť severnej veže. Ešte som si cvakol dolu kamaráta Štefana, zaujatého inventúrou, aby mi veril, že som bol až hore:

14.JPG

Idem teda opatrne ako slon v porceláne nazad k veselej partii. Zvonová stolica bola postavená v osi juh-sever, zvony boli v tomto smere montované v tomto poradí (od juhu):

15.JPG

stredne veľká Barbora,

16.JPG

velikánsky, vytúžený Mikuláš

17.JPG

a najmenší Štefan. Keď som neskôr schádzal dolu a mal som viac času sa obzerať, všimol som si, že táto os bola v časoch ručného húpania zvonov lanami otočená o 90 stupňov, teda zvony boli zoradené v osi východ-západ. Pod nimi totiž bol v dvoch či troch drevených podlahách teraz už zamaskovaný otvor o veľkosti štíhlych záchodových dverí, s dlhšou stranou obdĺžnika kolmo na terajšiu os.

Najväčší zvon kostola som myslel ešte pred hodinou, že v živote neuvidím. Mal som len informácie z článku Zvon Svätý Mikuláš v Trnave od Maroša Mačuhu. Niektoré tu zopakujem a spresním najmä nápis, akýsi zvonolejárov výrobný štítok, ktorý sa na tejto stránke nezobrazil správne:

18.JPG

*YCH:HANS:MOTKO:FON:TAIC:TORF*ANNO:DOMINI:1.5.8.3*

Hviezdičkami som nahradil značky, ktorými vtedajší zvonolejári začínali a končili vety, dvojbodkami zas akési paragrafy, oddeľujúce slová. Väčšinou boli typické pre toho ktorého výrobcu. V starej nemčine chcel náš zvonolejár odkázať zrejme toto: Ja, Ján Motko z Taic-torfu. Roku Pána 1583. Neskôr sa tieto nápisy začínali: „Ulial ma..., Mich goss...“ A ešte iba pre porovnanie vtedajšej nemčiny uvediem skoro o sto rokov starší nápis na zvone z Wellinghofenu:

CHRYSANTOS U. DARIA SO BY YCH GENAT WA YCH ROPE SO KOMET TO HADT UD GEWET GODE LOF, ERE UN DAK ANO D 1484 IN DIE S.

Dnešný nemčinár by to napísal takto: Chrysantus und Daria, so bin ich genannt, wenn ich rufe, so kommet zur Hand und gebet Gott Lob, Ehre und Dank. Anno Domini 1484, am Tag der Heiligen.

Ešte som sa čudoval, kde na zvone M. Mačuha prečítal, že Motko bol z Deutschdorfu, teda Popradu. Už to mám, Taic-torf sa rovná Deutschdorf. No ten som v tomto tvare našiel iba raz, ostatné v súvislosti s Popradom boli v tvare Deutschendorf. Dodám, že Deutschdorf, ovšem s prívlastkom bei Dürrnbach, čo bolo meno dnešnej obce Suchá nad Parnou, dôležitej to zastávke na dávnej Českej ceste, sa volali aj Šelpice neďaleko Trnavy. Ani tu nebola nikdy núdza o nemecky hovoriacich prisťahovalcov – hostí. Nahlas rozmýšľam, keby sa Motko foneticky volal Mocko, ako by to zapísal (respektíve dal zapísať) v staronemčine. Asi ako Motko, dnes Motzko. Jeho prapravnukov už farár mohol do knihy pokrstencov zapísať aj ako Mocko, a tých tu je ajajáj! Nejde mi o to – vziať ho Popradčanom, ktorí o ňom zrejme ani netušia, ale ani táto možnosť sa mi nezdá pritiahnutá za vlasy. Samozrejme to nechám na kampanológov, ktorí by mali mať zmapované aj ďalšie Motkove výrobky a vedia o ňom viac.

Ešte si pozrime pár detailov na jeho trnavskej práci z roku 1583, hoci ešte nevyčistenej od farby, ktorou pred rokmi nepozorne natierali oceľovú zvonovú stolicu; pod tie biele capance sa možno podpísala iná stolica, od holúbät. V nápise

DEO OPTI MAX ET SANCTO NICOLAO*ANNO DOMINI M D LXXXIII*

pod plochým čepcom zvonu, ktorý začiatkom 16. storočia začal vytláčať dovtedajšiu zaoblenú hornú časť pod korunou, použil zvonár na rozdelenie viet o zasvätení a letopise miniatúrny reliéf s výjavom z Golgoty – pod Ježišom na kríži stoja Mária a Ján:

19.JPG

A tu je dobre vidno ploché ukončenie zvona s korunou, ktorú tvoria uchá na prichytenie o zvonovú hlavu. Uchá v tvare masiek mi veľmi pripomínajú mayské písmo:

20.JPG

Tento reliéf zobrazujúci sv. Trojicu je na rozdiel od autorovej sólovizitky z oboch strán zvonu:

