reklama

Bez pozvánky hore u sv. Mikuláša

V piatok 7. novembra, hneď na druhý deň po slávnostnom vyzdvihnutí zvonov sv. Barbora a sv. Štefan na ich pôvodné miesto v južnej veži Dómu sv. Mikuláša v Trnave, som vstával s mindrákom z toho, že som sa aspoň nepokúsil nejako prepašovať hore, kde partia ozaj veselých chlapov z Prahy mala ešte veľa roboty s upevnením zvonov do stolice a ich sprevádzkovaním na elektrický pohon.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Eštepred slávnosťou som sa bavil s ich šéfom Petrom Rudolfom Manouškom o tom,že tu neďaleko, v Bohdanovciach, majú dva zvony, ktoré asi pred 90 rokmivyrobil jeho dedo Rudolf. Hovoril, že ich tu na Slovensku bude viac, ale nemá ichzmapované, s firmou im štát v 1948-om vzal aj všetku dokumentáciu.Dal mi aj svoju vizitku, aby som mu mohol poslať link na môj článok zo snímaniazvonov pred piatimi mesiacmi, rád by videl aj nejakú spätnú väzbu svojej práce.A ja blbec som sa ho v závere dňa nevedel opýtať ani len na možnosť,či by som nemohol hore čo len nakuknúť. To si nikdy neodpustím a budems tým musieť žiť asi po celý zvyšok života. Éééj, čo by som dal za párminút tam hore, aj na tú plošinu pod oknom, na ktorú vykladali zvony, by som sapostavil a zakrepčil, aj s mojou fóbiou z výšky. A to jemôj osobný rekord malá reťazovka. Jednonásobný.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Fajčímuž neviem koľkú doma na balkóne s výhľadom na vežu, kde za tmavýmigotickými oknami, rozmazanými studeným oparom, makajú štyria-piati zvonárskišpecialisti. Aj som sa včera na nich musel zasmiať. Jeden z nichs vážnou tvárou priťahoval obrovským kľúčom matice na zvonovej hlave, lebona neho mierila kamera, a len čo ho televízny spravodajca začal spovedať,v rovnakom okamihu od svojej práce priskočili ku kameramanovi jeho dvajakolegovia-zvonári a začali na neho robiť opičky, aby ho rozosmiali. Ešteteraz sa tomu smejem aj ja, správni chalani. No nič, dofajčím, skontrolujemfoťák a idem sa pomotať von. Samozrejme, okolo kostola, čo keby náhodou...?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vonkuje čerstvejšie ako včera, ale na to, že je pomaly jedenásť hodín, je horizontešte riadne zahúlený. Aj žobrák Štefan na svojom stanovišti v uličke prikostole má na sebe o jedno sako viac. Vlastne, aký žobrák, veď celodennékľačanie je väčšia robota ako pár hodín obsedieť pri Solitaireovi v teplomkancli na riti. Aj sa za kostolom prezlieka do „pracovného“, v civilnomobleku dochádza za prácou pri kostole autobusom zo svojho podnájmu z ktorejsidediny v okolí.

Sadnemsi na lavičku, o ktorú sa Štefan zvykne opierať ľavým lakťom, a s rukamiv kožáku pozerám hore a skúmam, či sa tam pracuje. Na cigaretu teraznemyslím, čo ak budem musieť o chvíľu stúpať hore po schodoch? Aj dušu bysom tam vypustil. Zo sci-fi myšlienok ma vytrhne Štefan: „Laco, nemáš jednu zapálit? Poslal som jedného sopláka kúpit doeroháčka celé cigaretle, a už ho hodzinu neny, pangarta...“ Jasné, žemám, aj tri. Och, keby si si pamätal, že presne túto vetu si mi za posledné dva-triroky povedal asi dvadsaťkrát. „Idem já,Štefan, kuknút ge fchodu, či neny otvorený kostol,“ – ukončím posedenieskôr, než ma odoženie, čo urobí vždy, keď sa blížia potenciálni klienti. Strašnesa bojí konkurencie. A ja som pri jeho čmude aj tak už dostával absťáka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bránana kostole bola otvorená, ale dvere dnu do hlavnej lode ponorenej do prítmia, zavstupnou chodbičkou s oválnymi stenami, ktoré mi nahrávajú do teórie o užneexistujúcej strednej kostolnej veži, boli komplet pozamkýnané. Vlastne, anineviem, kadiaľ sa lezie k zvonom. No, môžem si ísť zapáliť. Ako schádzam zoschodov, pri Oláhovom seminári zbadám bielu dodávku, z ktorej mi včera pánManoušek vykutral svoju navštívenku. Fasa, experti sú tu. Možno pôjdu na obeda opýtam sa šéfa, či by...

