Neznámy kostol v Trnave a klarisky

Autor: Ladislav Šebák | 19.9.2008 o 12:10 | Karma článku: 11,22 | Prečítané:  5735x

Stáročia prezývajú Trnavu Malým Rímom. Už v stredoveku medzi jej hradbami stálo päť kostolov, neskôr na miestach niektorých vyrástli iné, a pribudli ďalšie. Myslím si, že Parva Roma jej nehovorili študenti Trnavskej univerzity (1635-1777), ktorí sem prichádzali zo všetkých kútov Uhorska, len kvôli panoráme s mnohými kostolnými vežami, ale aj preto, že mesto sa po nasťahovaní arcibiskupstva (s občasným pôsobením v Bratislave) a kapituly z Ostrihomu (1543-1820) stalo centrom náboženského života krajiny.

Študovali tu aj budúci kňazi, ale hlavne sa tu už v stredoveku usadilo niekoľko mníšskych rádov, v čom bola Trnava tiež unikátom. Katolík v Trnave si na nedeľné ráno nemusí nastavovať budík, aby neprespal (doma) omšu. Môže si vybrať v historickom centre Jezuitský kostol, Malý, Františkánsky, Univerzitný, Hrubý, Paulínsky, Uršulínsky, alebo v priľahlých štvrtiach kostol na Tulipáne, na Kopánke. Na Prednádraží ešte nestojí, no asi pred ôsmimi rokmi bol už prezentovaný jeho odvážny model:

01.jpg

02.jpg

Pri Kalvárii zasa nestojí Kostol sv. Fabiána a Sebastiána, ktorý silne poškodil náhodný výbuch munície na korbe ruského nákladiaka na konci 2. svetovej, a pre miestny národný výbor bolo jednoduchšie dať ho zbúrať ako opraviť. Skoro dvesto rokov pre problémy v statike (poškodená klenba) nejestvuje Kostol sv. Michala archanjela v blízkosti Dómu sv. Mikuláša. Jeden kostol, ktorému pred dvoma-troma rokmi rekonštruovali jeho vysokánsku barokovú strechu veže, som si nechal na koniec zoznamu. Volá sa Kostol Panny Márie Nanebovzatej a drvivá väčšina ľudí ho pozná iba zvonku, aj to len z jeho severnej strany.

03.JPG

Ja som mal to šťastie ocitnúť sa v jeho útrobách asi v roku 1976, keď sme namiesto hodiny estetiky s profesorom Jánom Schultzom šli prenášať spoza oltára do inej miestnosti štósy starých, zaprášených kníh. Druhýkrát to bolo pred pár dňami, v rámci exkurzie usporiadanej pre účastníkov medzinárodnej konferencie Trnava a počiatky stredovekých miest. Dvojdňového seminára sa mohla zúčastniť aj verejnosť, takže tak som sa tam nachométol, s miernym pocitom ľudového liečiteľa medzi lekármi s diplomami. V kostole, do ktorého sa vchádza labyrintom (aspoň pre mňa) chodieb Západoslovenského múzea, kedysi kláštora klarisiek, bolo vidno nedávne záchranné zásahy pamiatkarov. Vlastne, až tu, v šere rozpadnutých drevených oltárov, skrinky na monštranciu, pri obitých stenách, freskách a sochách, bez ilúzie mramorových stĺpov a podstavcov, s olúpanou polychrómiou anjelských perutí, bez žiariacich kryštálových lustrov, si očitý svedok uvedomí, že nie všetko je zlato, čo sa blyští.