21.JPG

Škoda, zvon ešte nebol zavesený na svojom mieste, uväznený v stolici a obložený pomocnými doskami sa nedal odfotiť v plnej svojej majestátnosti. Tak aspoň takto:

22.JPG

Ešte som sa pokochal výhľadom von:

23.JPG

„Tak já pomaly idem, chalany, majte sa!“ „Nashleeed! A máme něco vzkázat panu Manouškovi?“ „Dík, netreba, já mu napíšem.“

24.JPG

Fakt som šiel dolu pomaly, inak sa nedalo po takýchto schodoch. Cestou som stretol ešte jedného chlapíka, ktorý šiel hore:

25.JPG

Prvýkrát som zaváhal, kam teraz, keď som sa zrazu ocitol na chóre, na ktorom som v živote nikdy nebol, ak nerátam cestu hore:

26.JPG

Vyšiel som týmito dverami, presne rovnaké sú oproti. Tie vedú určite do severnej veže, nie dolu:

27.JPG

Na kraji dreveného labyrintu s organovými píšťalami, celkom pri stene s oblokom s farebnými sklami, som konečne rozoznal nenápadné dvere. Zvláštne, zvonku toto obrovské okno nad hlavným portálom vôbec nevyzerá také farebné:

28.JPG

Z chóra dolu viedli klasické kamenné točité schody, teraz už viem, že spoločné pre obe veže. V severnej, ako som sa dočítal v jednej publikácii z roku 1924, bola vtedy uložená aj časť mestského archívu. Aj tieto schody sú zhora dolu pravotočivé, aby sa obranca mohol lepšie oháňať pravačkou s mečom a útočnik naopak – bol v nevýhode.

29.JPG

Mne bola výhoda obrancu nahouby. Prídem k malým železným dverám, ktorými sme sem vošli po tom bidle zvonku, a tie zamknuté. Ach jáj, ten človek, čo som ho stretol hore, za sebou poctivo zamkol. Hore by som nešiel dnes už ani za svet. Radšej ešte skúmam dvere, či sa nedajú oklamať. Nedali. Dolu sa ešte točí zopár schodov. Už mi to je celkom jasné, tie vedú rovno do hlavnej lode kostola, organista by predsa nechodil v obleku zvonku po rebríku ako do kurína. Ale zas takýto bočný východ má aj svoju výhodu, keby hral falošne... Aj tie boli dobre zamknuté. Vrátim sa na chór, staré dubové dosky príšerne vŕzgajú, nečudo, v tejto podobe tu stojí od viedenskej porážky Turkov, dal ho tu postaviť ostrihomský arcibiskup, Slovák Juraj Slepčiansky-Pohronec. Možno odtiaľto zbadám niekoho, malo by tu byť rušnejšie, blíži sa veľký mariánsky sviatok Novéna, na protiľahlom konci lode rozoznať zázračný obraz, obrovskú bielu stuhu v tvare M a tristovku. Toľko rokov uplynulo od ukončenia strašného moru v Trnave a okolí. Nikto nechodí, fotím bez blesku, nič to, zábery budú trochu zrnitejšie, a keď si opriem lakte, nebudú až také roztrasené. Tak takto tu žije Mikuláš Schneider-Trnavský aj ďalej, 50 rokov po smrti:

30.JPG

Zízam dolu, lebo už mám pofotené všetko od plafónu po dlažbu, keď konečne začujem kroky. Postava v tmavom, s vedrom v ruke. „Haló!“ – zavolám cez priškripnuté hlasivky, ktoré už dlho odpočívali a ešte dlhšie neboli premazané nikotínom. Chlapík stuhol, vypustil z ruky vedro a zbožne sa zahľadel do nekonečna nad sebou. „Haló, tu som, na chóre!“ Keď zbadal môj ksicht, hneď sa vrátil do reálu. Vysvetlil som mu, čo sa stalo, vytiahol mobil, niekam zavolal a o desať minút mi prišiel odomknúť jeho šéf z pamiatkového. Mal som šťastie, vonku na bočnom južnom portáli na fragmentoch pôvodnej omietky objavili pred časom fresku, na jej odkrývaní sa stále pracuje a ten reštaurátor si šiel práve asi vymeniť čistú vodu.

Nebudem tajiť, trochu ma jeho šéf a môj záchranca zvozil, že vstup na vežu je zakázaný a nebezpečný, ale niekto sa musel obetovať, aby ostatní, podobní zvedavci ako ja, sa tam hore pozreli aspoň takto, virtuálne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rady pred barmi aj kaderníctvami. Česko uvoľnilo, vicepremiér nevylučuje sprísnenie

Čechov po uvoľnení nelákali iba bary či reštaurácie.

Matovič o Vianociach: Buď bude masívne testovanie alebo lockdown

Rozhodnutie nechá na autority, ktoré odmietali plošné testovanie.


Už ste čítali?