„Už ste našli nejaký poklad?“

Autor: Ladislav Šebák | 4.9.2008 o 16:10 | Karma článku: 11,08 | Prečítané:  5211x

Takéto a podobné otázky sa na čosi cez tucet študentov Trnavskej univerzity sypú spoza provizórneho plota od okoloidúcich. Budúci archeológovia už vyše mesiaca systematicky odkrývajú zeminu tesne od južnej steny svätyne Dómu sv. Mikuláša v Trnave, vrstvičku za vrstvičkou.

01.JPGNie, poklady z drahých kovov nehľadajú. Napokon, pred vyše pol rokom sa jeden našiel neďaleko, na Jeruzalemskej ulici, a verejnosť ani médiá z nevšedného objavu nepadli na zadok. Vyše sto plieškov z kvalitného striebra s nenáročnou bavorskou razbou, medzi nimi nejaké viedenské fenigy, pochoval do dnešných čias požiar domu, v ktorom ho pod dlážkou ukrýval jeho majiteľ. K požiaru i smrti boháča (prípadne namiesto zubatej zaúčinkovala skleróza) mohlo prísť do roku 1310, v ktorom sa voľky-nevoľky musel vzdať nárokov na toto mesto Matúš Čák Trenčiansky, ale mohlo ísť aj o ničivý požiar mesta v roku 1325, ktorý veľmi poškodil aj tunajší farský kostol. Ten súčasný, Dóm sv. Mikuláša, začal na jeho mieste rásť počas panovania uhorského a neskôr aj poľského kráľa Ľudovíta Veľkého (+1382). Či nová, gotická stavba, dokončená v časoch cisára Žigmunda Luxemburského (+1437), nadobro zhltla základy pôvodnej románskej baziliky, môže ukázať aj tento výskum, ktorý sa práve v týchto dňoch presúva na druhú, severnú stranu kostola. 

„Poďte tam dolu urobiť poriadky, pri synagóge lietajú papiere popísané židovským písmom!“

02.JPGAj s takouto požiadavkou sa na prekvapených študentov už obrátili okoloidúci, prichádzajúci od domu s čerstvo rozobranou strechou na rohu Kapitulskej a Haulíkovej ulice, susediaci s asi rok opravovanou synagógou ortodoxnej židovskej obce. Iný zasa káral dievčinu, ktorá si za kostolom skrátila cestu po trávniku, že stúpa po starom židovskom cintoríne. Čudné, odkiaľ to zobral. V týchto priestoroch boli síce pochovávaní obyvatelia Scembotu (ako je Trnava nazvaná v listine z roku 1211) už pred tisíc rokmi, a hoci aj v nepomernej menšine tu, na križovatke dvoch dôležitých obchodných (pôvodne iste predovšetkým vojenských) ciest, oddávna žili aj Židia, tí však svoj cintorín mali až za mestskými hradbami, pravdepodobne za Lovčickou bránou. 03.JPGTáto brána v južných hradbách, ktorou pri kláštore klarisiek (dnes múzeum) vychádzali pútnici, obchodníci alebo vojaci smerom na Ostrihom, bola po vyhnaní Židov z mesta v roku 1536 zamurovaná. Vraj preto, aby sa už nikdy nevrátili. Toto zdôvodnenie vzniklo zrejme neskôr, keď sa ukázalo, že na jej zamurovanie, iste z obranných dôvodov (vstupov do mesta bolo až šesť), boli použité aj náhrobné kamene z opusteného židovského cintorína. Nový si zriadili až po svojom návrate do mesta (Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1783) v neďalekom Kamennom Mlyne (článok ).

 

„Čo nedáte mŕtvym pokoj?“

Aj tieto výčitky sú autentické, stačí si chvíľu posedieť oproti plotu na lavičke pri kľačiacom Štefanovi, sporiaceho v žltej polystyrénovej škatuli pred sebou päťdesiathalierniky. Návštevu rád využije na kratučkú fajčiarsku prestávku. No, podľa toho, akú návštevu. Mňa napríklad, len čo mu dám zo tri cigarety, už aj ženie preč, aby som mu ako konkurencia nekazil kšefty. Mal by som ísť aspoň k holičovi.

