Návrat trnavských zvonov

Autor: Ladislav Šebák | 13.11.2008 o 0:20 | Karma článku: 11,34 | Prečítané:  4514x

Počas prác na záchrane Dómu sv. Mikuláša v Trnave, ktoré sa začali uprostred leta 2004 obnažovaním zvlhnutých obvodových múrov, prišlo i na prehliadku troch zvonov v južnej veži (v roku 1823 ich v nej bolo päť, v severnej veži dva umieračiky, dnes žiaden). V roku 2006 zvony v južnej veži, ktorej samotnej hrozilo zrútenie, zmĺkli.

01.JPGV apríli 2007 sa začali záchranné práce kopule, po ich ukončení v novembri toho istého roku bol na prehliadku zvonov zasvätených patrónom Štefanovi mučeníkovi, Barbore a Mikulášovi, majúce aj s príslušenstvom (srdcia, hlavy) dohromady 7 ton, privolaný súdny znalec a kolaudátor zvonov Petr Rudolf Manoušek z Prahy. V neposlednom rade je aj zvonolejárom ako jeho otec i dedo. Zistilo sa, že nielen pukliny a opotrebované úderové vence sú nebezpečné pre zvony samotné i okolie, ale aj oceľová zvonová stolica z roku 1946, v ktorej boli upevnené, bola nešťastne zapustená do obvodových múrov a prenášanou rezonanciou až do ich základov by naďalej ohrozovala jej statiku. Treba vyrobiť novú, z dubového dreva, v akej sa tieto zvony húpali od roku 1569 (vymenili ju za podobnú až v roku 1874, kedy bol Viliamom Fischerom aj znovu preliaty takmer dvojtonový zvon Barbora, vtedy rovnako starý ako pôvodná dubová konštrukcia).

Meno zvonolejára Manouška je na Slovensku známe už takmer sto rokov. Po príkaze vydať zvony na pretavenie na kanóny prišlo v roku 1916 veľa našich miest a dedín o svoje staré skvosty, ktoré „živých volajú, mŕtvych oplakávajú a blesky lámu“. Pre potreby armády dodýchali asi dve tretiny vzácnych zvonov. Medzi dnešnými sa preto nájdu mnohé z 20. rokov 20. storočia, s nápisom, že zvon ulial Rudolf Manoušek a spol., Česká u Brna. Napríklad v Demänovej, Diviakoch, Dolnej Trnávke, Hronci, Mengusovciach, Námestove, Stredných Plachtinciach, v už zaniknutej Sielnici, Pezinku, Švábovciach, Trenčíne, Veľkom Orvišti. Zaujímavosťou je, že dva Manouškove zvony v roku 1921 kúpili aj neďaleké Bohdanovce (ktorým po rekvirácii v marci 1916 zostal len jeden preliaty zvon z roku 1773), hoci v Trnave až do 40. rokov 20. storočia pôsobila firma bratov Fischerovcov.

02.JPGPerličkou z čias rekvirácie sa môže pochváliť obec Hronec. Miestny farár Ignác Lucký šiel osobne orodovať do Budapešti za zvon Cyrila a Metoda s odôvodnením, že ten už na bojisku bol. Bol totiž preliaty z kanóna. Ministerstvo jeho zdôvodnenie uznalo a „vojnového veterána“ obci nechalo.

Z trnavských zvonolejárov spomeniem Mateja Orfandla (odlial v roku 1762 zvon pre Nižnú, 1773 - Bohdanovce), Karola Filgradera (1794 - Dolné Dubové, 1807 - Pezinok, 1815 – Opatovce), Kajetán Zadl (1845 – Dolné Dubové, 1846 – Horná Súča, 1857 - Rakovce), Viliam Fischer alebo už spomínaný bratia Fischerovci (1888 – Opatovce, 1902 – Opoj, 1922 – Veľké Orvište, 1924 – Ludrová, 1927 – Trstín). Samozrejme, zoznam by bol oveľa dlhší, ak by naše obce a mestá boli viac hrdé na seba i svoju históriu a pochválili sa ňou aj na takom neznámom čude, akým je internet.