04.JPG

05.JPG

06.JPG

07.JPG

08.JPG

09.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

Kto a kedy dal postaviť tento kostol, kto boli klarisky, kedy a prečo začal ich kostol s priľahlým kláštorom v juhozápadnom kúte mestských hradieb chátrať? Klbko odpovedí začnime rozmotávať v talianskom Assisi, kde sa asi koncom roka 1181 narodil Ján (neskôr prijal meno František), syn obchodníka Petra Bernardoneho. Rovnako ako o tri storočia neskôr zakladateľ Spoločnosti Ježišovej (1540), aj František bol v mladosti dobrodruhom, bažiacim po vojnovej sláve. Podobne aj on mal v ťažkej chorobe videnia (asi od roku 1205), ktoré od základov zmenili jeho bezstarostný život syna boháča (nedávno som čítal biografickú knižku o šľachticovi Ignácovi zo zámku Loyola, z ktorej je očividné, že životopis sv. Františka z Assisi bol pre zakladateľa jezuitov veľmi inšpirujúci). František najprv vykonal púť do Ríma. „Tam ho však čakalo obrovské sklamanie z bohatstva cirkvi a chudoby ľudí,“ citujem z wikipédie. Rozhodol sa pre absolútnu chudobu, bosý a v šatách žobráka pomáhať biednym a malomocným. V roku 1209 (asi 28-ročný) spísal pre seba a svojich prvých žiakov veľmi prísne pravidlá, ktoré mu v Ríme až na druhýkrát odobril pápež Inocent III. (1198-1216). Vzniknú františkáni – Rehoľa menších bratov.

vedu1.jpgO tri roky neskôr sa proti vôli svojich rodičov, Ortolane a Favorinovi Sciffovcom, ku skupinke františkánov, žijúcich v kostolíku v lese za mestom, pridá aj s priateľkou ich najstaršia, 18-ročná Klára, tiež z Assisi ako František. Ten ich po prijímacom obrade (do ktorého patrilo aj ostrihanie vlasov) umiestňuje do kláštora k benediktínkam v neďalekej Bastii. Spôsob Františkovo zbožného a asketického života a jeho žiakov chcú čoskoro prijať aj ďalšie dievčatá, medzi nimi i mladšia Klárina sestra Agnes. Biskup v Assisi ženskej časti novoutvárajúcej sa františkánskej rehole dáva do užívania kostol zasvätený Damiánovi s priľahlým domom. V roku 1215 sa asi 21-ročná Klára stáva v novom kláštore predstavenou spoločenstva „chudobných uzavretých dám sv. Damiána“ (v roku 1226 František zomiera, nie mučeníckou smrťou, ako si želal, ale na podlomené zdravie z vyčerpania a asketického spôsobu života). Františkánky - damiánky sa po smrti svojej predstavenej, ktorej v tom istom roku (1253) stihol pápež Inocent IV. (1243-1254) odobriť ňou inovované Františkove regule rádu, začali nazývať klariskami.

vedu2.jpgPre nás je však dôležité (a skoro neuveriteľné), že už počas jej života, v roku 1239 sú členky tohto nového rádu už usadené aj v Trnave, o čom svedčí listina pápeža Gregora IX. (1227-1241). V roku 1240 im uhorský panovník Belo IV. (1235-1270) udeľuje dôchodky z dediny Boleráz, v  roku 1247 im daruje aj majetok Boleráz, čo predstavovalo veľkú oblasť medzi Dolnou Krupou, Smolenicami, Bukovou, Prievalmi a Bolerázom. V roku 1251, teda dva roky pred smrťou Kláry, trnavské damiánky berie pápež pod svoju ochranu. V roku 1255 pápež Alexander IV. (1254-1261), ktorý tohoto roku vyhlásil Kláru za svätú, vyzýva kráľa Bela IV., aby trnavským damiankám pomohol pri zabezpečovaní ich potrieb. Konečne v roku 1263 pápež Urban IV. (1261-1264) zjednocuje názov rádu na Rád svätej Kláry. Prečo toľko všímavosti o žobravý františkánsky rád z talianskeho Assisi zo strany uhorských (aj českých) panovníkov? Odpoveď sa možno skrýva v nasledujúcich informáciách.

František v roku 1218 stál aj pri založení tretieho rádu - tzv. terciárov, ktorý združoval tých, ktorých nadchol jeho spôsob odovzdania sa Bohu, ale nedokázali sa vzdať svojho spoločenského postavenia a majetkov (hoci veľa z neho porozdávali chudobným). Členkou tohto rádu bola pravdepodobne aj sestra Bela IV., Alžbeta (*1207- 1231), vydatá za grófa Ľudovíta do durínskeho Wartburgu. Jej spovedníkom bol tiež františkán -  Konrád z Marburgu (v roku 1235 ju pápež Gregor IX. vyhlásil za svätú).