Obrázok blogu

Len čosi párkrát potiahnem pri dodávke, z rebríka ako z kurína zliezal z bočnýchdvierok jeden zo včerajších srandistov pri kamere a zamieril ku mne. „Dobrý den!“ „Dobrý den!“ - odomkne autoa vyberá ťažký pajser. Zaujímavé, teraz som nevedel, či som ho japozdravil po česky alebo on mňa po trnafsky. Znelo to presne rovnako. „Je tu pán Manoušek?“ – nič múdrejšie minenapadlo. „Jéééjda, není tady, musel vodjet,přijede až zítra... byly ste na něčem domluveni?“ „Nóó...“ – snažil som sa mocneklamať – „...fčéra zme sa trochu vyprávalya any zme to nedokončily, reku neská, a porát si pofocím aj hore, jagrobíte...“ Mäkčenie som odložil aj s kostolným oblekom na nejakýkonkurz napríklad na manažéra, keby ich raz bolo málo. Krásna je tá trnafskáreč, dá sa ňou dohovoriť aj so zadrôtovanou sánkou alebo zápalom trojklanéhonervu. „Dobrá, není problém...“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol. A veľký.S mojimi 105 kilami živej, o pár minút už polomŕtvej váhy. Snažil somsa držať za mojím sprievodcom krok, nemal som čas obzerať sa naokolo a kadiaľideme, len aby som nestratil za niektorým rohom alebo dverami jeho vzďaľujúcisa chrbát. Času bude dosť, keď pôjdem dolu, aj si pofotím. Ako sa neskôrukázalo, času bolo more.

Obrázok blogu

(Fotky, okrem prvej, vznikali až naspiatočnej ceste.) Môj tip, že už by smemali byť na poslednom osemuholníkovom podlaží, mi vyšiel až na tretíkrát.

Obrázok blogu

Ako sombol zohnutý pri lezení, ani som sa po pretiahnutí brucha posledným obdĺžnikovýmotvorom v podlahe nevystieral, ale hneď sa v skrčenej polohe posadilna posledný schod. Inde sa ani nedalo. Kluci skrutkovali, brúsili, štrngalireťaze kladkostrojov, lietali piliny. Pokúsil som sa pozdraviť, dobrých päťminút to ešte nešlo, slabý pajšel. Zatiaľ som sa rozkukal po miestnosti. Bolaoveľa menšia, ako sa zdá zvonku, to tie hrubé múry. Každá z ôsmich stienmá okno, žiadne sklo, iba mriežka proti mierumilovným holubom, ales agresívnym trusom. Jasné, hlas zvonov sa musí niesť do všetkých štyrochsvetových strán a aj medzi ne. Dokonca vidno, že voľakedy boli tieto oknáaž po podlahu, ako balkónové dvere. Nižšie poschodia boli na počet i rozmerokien skúpejšie, stačili na trochu svetla pre zvonára, aby sa nepotkýnal. Cezspodné by sa nedala už ani hlava prestrčiť.

Obrázok blogu

Novučičkádubová stolica s tromi separé pre zvony zabrala celkom celú podlahu, odsteny po stenu, aby pri zvonení necestovala. Trochu voľného priestoru bolo lenpod plafónom s otvorom, cez ktorý by sa teoreticky (v mojom prípade) dalo porebríku dostať priamo do drevenej kopuly obitej medeným plechom.

Obrázok blogu

Každéďalšie voľné miestečko bolo obsadené náradím, ešte nenamontovanými súčasťamizvonov, v kúte hŕba opracovaných kameňov z vybúraného rámu oknas provizórnou plošinou, inde tri novučičké elektromotory.