03.jpgDnes sa vraj na Slovensku tomuto remeslu nevenuje nik, posledný zvonolejár pôsobil v Bojniciach. Starí germánski majstri vymreli (napríklad trnavskí Fischerovci prišli zo Saska). Až z Prešova cestovali pred pár rokmi zvony na opravu majstrovi Kadlecovi na Moravu, Trnava si našla majstra Manouška s prenajatou špecializovanou dielňou v holandskom Astene. Pri svojej ďalšej návšteve podkrovia južnej veže začiatkom júla t. r. rozhodol, že takmer 4-tonový zvon Mikuláš z roku 1583 s novším srdcom z roku 1754 nemusí cestovať za nemecko-holandské hranice, opraví ho neskôr na mieste, no zhotoví mu, rovnako ako ostatným dvom menším, novú drevenú hlavu a fungl nové oceľové srdce. Krátko na to, 11. júla 2008,  sa Barbora a Štefan vydali kmiónom na 860 km dlhú cestu. (Udalosti z 11. júla na Mikulášskom námestí v Trnave som opísal v článku Rozlúčka s trnavskými zvonmi bez sĺz, odkaz na neho dolu).

Ich pompézny návrat sa očakával v polovici septembra, keď si mesto Trnava v čase tradičného jarmoku pripomínalo 770. výročie udelenia kráľovských výsad Belom IV. Uvažovalo sa, že vyzdvihnutie zvonov hore do veže zabezpečí istá pražská historická skupina v dobových kostýmoch a replikami dávnych kladkostrojov na ľudský pohon - šliapacím „škrečkovským“ bubnom. Atrakcia, oveľa nákladnejšia ako tuctový autožeriav, sa nekonala. Renovácia zvonov si vyžaduje strašne veľa času, veľmi pomalý ohrev a po vyvarení presne rovnakou zmesou kovov takisto pomalé chladnutie. Navyše, na Barbore bola objavená ďalšia puklina. Práce sa oneskorili o niekoľko dní. Ďalší mesiac sa čakalo na dokončenie zvonovej stolice.

04.JPG

Tú konečne v pondelok 3. novembra priviezla na Mikulášske námestie česká firma Stavební huť Slavonice, približne v rovnakom čase sa z Astenu do Trnavy vydal kamión s dvakrát narodenou Barborou (1569 a 1874) a starobylým Štefanom, o ktorom sa ešte do týchto chvíľ všeobecne myslelo, že bol uliaty v 16. storočí. Veľkú trojdielnu klietku z dubových hranolov, pospájaných čapmi, najprv pokusne zložili vo svojej dielni, do Trnavy prišla ako skladačka pre obrov.

05.JPG

No skladalo sa až v asi 35-metrovej výške, v malom priestore v podkroví veže.

06.JPG

Vo štvrtok ráno pri Dóme sv. Mikuláša zaparkoval kamión s dlho očakávaným nákladom. Najskôr šiel na vzduch zvon sv. Štefan so svojimi 767 kilogramami čistej váhy, po ňom 1717-kilogramová Barbora, oba oťažené novými, starostlivo zabalenými dubovými hlavami.

07.JPG

V prepravke čakajú nové srdcia, ložiská, remenice...

08.JPG

Zvon sv. Štefana, bez datovania a ozdôb, iba s majuskulným gotickým nápisom pod čepcom - O REX GLORIE XPE VENI CVM PACE:

09.JPG

Barbora – to už je iná parádnica. To opreté vľavo od nej je jej nové srdce, ktoré jej pripevnia až po zavesení na zvonovú stolicu. Tu na zemi možno zatiaľ na milimeter presne naštelovať zvonové hlavy:

10.JPG

Novú výbavu dostane aj najväčší zvon sv. Mikuláš, ktorý takmer 5 mesiacov v tichosti čakal na svojich kamarátov hore vo veži. Na vlastné oči som ho nikdy nevidel, za tých 425 rokov, čo sa dožil, sa to málokomu podarilo, poznám ho len z opisu Maroša Mačuhu (link v minulom článku). Patrí medzi najväčšie v Európe. Je väčší ako jeden z piatich najvzácnejších zvonov Európy - bratislavský zvon Wederin od slávneho Baltazára Herolda, i o tri štvrte storočia starší. Večná škoda, že som ho nevidel ani na obrázku.

11.JPG

Ani tieto deti, keby denne cvičili Piatich Tibeťanov a nalievali sa odvarom z archangeliky lekárskej, už tieto zvony takto naživo a zblízka nikdy neuvidia. Tak ešte zopár detailov na prácu Viliama Fischera z roku 1874 

12.JPG

13.JPG

14.JPG

a neznámeho, oveľa staršieho zvonolejára:

15.JPG

A mohli sme sa rozísť. Dopravenie zvonov na vežu bolo naplánované ako vyvrcholenie slávnosti, ktorá sa mala začať o tretej poobede a skončiť omšou v Dóme sv. Mikuláša, už pod vyzdvihnutými a znovuvysvätenými zvonmi. Aj tak bolo.