vedu4.jpgZ arpádovského kráľovského rodu pochádzala aj Konštancia (*1181-1240), dcéra uhorského a chorvátskeho kráľa Bela III. (1172-1196) a jeho manželky Anežky de Châtillon. Na sklonku 12. storočia dostala ako súčasť vena od otca aj Trnavu. V roku 1198 sa stala druhou manželkou českého kráľa Přemysla Otakara I. (1198–1230) a splodila mu 9 detí, najmladšou bola Anežka (neskoršia sv. Anežka Česká). Z česko-uhorského manželstva profitovala aj Trnava, ktorou viedla dôležitá obchodná cesta medzi týmito kráľovstvami. Konštancia dala slobodu nemeckým hosťom, ktorí sa tu chceli usadiť. Po manželovej smrti (1230) sa pustila do zakladateľskej činnosti, františkánskemu špitálu venovala kostol v Poříčí, v roku 1233 jej zásluhou vznikol v Tišnove na Morave kláštor cisterciánok. Starí českí kronikári zapísali, že vybudovala Trnavu. Pravdepodobne mysleli opravu opevnenia, budované Gejzom II. v polovici 12. storočia, ale možno tu pomáhala založiť kostol a kláštor klarisiek. Časovo to sedí (medzi 1230-1239), nebije sa to ani s údajom, že niekedy po roku 1235 od Konštancie odkúpil Trnavu jej synovec Belo IV. (rozhodne pred 14. septembrom 1238, kedy Trnave udelil zvláštne kráľovské privilégiá ako druhému mestu v Uhorsku, po Stoličnom Belehrade). Keď sa pozriem do životopisu posledného dieťaťa kráľovnej Konštancie, Anežky, nadobúdam priam istotu, že klarisky si vybrali miesto v Trnave vďaka aspoň jednej z nich.

Anežka (*1211-1282) bola odmalička vychovávaná medzi cisterciánkami. Jej kráľovským rodičom nevyšlo niekoľko plánov s jej zasnúbením s mocnármi vtedajšieho sveta, poslednú ponuku na sobáš odmietla sama. Na vnučku Bela III. mala vplyv aj jej o 4 roky staršia sesternica, vyššie spomínaná Alžbeta Durínska. Spoločne s bratom Václavom (*1205 - 1253), budúcim českým kráľom, založila v Prahe špitál sv. Františka (1232), v roku 1234 vstúpila do nového kláštora klarisiek (!), v ktorom sa stala matkou predstavenou. So zakladateľkou františkánok z Assisi, s našou známou Klárou, si vymieňala korešpondenciu – zachovali sa 4 Klárine listy, prvý z roku 1235 (Anežku vyhlásil za svätú až pápež Ján Pavol II., v novembri 1989). A približne v rovnakom čase, možno o rôčik neskôr, sa stavia pre klarisky jednoloďový kostolík s priľahlou budovou kláštora v Trnave, v prvom meste na území dnešného Slovenska. Nedávny archeologický prieskum týchto objektov poodkryl trochu viac, ako sa dočítame v archíve. Jednoloďový kostol bol zo začiatku kratší o zadnú, chórovú časť, najskôr s rovným stropom, dnešné polygonálne presbytérium malo štvorcovú základňu. V blízkosti kostola stála pdamiano.jpgodlhovastá, skoro 30 m dlhá stavba kláštora. Ešte v stredoveku prišlo k viacerým zmenám kostola, dobudované boli ďalšie obytné krídla, čím vzniklo vnútorné nádvorie so stĺporadím, teda akýsi rajský dvor s obežným ambitom, so studňou, iste aj záhonmi kvetín. Podľa pôdorysu to podobne vyzerá aj v kláštore pri Františkánskom kostole, žiaľ, nikdy som to nevidel na vlastné oči. Za vzor trnavským františkánom a klariskám bola zrejme architektúra ich bratov a sestier v Assisi,  ibaže namiesto kameňa boli používané dostupnejšie tehly.