Obrázok blogu

Naplošinu je strašné sa len pozerať, nie ešte na nej pol hodinu zápasiťs dvojtonovým zvonom, ako som videl včera zospodu. Odvolávam, že by som sana ňu postavil a ešte aj zakrepčil, radšej si zopakujem tú pekelnú jazduna malej reťazovke.

Obrázok blogu

Keď somsi konečne trúfol postaviť sa na zadné, v kabele som vyhrabal foťáka vybral sa s ním, opatrne prekračujúc veľké hradya porozkladané náradie k severovýchodnému oknu. Chalanom som nezavadzal,boli porozliezaní nad mojou hlavou. Okno so sňatým protivtáčím sitom viedlo nastriešku medzi vežami. Pred 450 rokmi tu stála vysoká veža. Veď len odtiaľto jeako ďaleko dovidieť, len škoda toho dnešného oparu. No nechutný pohľad (ani nietak na hmlu ako na paneláky):  

Obrázok blogu

Inékafe je pohľad do kaňonu, ktorou je Ulica Mikuláša Schneidra-Trnavského(1881-1958). To biele auto stojí pri jeho rodnom dome, ktoré je dnes maestrovýmmúzeom. Nemal to ďaleko sem na chór, kde od roku 1909 až do smrti pôsobil akoregenschori, teda ako organista a zbormajster:  

Obrázok blogu

Alebonikdy som nevidel z tohto uhla pohľadu takto kompletne „židovský kostol“,ako sme synagóge zvykli odmalička hovoriť:

Obrázok blogu

Nezvyčajnýpohľad sa z tympanonu medzi vežami dómu naskytá aj na humná starobylýchuniverzitných budov, prestavaných za Márie Terézie – Šľachtický konvikt,Marianum a Seminarium rubrorum. 

Obrázok blogu

A k týmtotrom na Hollého ulici chýba ešte tzv. Holubník, dávne Adalbertínum – lepšie jevidieť len jeho severné krídlo. Dobre vidno aj časť komplexu univerzitnýchbudov pri katedrálnom chráme, vpravo na Rybníku aj Univerzitu Cyrilaa Metoda. Škoda, že pre hmlu mi na fotkách chýbajú svahy Malých Karpáts ich vinohradmi. No a dolu tento pekný ružový baráčik vidím prvýraz (na azylový dom to netipujem):

Obrázok blogu

Zazoomovalsom si aj na tento dom na Halenárskej ulici – nádhera. Voľakedy tu bolaJelinkova tlačiareň:

Obrázok blogu

Viacvýhľadu odtiaľto nebolo, iba na strechu trojlodia a vrchnú časť severnejveže. Ešte som si cvakol dolu kamaráta Štefana, zaujatého inventúrou, aby miveril, že som bol až hore:

Obrázok blogu

Idemteda opatrne ako slon v porceláne nazad k veselej partii. Zvonovástolica bola postavená v osi juh-sever, zvony boli v tomto smeremontované v tomto poradí (od juhu):

Obrázok blogu

stredneveľká Barbora,

Obrázok blogu

velikánsky,vytúžený Mikuláš

Obrázok blogu

a najmenšíŠtefan. Keď som neskôr schádzal dolu a mal som viac času sa obzerať,všimol som si, že táto os bola v časoch ručného húpania zvonov lanamiotočená o 90 stupňov, teda zvony boli zoradené v osi východ-západ.Pod nimi totiž bol v dvoch či troch drevených podlahách teraz užzamaskovaný otvor o veľkosti štíhlych záchodových dverí, s dlhšoustranou obdĺžnika kolmo na terajšiu os.