Napriek takmer nulovej propagácii podujatia prišla na Mikulášske námestie dobrá tisícka ľudí, ani keby mali vešať richtára, a nie zvony:

16.JPG

V úvode slávnosti zaspieval niekoľko skladieb spevokol Bradlan, ktorý dávno vymenil svoj revolučný repertoár za sakrálne piesne.

17.JPG

Ľudia spoza provizórnych prekážok naťahovali krky a ruky s kompaktmi a mobilmi, aby si ponad kordón žurnalistov (kde sú tie časy, keď sa akreditovaný fotograf plazil po pódiu, aby nezavadzal vo výhľade) odniesli domov záber arcibiskupa Jána Sokola, biskupa Dominka Tótha, dekana Imricha Poláka... Pri pánovi dekanovi sa musím zastaviť a „smeknúť“ pred ním. Za všetkým, čo sa dialo okolo rekonštrukcie zvonov, a zrejme aj celého dómu, stál ako hlavný iniciátor on. Tu je,

18.JPG

ale mám ho aj v detaile z nejakého rozhovoru asi spred 8 rokov na fare:

19.jpg

Zrejme málokto z jeho farníkov o ňom vie, že je aj básnik, hoci Dilong ani Veigl ešte nie. Napísal texty aj k terajšej slávnosti posvätenia zvonov, vytlačené na kartičkách, ktoré tam rozdávali na pamiatku:

20.jpg

No hlavné slovo (aj spev), o ktoré sa podelil aj s primátorom Štefanom Bošnákom, historičkou Danielou Zacharovou a niekoľkými ďalšími hosťami, patrilo hlave dvanástich dekanátov v Trnave a okolí - arcibiskupovi Jánovi Sokolovi.

21.JPG

Žiaľ, z posväcovania zvonov mám nafotené iba zadky novinárov. Škoda, bol som dosť ďaleko, neoviala ma ani vôňa kadidla; keď som bol malý a chodil poctivo do kostola, bola to moja najobľúbenejšia vôňa hneď po dyme z výfuku Tatry 111 alebo V3S-ky. Zato bolo dobre počuť dunenie oboch vynovených zvonov, po ktorých si v rámci obradu symbolicky poklepali gumeným kladivkom všetci kňazi i pozvaní hostia za Mesto Trnava.

22.JPG

O 15.40 sa v blízkosti zvonov už nesmel zdržovať nik, scéna patrila pánovi Manouškovi a viazačovi. Zo zeme sa za zvukov fanfár prvý odlepil zvon sv. Štefan. Kým sa naňho upierali všetky zraky, obaja mu rýchlo bežali naproti na vežu:

23.JPG

24.JPG

Hák žeriava si čoskoro prišiel po väčšie sústo. Kapela hrala neúnavne ako na Titanicu (aj by sa sem celkom hodila pieseň Blíž k Tebe, Bože, blíž):

25.JPG

O 16.07 bola hore na chatrnej plošinke aj dvakrát tak ťažká Barbora.

26.JPG

27.JPG

Omša sa už mala začať, ešte pár pohľadov na nebezpečne vyzerajúcu scénu a svedkovia nie každoživotného divadla sa rozišli domov, do kostola... Ja som ešte pol hodinu vydržal s dohora vykrútenou hlavou a s prstom na spúšti, toľko ešte trvalo, kým Barboru prepasírovali cez gotické okno s vybúranou spodnou časťou. Bolo už šero, na námestíčku už skoro nikto, hore vo veži sa naplno pracovalo, roboty ako na kostole, párkrát tam zablýskal fotoaparát. Aha, pán Manoušek si asi dokumentuje svoje dielo. Večná škoda, že tam nie som.

Cestou domov ma utešovala len jedna vec, s ktorou som až doteraz vydržal byť ticho. Náročky som sa v celom článku až doteraz vyhýbal datovaniu najmenšieho a najstaršieho zvonu – sv. Štefana. Dátum jeho narodenia chýba aj na vyššie predstavenej pamätnej kartičke s modlitbičkami. Pod menom tohto zvona je len prázdny riadok, evidentne vymazaný na poslednú chvíľu pred tlačou. Doteraz sa malo za to, že je starý asi ako Barbora, ktorej vzhľad pred preliatím v roku 1874 nepoznáme, a teda nemôžeme porovnať so Štefanom, ktorý je stále pôvodný. Buď sa v článkoch na túto tému jeho vek šalamúnsky obíde, alebo neurčito konštatuje, že je najstarší. Teda asi z roku 1569, či trochu starší. Tento letopočet zaznamenal v roku 1823 do svojho zápisu z vizitácie tunajšej farnosti ostrihomský arcibiskup, kardinál Alexander Rudnai (1819-1831), pri položke zvon sv. Barbora (o 51 rokov bol preliaty V. Fischerom bez zmienky o pôvodnom letopočte). Neviem, čo vizitátor presne napísal pri zvone sv. Štefan, asi len „nedatovaný“.