04.JPG

„Fíha, objavili ste hroby?“

Táto častá otázka prax(c)ujúcich študentov tak neirituje. Ani tá, aké sú tie kosti staré, len nech nepadajú často. O hroboch sa vie odjakživa, aj keď účastníci posledného pohrebu na tomto cintoríne vymreli ešte niekedy za cisár-pána Jozefa II. (+1790). Hrubý kostol, ako sa dómu hovorí, vlastne jeho skoršia verzia spred 14. storočia, bol na najvyššom mieste dávnej osady Sobota (Scembot, Zumbothal...) prvou sakrálnou stavbou. Konkurovať mu, ale aj o zo dve storočia v starobylosti ho predbehnúť, môže len románska Kaplnka sv. Juraja, ktorá bola možno postavená ako rotunda zasvätená tomu istému mučeníkovi neďaleko Nitrianskej Blatnice už po roku 833. Do začiatku 17. storočia stála iba pár metrov od severnej steny predĺženej svätyne dómu. Zbúrali ju kvôli výstavbe sakristie dómu, ktorá v dvoch etapách vyrástla na jej mieste (1626), respektíve do nej novostavba zasahovala (v tom prípade by sa mohla nájsť časť jej základov). Tu musím spomenúť, že v názore na polohu zaniknutej románskej rotundy, ako aj na dodatočnú výstavbu svätyne dómu, nie sú historici jednotní. Jej polohou približne na mieste tejto prístavby (na obr.) 05.JPGsi je, na rozdiel od svojich mladých kolegov, skalopevne istý Hadrián Radváni (viem to na základe jeho článkov). Celkom sa s ním v tomto stotožňujem, ale nie preto, že je to môj obľúbený historik a jeden z dvoch hlavných zdrojov informácií z dejín Trnavy.

Prítomnosť rotundy v blízkosti dodatočne prestavovanej apsidy na veľkú svätyňu (predpokladám, že ju budovali v čase prestavby trojvežového priečelia na dvojvežové, teda od roku 1562 do požiaru 1567) sa dá tušiť na prvom komplexnom zobrazení Trnavy z druhej polovice 16. storočia. V názore na túto vedutu, napriek latinskému nápisu, že ide o Trnavu, ľudovo Dyrnu v Hornom Uhorsku, mesto a biskupstvo, sa takmer všetci zhodujú v jednom – že ide o omyl jej autora. Podobizeň vraj patrí inému mestu a Joris Hoefnagel si pred jej zhotovením poplietol svoje náčrtky a poznámky. Osobne som to počul aj z úst môjho druhého obľúbeného (a to by boli zatiaľ všetci) autora článkov k histórii Trnavy – Jozefa Šimončiča. Túto vedutu, plnú rozporov s predstavami historikov a možno i s históriou, a ktorú som už spomínal v článku Pozvanie na tretiu vežu Hrubého kostola, budem musieť nabudúce predstaviť v samostatnom článku a prebrať v ňom pokiaľ možno všetky „za“ a „proti“. V prípade tejto veduty som proti väčšine, teda za to, že zobrazuje vtedajšiu Trnavu. Ak sa mýlim, padá aj moja teória o prestavbe apsidy na veľkú svätyňu v 16. storočí. Vyštudovaní historici sú presvedčení, že ju začali stavať súčasne so základmi trojlodia kostola už v roku 1380, respektíve skôr, asi v polovici 14. storočia.

06.jpg

Pod kostolom sú krypty, do ktorých sa prestalo pochovávať pred rokom 1763, kedy boli ich vchody zamurované. Zaujímavé je, že medzi náhrobnými kameňmi tu pochovaných cirkevných hodnostárov, zdobiacimi steny farského kostola, sú i dva stredoveké epitafy žien. Na jednom z nich z roku 1386 je meno Kataríny Miczdianisovej, na o 13 rokov staršom je meno Kunigundy Eberhardi-ovej, teda z Eberhardu, čo možno poukazuje na grófsky pôvod pánov Jura a Pezinka.

Krypty a ich vchody sú aj mimo troch lodí kostola. Až do roku 1618 sa pochovávalo pod spomínanou zaniknutou Kaplnkou sv. Juraja. Možno už o pár dní študenti objavia pod stenou sakristie jej kryptu a v nej pozostatky oltárnikov a mecenášov kaplnky - Benedikta Czahela (+1572), Andreja Mindsentiho (+1577), Juraja Konyafalviho (+1580), Jána Berečkaya (+1581), Blažeja Joó (+1605), Michala Kapornaya (+1605), pochované pod vchodom do krypty, a ďalších...

07.JPG

08.JPGV roku 1717 bola zriadená krypta pod samostatnou Kaplnkou sv. Kríža, na mieste ktorej dnes stojí mariánska kaplnka, vybudovaná počas moru v rokoch 1739 až 1741. Hneď po jej dokončení sem bol slávnostne prenesený známy divotvorný obraz Panny Márie Trnavskej. Do kaplnky sa vchádza z kostola, ale nový 09.JPGvchod do krypty pod ňou bol vybudovaný zvonku, na jej západnej strane. Jedna z jej dvoch chodieb vedie pod trávnikom a asfaltom hlboko do Jeruzalemskej ulice.

Krypta bola aj na opačnej strane dómu, kde už výskum pomaly končí, ale bližšie k východným hradbám. Vlastne po nej prejde každý, kto ide vydláždeným chodníkom bránou v zrekonštruovaných hradbách na Družbu alebo nazad. Polohu i pôdorys dávno zaniknutého gotického kostolíka s kryptou, do ktorej pochovávali rodinných príslušníkov jeho zakladateľa Pavla Holého z Hradnej, dnes naznačujú červené dlažobné kocky, uložené medzi všednými, sivými.

10.jpg

A takto kostolík zobrazili umelci pred polovicou a na konci 18. storočia, kedy už jeho fasáda nadobudla klasicistickú podobu.

11.jpg12.jpg

Pavol Holý, Slovák pochádzajúci z Trenčianskej stolice, si po pol tisícročí zaslúži pár slov navyše. Už v roku 1477 patril medzi trnavských obchodníkov. 10. apríla 1488 ho kráľ Matej I. povýšil do zemianskeho stavu a udelil mu erb – kohúta vykračujúceho si po otiepke zbožia. Na okolí mesta Holý získal aj veľké latifundiá – v dnešnom Opoji, Bielom Kostole, Zelenči. Nevedno, za akú zásluhu sa mu dostalo tejto cti a výhod, ktorými kráľ obyčajne odmeňoval svojich udatných vojakov, domýšľam sa, že plné klasy v erbe symbolizujú obilie, ktoré Holý ako úspešný obchodník mohol nezištne poskytnúť hladujúcemu obyvateľstvu alebo kráľovmu vojsku. V rovnakom roku (1488) totiž Matej Korvín po požiari mesta oslobodzuje Trnavčanov na šesť rokov od platenia daní. V roku 1498 mestský kapitán (predtým tridsiatnik) P. Holý dal postaviť takmer v tieni Dómu sv. Mikuláša, kde omše slúžili nemeckí kazatelia, malý kostolík pre Slovákov, zrejme na utíšenie dlhoročných národnostných nepokojov medzi Nemcami a Slovákmi, vyhrocujúcich sa najmä pri voľbách farárov alebo členov mestskej rady i starostu (národnostný trojboj, ktorý musel opäť riešiť kráľovský dvor, vypukol až po invázii maďarských utečencov po obsadení Ostrihomu Turkami – 1543, no už v roku 1532 sem do bezpečia prichádzajú prví členovia kapituly). Kostolík bol zasvätený Michalovi archanjelovi. Predtým tu pravdepodobne stála kostnica – karner.

V roku 1509 sa ani Trnava nevyhla strašnej morovej nákaze, postupujúcej z Čiech do Uhorska. Na druhý rok Pavol Holý odstupuje z úradu, 1. mája 1512 česky písaným listom (týmto jazykom komunikovali v tých časoch s tunajšou radnicou často aj králi i cerkevní hodnostári) oznamuje radnici, že v prípade vymretia jeho rodu odkazuje celý svoj majetok tomuto mestu. Zomrel po roku 1525 a jeho majetok zdedil najstarší syn Martin. V roku 1531 rod Holých v Trnave vymiera, myslím, že jeden z diskutujúcich pod mojím článkom o Jánovi Sambucovi spomenul, že padol v boji proti Turkom.