Prísne pravidlá Rádu sv. Kláry nedovoľovali týmto františkánkam komunikovať s vonkajším svetom. Svetské kontakty im zabezpečovali františkáni. Hoci sa títo v Trnave spomínajú až v roku 1299 (v súvislosti sporu s ostrihomskou kapitulou), do Trnavy museli prísť ak nie pred damiánkami-klariskami a rokom 1239, tak aspoň súčasne s nimi. Usadili sa asi v strede západných hradieb, v opustenom opátstve, patriaci predtým možno benediktínom. Ich ženské náprotivky sú spomínané aj v roku 1292, keď im jobagión Bratislavského hradu Michal odkazuje v testamente časť zeme Zavar, o štyri roky ich pápež Bonifác VIII. (1294-1303) oslobodzuje od platenia daní. Trochu zmätku vnáša správa z nasledujúceho roku, konkrétne zmienka o Kláštore sv. Alžbety v Trnave, ktorý dostal tretinu zeme Močolany. O aký kláštor ide, je nejasné, buď sídlili spoločne s klariskami v rozrastajúcom sa kláštore, alebo sídlili neďaleko, pri Kostole sv. Heleny, kde sa v špitáli starali o chorých.

vedu5.jpgPri Kostole sv. Heleny sa ešte pristavím. Kdesi som zachytil informáciu, že tento kostolík bol zo začiatku zasvätený sv. Krížu. Krucifix hral veľkú úlohu aj pri víziách či halucináciách v lete 1205 u do modlitieb pohrúženého Františka, ktorému v skryte lesa prikázal hlas z kríža opraviť chátrajúci kostolík atď. Takže je veľmi pravdepodobné, že trnavský Malý kostolík, neskôr zasvätený matke cisára Konštantína Veľkého, Helene, postavili pri južných hradbách, v blízkosti svojich sestier damiánok, františkáni, a iba neskôr sa presťahovali do menej frekventovanej časti mesta, do opusteného opátstva. Túto domnienku potvrdzuje aj fakt, že jednou z hlavných úloh františkánov bolo starať sa o chorých, malomocných, a skutočne, súčasne s kostolíkom, ktorý mnohí poznajú aj pod názvom Špitálsky, vyrástla pár krokov (15 m) od neho aj dvojpodlažná budova, takmer rovnakých rozmerov (!) ako prvé krídlo kláštora klarisiek, 9 x 32 metrov. Mohla byť kláštorom a zároveň aj izolačkou pre chorých, čomu slúžili aj novšie budovy vybudované po zániku tejto budovy v týchto priestoroch po ďalšie storočia ako mestský špitál, chudobinec.

Osud trnavských klarisiek sa napĺňal. Po dotazníku od kráľovského komisára v roku 1770, ktorý vyplaší obyvateľky kláštora a žiadajú radu od františkánskeho provinciála, nasleduje už počas samostatnej vlády syna Márie Terézie (1741-1780) Jozefa II. (1765-1790) ďalší dotazník, v roku 1781, od arcibiskupa a ordinára. 12. januára 1782 vyšlo nariadenie Jozefa II. o zrušení kláštorov, 18. apríla v kláštore klarisiek kráľovská komisia na čele s podžupanom Michalom Anibrom vyhlásila príkaz na opustenie kláštora, bez možnosti odvolania. Presne o 5 mesiacov, po zhabaní hnuteľného i nehnuteľného majetku rádu, 18. septembra 1782 trnavské klarisky opúšťajú kláštor. S tým, s čím prišli pred takmer 550 rokmi – s prázdnymi rukami, ibaže tentoraz v civilných šatách. Odchádza 34 sestier, 10 laických sestier a 3 novicky. Niektoré z nich vstúpili do iných rádov, iné sa vrátili do civilu. Budova bola upravená na vojenskú nemocnicu, na tieto účely slúžila až do roku 1945. Od roku 1956 slúžia priestory kláštora ako múzeum, dodnes v ňom sídli Západoslovenské múzeum v Trnave.

22.jpg 

Zdroje: Klára Mészárosová, Jaroslava Žuffová, Milan Kazimír, Michal Votava, Wikipédia, http://www.assisionline.com/assisi_sanct_damian.html (foto kláštora sv. Damiána v Assisi)...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič o Vianociach: Buď bude masívne testovanie alebo lockdown

Rozhodnutie nechá na autority, ktoré odmietali plošné testovanie.

Minúta po minúte: Počas víkendu sa pilotne testuje desiatka škôl

PCR testy zachytili 2 070 pozitívnych, antigény 822.


Už ste čítali?