Tu by som poznamenal na margo anonymného zvonolejára, autora pôvodnej Barbory z roku 1569, že ním mohol byť aj Lazar, ktorý iba dva roky predtým odlieval zvon v blízkom Hlohovci. Dokázať by sa to dalo iba porovnaním chemického zloženia zvonoviny, ktoré bolo pre každého zvonolejára rodinným tajomstvom, ale ktovie, či Fraštáčania tento zvon ešte po dvoch svetových vojnách majú. No späť k Štefanovmu tajomstvu:

Týždeň pred príchodom opravených zvonov do Trnavy sa v tlači (Novinky z radnice) prvýkrát objavilo odvážnejšie tvrdenie, že Štefan bol vyrobený už v 15. storočí. Na slávnosti historička D. Zacharová mu verejne pridala až 200 rokov, čo je približne začiatok budovania nového dómu, na základoch pôvodnej baziliky, silne poškodenej požiarom v roku 1325. Začiatok novej výstavby sa donedávna kládol ku koncu panovania Ľudovíta z Anjou (1342-1382), nové výskumy ju posúvajú bližšie k začiatku jeho vlády. Zatiaľ neviem, prečo sa odrazu začalo tvrdiť, že zvon Štefan je o dve storočia starší ako sa doteraz tradovalo, môj minulý článok, kde som to pred 5 mesiacmi napísal, asi nečítali. V závere článku som napísal aj to, že viac nám povie chemický rozbor zvonoviny, ktorý je nevyhnutný previesť pred opravou. Tak zrejme ten prehovoril. Tak táto moja vydarená predpoveď bola tou náplasťou na smútok, že asi nikdy neuvidím zvon campana maxima, zasvätený patrónovi kostola – sv. Mikulášovi.

28.jpgA keď mi tak dobre vychádzajú tipy, pokúsim sa uhádnuť aj Štefanovho autora – Konrád Gaal (†1380). Opäť Nemec, ktorý prišiel so svojím zvonolejárskym umením ohúriť Uhorsko. Ľudovít z Anjou ho za jeho jedinečnú prácu vo Visegráde v roku 1357 odmenil šľachtickým titulom. Panovník práve v tomto čase v Trnave staval povyše svojej kráľovskej kúrie (za dnešnou budovou pošty), v ktorej neskôr aj skonal, nový farský kostol. No koho šikovnejšieho by hľadal ako Konráda Gaala (aj s dvoma bratmi sa natrvalo usadil na Spiši) na výrobu nového zvonu, respektíve zvonov? Dve zvonice, ktoré sú dnes kostolnými vežami, už boli postavené, iba sa mali opierať o rohy budúceho kostola (rozšírený z oboch strán o bočné kaplnky bol až v rokoch 1618-1630), do ktorého sa malo vchádzať portálom s lomeným oblúkom pod strednou, oveľa vyššou, štíhlou vežou, slúžiacou až do požiaru v roku 1567 ako rozhľadňa. Pre narušenú statiku ju rozobrali, jej strážnu funkciu aj tak už onedlho mala na seba vziať Mestská veža, ktorú začal stavať majster Jakub v roku 1574. Celkom to do seba zapadá, háčik je len v tom, že vedutu Jorisa Hoefnagla drvivá väčšina odborníkov (tuším všetci) na trnavskú históriu odmieta, vraj ani napriek jednoznačnému názvu mesta nezobrazuje Trnavu.

Zdroje informácií: uvedené v texte článku, aj v predchádzajúcom

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rady pred barmi aj kaderníctvami. Česko uvoľnilo, vicepremiér nevylučuje sprísnenie

Čechov po uvoľnení nelákali iba bary či reštaurácie.

Matovič o Vianociach: Buď bude masívne testovanie alebo lockdown

Rozhodnutie nechá na autority, ktoré odmietali plošné testovanie.


Už ste čítali?