Do krypty pod kostolíkom sú v ďalších rokoch pochovávaní aj jeho správcovia. Z histórie poznáme slovenského kazateľa Jána Terpalíka, ktorý v tomto kostolíku pôsobil po pamätnej morovej epidémii v rokoch 1710 až 1711, kým odišiel pôsobiť na faru do blízkych Hrnčiaroviec, odkiaľ uprostred roka 1713 prichádza práve do ohniska cholery v Smoleniciach. V roku 1791 bol kostolík zatvorený pre zistené chyby v statike. V roku 1813 mestská rada dostáva od Kráľovskej komory konečne súhlas na jeho zbúranie. Materiál z búračky je použitý v nasledujúcich rokoch na spevňovanie múrov susedného Hrubého kostola.

13.jpgIba v apríli tohto roku prišlo k nevšednému objavu, ktorý následne publikovala v tunajších Novinkách z radnice pracovníčka Krajského pamiatkového úradu v Trnave Daniela Zacharová - v múre farského kostola bola objavená plastika, nepochybne pochádzajúca zo zrušeného kostolíka. Je taká zaujímavá, že aj s rizikom odtrhnutej hlavy sem musím dať bez opýtania fotku historičky D. Zacharovej zo spomínaného článku. Ide o takmer celú polovicu gotického portálu. Ktovie, či sa niekedy nájde aj jeho protikus.

14.JPGInú kamennú pamiatku, pochádzajúcu z  nebohého Kostola sv. Michala archanjela, si môže obzrieť, prípadne odfotiť denne každý, kto prechádza okolo južného portálu dómu. Ešte niekedy v roku 1820 tu vpravo od tohto bočného vchodu do kostola pripevnili erb Pavla Holého. Pred niekoľkými dňami tehlovú stenu, na ktorej je upevnená kamenná doska, upravoval mladý reštaurátor a nadával na blbca, ktorý v minulosti vyše 500-ročnú pamiatku natrel čiernou akrilovou farbou. No, v roku 1820 to asi nebolo. Ozaj, ten letopočet pod štítom a menom mestského kapitána je 1498, nie 1898, ako to vyzerá.

15.JPGKohút na tomto erbe mnohých, aj renomovaných historikov mýli, že v ňom našiel vzor umelecký kováč v roku 1570, a na pamiatku Holého boli dve takéto veternice vztýčené na špice veží dómu. Desaťnásobný zoom však prezradí, že nedávno zreštaurovaný kohút (článok Dvaja kohúti na jednom svätisku) má pazúry prázdne, bez snopu obilia. Chápem, ťažko prijať možnosť, že nad katolíckou Trnavou toľké roky kraľujú symboly protestantských kalvínov, dokonca aj ďalší doplnok kohúta - hviezda a kríž s korpusom pripomína protestantské insígnie, ale iba pripomína, pretože hviezda by musela mať 4, 8 alebo 16 cípov, aby znázorňovala ružicu kompasu, ktorého strelka ukazuje jediný správny smer – na ukrižovaného Krista.

16.JPG Ohľadom kohúta ako veternice na chvíľu odbehnime už k neexistujúcej Dolnej bráne v južných hradbách, ku kostolu zasvätenému matke Konštantína Veľkého, sv. Helene, známej úspešným hľadaním 300 rokov starých relikvií na jeruzalemskej Golgote. Kostolík je pre svoju veľkosť nazývaný Malým a patrí medzi najstaršie v Trnave, pôvodne slúžil pravdepodobne františkánom. Práve v čase (1577), kedy zástupca neexistujúceho ostrihomského arcibiskupa so sídlom v Trnave, Maďar Mikuláš Telegdy, dal vztýčiť na Hrubý kostol údajné symboly dávno vymretého rodu Slováka Pavla Holého, Malý kostolík užívali v rokoch 1576 -  1579 maďarskí mešťania, ktorí len pred časom prestúpili na kalvínsku vieru (prvý kazateľ tejto cirkvi sem prišiel približne v roku 1561, keď sem na pozvanie arcibiskupa Mikuláša Oláha prišli aj prví jezuiti). S prekvapením som nedávno zbadal na streche kostola nad jeho oltárnou časťou kohúta, ktorého z Hlavnej ulice takmer nevidno. Bolo by to zaujímavé zistenie, keby mal rok výroby zo svojho krátkeho kalvínskeho obdobia. Ale nie zvláštne, ak si pripomenieme, v akom chaose sa vtedy nachádzala katolícka cirkev v Uhorsku. Od smrti arcibiskupa Antona Vrančiča (1573) až do konca 16. storočia nebol zvolený nový, neplnili sa závery Tridentského koncilu (1545 - 1563), od roku 1564 sa nekonali žiadne synody, ani kontrolné vizitácie farností, veľa kňazov žilo v manželstve alebo konkubináte a odmietali sa vzdať svojich žien a detí, mnohé fary boli opustené, až 80 percent obyvateľstva bolo vlastne protestantmi. Až do roku 1611 neprichádzali žiadne cirkevné nariadenia, z „neposlušných“ katolíkov sa vykryštalizovávali nové, nekatolícke kresťanské cirkvi. Samozrejme, problémy vo vnútri katolíckej cirkvi neboli vyriešené hneď, pre ilustráciu citát z publikácie Hrnčiarovce nad Parnou, týkajúci sa roka 1634: „V čase vizitácie Juraja Draškoviča v Hrnčiarovciach tu pôsobil ako farár Daniel Sentbenedeki, ktorý sem prišiel z okolia dnešného Hronského Beňadiku. Tak ako niektorí jeho spolubratia, aj on bol ženatý, resp. žil so ženou vo voľnom zväzku. Na Trnavskej synode konanej v roku 1630 sa rozhodlo, že ženatí kňazi musia opustiť fary. Daniela Sentbenedekiho preložili do Hrnčiaroviec, aby tu zmenil život. Vizitátor však zaznamenal, že konkubína, s ktorou mal deti, prišla sem a žila tu na fare.“  

Keď sme už pri Malom kostolíku, všimnime si nad portálom kostolíka trojdielnu gotickú edikulu, najmä plastiku v jej strednej časti.

17.jpg

Soška sv. Heleny pochádza zo začiatku 15. storočia a donedávna som bol presvedčený, že skoro pol storočia sa korzujem pod originálom. Z omylu ma vyviedla iba nedávno krátka poznámka v jednom článku a istotu som nadobudol po googlovaní maďarského pomenovania mesta – Nagyszombat. Na stránke www.sigismundus.hu mi padla do oka dôverne známa Helenkina soška a pri nej text: Szent Ilona szobra; Nyugat-Magyarország (Pozsony vagy Nagyszombat?), 1410-1420; Pozsony, Slovenská národná galéria (a Nagyszombati Érsekség letétje); M.: 95 cm; kő. Takže originál je ozaj v SNG. A hoci má takmer šesťsto rokov, stále je nádherný, kamenná ruka neskutočne živá a nežná (fotka prevzatá z www.sigismundus.hu)

18.jpg

19.JPG

20.jpgUspokojme sa, že aspoň masívny kríž na priečelí kostola je pôvodný, vytesaný roku 1739 domácim majstrom Ignácom Melczerom. Pomerne krátko na to ho zvečnil na svojej geniálnej vedute Josef Jäger (tiež Trnavčan, podľa jedného zdroja narodený v Rakúsku), dokonca z oboch strán kríža vidno dva menšie, s popravenými lotrami. Ignác Melczer (Melzer) zhotovil už v roku 1731 súsošie sv. Jozefa, ktoré dodnes stojí na Námestí sv. Mikuláša, blízko dómu, kde začalo naše rozprávanie.

21.JPG

Do tretice použijem výrez z Jägrovej veduty, zhotovenej krátko po roku 1742, ktorú som už predstavil v článku Veduty Trnavy, no vtedy som ešte nevedel o knihe H. Radvániho a jednej zaujímavej informácii. To, že Jägrovu vedutu nepoznáme celú, sa dalo predpokladať podľa chýbajúcej legendy niektorých očíslovaných budov a neúplnej kresby vľavo hore. Úplná podoba sa zachovala na výučnom liste z Trnavy, ktorý sa nachádza vo Švédsku, v Štátnom archíve v Uppsale. Okrem legendy k 27 dôležitým stavbám zobrazuje aj kostolík v Bielom Kostole a už 150 rokov neexistujúci dubový les pri ňom.

22.jpg

Vo výreze je zachytené celé súčasné Námestie sv. Mikuláša, v dávnej minulosti nazývané aj Horné námestie, Horné trhovisko. Okrem spomínaného dómu i maličkého kostolíka sv. Michala je tu dobre vidieť múr, ktorý ohraničoval prvý mestský cintorín. Asi budem musieť zadupľovať niektoré údaje z článku o Kalvárii (Kalvária s deťmi).

Cintorín vôkol Hrubého kostola slúžil do svojho zrušenia v roku 1747 takmer tisícročie. Za ten čas pri odhadovanej stovke pochovaných za rok mohol stráviť až sto tisíc ľudí. Pochovávať sa začalo mimo mesta, pri ceste do Trstína, neďaleko tiež už nejestvujúceho Kostola sv. Fabiána a Sebastiána, pri ktorom bol aj mestský lazaret. K rozhodnutiu premiestniť cintorín mimo mestské hradby prišlo po ďalšej vraždiacej morovej epidémii, ktorá ustala v roku 1741 a ihneď sa pristúpilo k rozširovaniu kostola i lazaretu pri plánovanom novom mieste odpočinku. Z bývalého cintorína pri dóme boli postupne odstránené náhrobné kamene, kríže, v roku 1770 bol rozobraný aj jeho múr, o osem rokov priestranstvo okolo kostola vydláždili kameňom. Takto videl dóm a jeho okolie v roku 1856 grafik L. Czerny (H. Radváni: Stará Trnava v obrazoch):

23.jpg

Takto to pri kostole vyzerá dnes.

24.JPG

Fííí, to je kosť! (text patrí k obrázku nižšie)

25.JPG

Na záver pridám ešte niekoľko fotiek z vyše mesačnej práce študentov pod vedením ich vedúceho Erika Hrnčiarika, a niekoľko kusých správ, čo som sa dozvedel cez oká pletiva. Už na začiatku júla mi na margo správ z tlače, že pátrajú po kostolíku z obdobia Veľkej Moravy, jeden z nich povedal, že výsledkom bude aj to, že žiadny dôkaz nenájdu. Po mesiaci piplavej roboty, ručne odstránenej vyše meter hrubej vrstvy hliny a starostlivého zdokumentovávania každého predmetu som sa ešte dozvedel, že odkryli asi 90 hrobov s kompletnými ľudskými pozostatkami, pri jednej sa našiel prívesok, asi z ruženca, nejaká čipka, vďaka suchému prostrediu (vyvýšenina) sa dochovali aj fragmenty truhiel. Terén nebol celkom panenský, v minulosti tu boli vykopané a vymurované vápenné dve obdĺžnikové jamy, možno z roku 1820, kedy sa spevňovali múry, jamy boli po použití zasypané tehlovým odpadom, v ňom boli aj úlomky keramiky so zelenou glazúrou. Počas prác bolo treba aj pneumatickou zbíjačkou odstrániť novoveký odvodňovací kanál z betónu, iné miesta zasa boli už preskúmané sondami skupinkou archeológov Jozefa Urminského. A aspoň jedno prekvapenie, aj keď nie také veľké, ako zažil Carter v Údolí kráľov – nájdené kostry dospelých ľudí svedčia oproti očakávaniu o vyššom vzraste obyvateľov Trnavy. Svoje ešte povedia antropológovia.

26.JPG

 

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

A celkom na záver informácia, že druhá, severná strana kostola, kde kedysi rotunda z 9. storočia naozaj stála (neďaleko na Jeruzalemskej, vo dvore domu č. 46, sa už dávnejšie našli dva hroby z epochy Vekej Moravy), je po odstránení azbestového obloženia podzemnej časti obvodového muriva a podpier, odkrytí a zabezpečení inžinierskych sietí odborníkmi, pripravená na skúmanie vysokoškolákmi – až do konca septembra. Samozrejme, keby ma mali aj umlátiť lopatkami, budem pri tom. Keby sa našlo niečo prekotného významu, už aj píšem pokračovanie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE IVAN MIKLOŠ

Očakávania plodia sklamanie, aj tie novembrové (píše Ivan Mikloš)

Chaosu deväťdesiatych rokov sa nedalo vyhnúť.

Stĺpček Osmelené

Smrť Violy nie je tragédiou temnej uličky

Kto je vinníkom tohto obludného násilia?

Nežná revolúcia

Ako sa zrušila vedúca úloha komunistickej strany

Zrušenie vedúcej úlohy komunistov bolo najdôležitejšou požiadavkou novembra.


Už ste čítali?