Najväčšízvon kostola som myslel ešte pred hodinou, že v živote neuvidím. Mal somlen informácie z článku Zvon Svätý Mikuláš v Trnave od Maroša Mačuhu.Niektoré tu zopakujem a spresním najmä nápis, akýsi zvonolejárov výrobnýštítok, ktorý sa na tejto stránke nezobrazil správne:

Obrázok blogu

*YCH:HANS:MOTKO:FON:TAIC:TORF*ANNO:DOMINI:1.5.8.3*

Hviezdičkamisom nahradil značky, ktorými vtedajší zvonolejári začínali a končili vety,dvojbodkami zas akési paragrafy, oddeľujúce slová. Väčšinou boli typické pretoho ktorého výrobcu. V starej nemčine chcel náš zvonolejár odkázať zrejmetoto: Ja, Ján Motko z Taic-torfu. Roku Pána 1583. Neskôr sa tieto nápisyzačínali: „Ulial ma..., Mich goss...“A ešte iba pre porovnanie vtedajšej nemčiny uvediem skoro o sto rokovstarší nápis na zvone z Wellinghofenu:

CHRYSANTOS U. DARIA SO BY YCH GENAT WA YCH ROPE SO KOMET TOHADT UD GEWET GODE LOF, ERE UN DAK ANO D 1484 IN DIE S.

Dnešnýnemčinár by to napísal takto: Chrysantusund Daria, so bin ich genannt, wenn ich rufe, so kommet zur Hand und gebet GottLob, Ehre und Dank. Anno Domini 1484, am Tag der Heiligen.

Eštesom sa čudoval, kde na zvone M. Mačuha prečítal, že Motko bol z Deutschdorfu,teda Popradu. Už to mám, Taic-torf sa rovná Deutschdorf. No ten somv tomto tvare našiel iba raz, ostatné v súvislosti s Popradom boliv tvare Deutschendorf. Dodám, že Deutschdorf, ovšem s prívlastkom bei Dürrnbach, čo bolo meno dnešnej obceSuchá nad Parnou, dôležitej to zastávke na dávnej Českej ceste, sa volali ajŠelpice neďaleko Trnavy. Ani tu nebola nikdy núdza o nemecky hovoriacichprisťahovalcov – hostí. Nahlas rozmýšľam, keby sa Motko foneticky volal Mocko,ako by to zapísal (respektíve dal zapísať) v staronemčine. Asi ako Motko,dnes Motzko. Jeho prapravnukov už farár mohol do knihy pokrstencov zapísať ajako Mocko, a tých tu je ajajáj! Nejde mi o to – vziať ho Popradčanom,ktorí o ňom zrejme ani netušia, ale ani táto možnosť sa mi nezdápritiahnutá za vlasy. Samozrejme to nechám na kampanológov, ktorí by mali maťzmapované aj ďalšie Motkove výrobky a vedia o ňom viac.

Ešte sipozrime pár detailov na jeho trnavskej práci z roku 1583, hoci eštenevyčistenej od farby, ktorou pred rokmi nepozorne natierali oceľovú zvonovú stolicu;pod tie biele capance sa možno podpísala iná stolica, od holúbät. V nápise

DEO OPTI MAX ET SANCTO NICOLAO*ANNO DOMINI M D LXXXIII*

podplochým čepcom zvonu, ktorý začiatkom 16. storočia začal vytláčať dovtedajšiuzaoblenú hornú časť pod korunou, použil zvonár na rozdelenie vieto zasvätení a letopise miniatúrny reliéf s výjavom z Golgoty –pod Ježišom na kríži stoja Mária a Ján:

Obrázok blogu

A tuje dobre vidno ploché ukončenie zvona s korunou, ktorú tvoria uchá naprichytenie o zvonovú hlavu. Uchá v tvare masiek mi veľmi pripomínajúmayské písmo:

Obrázok blogu

Tentoreliéf zobrazujúci sv. Trojicu je na rozdiel od autorovej sólovizitky z obochstrán zvonu:

Obrázok blogu

Škoda,zvon ešte nebol zavesený na svojom mieste, uväznený v stolicia obložený pomocnými doskami sa nedal odfotiť v plnej svojej majestátnosti.Tak aspoň takto:

Obrázok blogu

Eštesom sa pokochal výhľadom von:

Obrázok blogu

„Tak já pomaly idem, chalany, majte sa!“„Nashleeed! A máme něco vzkázat panu Manouškovi?“ „Dík, netreba, já munapíšem.“

Obrázok blogu

Faktsom šiel dolu pomaly, inak sa nedalo po takýchto schodoch. Cestou som stretolešte jedného chlapíka, ktorý šiel hore:

Obrázok blogu

Prvýkrátsom zaváhal, kam teraz, keď som sa zrazu ocitol na chóre, na ktorom somv živote nikdy nebol, ak nerátam cestu hore:

Obrázok blogu

Vyšielsom týmito dverami, presne rovnaké sú oproti. Tie vedú určite do severnej veže,nie dolu:

Obrázok blogu

Na krajidreveného labyrintu s organovými píšťalami, celkom pri stenes oblokom s farebnými sklami, som konečne rozoznal nenápadné dvere.Zvláštne, zvonku toto obrovské okno nad hlavným portálom vôbec nevyzerá takéfarebné:

Obrázok blogu

Z chóradolu viedli klasické kamenné točité schody, teraz už viem, že spoločné pre obeveže. V severnej, ako som sa dočítal v jednej publikácii z roku1924, bola vtedy uložená aj časť mestského archívu. Aj tieto schody sú zhoradolu pravotočivé, aby sa obranca mohol lepšie oháňať pravačkou s mečoma útočnik naopak – bol v nevýhode.

Obrázok blogu

Mnebola výhoda obrancu nahouby. Prídem k malým železným dverám, ktorými smesem vošli po tom bidle zvonku, a tie zamknuté. Ach jáj, ten človek, čo somho stretol hore, za sebou poctivo zamkol. Hore by som nešiel dnes už ani zasvet. Radšej ešte skúmam dvere, či sa nedajú oklamať. Nedali. Dolu sa ešte točízopár schodov. Už mi to je celkom jasné, tie vedú rovno do hlavnej lode kostola,organista by predsa nechodil v obleku zvonku po rebríku ako do kurína. Alezas takýto bočný východ má aj svoju výhodu, keby hral falošne... Aj tie bolidobre zamknuté. Vrátim sa na chór, staré dubové dosky príšerne vŕzgajú, nečudo,v tejto podobe tu stojí od viedenskej porážky Turkov, dal ho tu postaviťostrihomský arcibiskup, Slovák Juraj Slepčiansky-Pohronec. Možno odtiaľto zbadámniekoho, malo by tu byť rušnejšie, blíži sa veľký mariánsky sviatok Novéna, naprotiľahlom konci lode rozoznať zázračný obraz, obrovskú bielu stuhuv tvare M a tristovku. Toľko rokov uplynulo od ukončenia strašnéhomoru v Trnave a okolí. Nikto nechodí, fotím bez blesku, nič to,zábery budú trochu zrnitejšie, a keď si opriem lakte, nebudú až takéroztrasené. Tak takto tu žije Mikuláš Schneider-Trnavský aj ďalej, 50 rokov posmrti:

Obrázok blogu

Zízamdolu, lebo už mám pofotené všetko od plafónu po dlažbu, keď konečne začujemkroky. Postava v tmavom, s vedrom v ruke. „Haló!“ – zavolám cez priškripnuté hlasivky, ktoré už dlhoodpočívali a ešte dlhšie neboli premazané nikotínom. Chlapík stuhol,vypustil z ruky vedro a zbožne sa zahľadel do nekonečna nad sebou. „Haló, tu som, na chóre!“ Keď zbadal môjksicht, hneď sa vrátil do reálu. Vysvetlil som mu, čo sa stalo, vytiahol mobil,niekam zavolal a o desať minút mi prišiel odomknúť jeho šéf z pamiatkového.Mal som šťastie, vonku na bočnom južnom portáli na fragmentoch pôvodnej omietkyobjavili pred časom fresku, na jej odkrývaní sa stále pracuje a tenreštaurátor si šiel práve asi vymeniť čistú vodu.

Nebudemtajiť, trochu ma jeho šéf a môj záchranca zvozil, že vstup na vežu jezakázaný a nebezpečný, ale niekto sa musel obetovať, aby ostatní, podobnízvedavci ako ja, sa tam hore pozreli aspoň takto, virtuálne.

Ladislav Šebák

Ladislav Šebák

Bloger 
  • Počet článkov:  169
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík:  Trnava dnes a kedysiTrnava 20. storočiaTrnava 21. storočiaHistóriaFotky z balkónaDetiFikcieLumpáreňSpomienkyDedkove spomienkyTrampingVeselé historkyÚvahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu