reklama

Tak ráno o ôsmej

Tak zajtra ráno o ôsmej zazvoní zvonec... a prázdninám je koniec. Alebo aj šesťročnému bezstarostnému detstvu. Zvlášť pre prváčikov to budú nezabudnuteľné chvíle, tie ďalšie sa po rokoch v hlave už pomiešajú, niektoré mená zabudnú, niektoré zostanú do smrti ako tetovačka... Bývam v Trnave oproti Základnej škole na Spartakovskej, s výhľadom presne do jej pažeráka. Pán školník dnes ráno vztyčoval slovenskú vlajku. Podvedome som pozrel ponad školu, pohľadom i spomienkami preletel nad futbalovým štadiónom, kde nad stromami ešte vidno komíny starých budov na Engelsovej, dnes Rázusovej ulici. Koľko je tomu? 1959 + 7 = 1966... štyridsaťdva rokov!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)
Obrázok blogu

Už dávno pred ôsmou sa začínal plniť školský dvor II. základnej deväťročnej školy na Engelsovej ulici, známejšej ako Pod Rádiom (tak sa volalo susedné, o dva roky staršie kino, z roku 1925 – Bio Rádio), šantiacimi deckami. Prváčikovia, ročník 1960, ale aj tí, čo im už išlo na siedmy, ako aj mne, boli mĺkvejší. Neprišli so mnou rodičia, mama mala už siedme batoľa, otec od rána do večera v robote. Povinne sa robilo, ale i učilo, aj v sobotu, mňa zastihla v škole každá druhá pracovná sobota. Z Vajanského ulice to do školy nebolo ďaleko, asi ma doviedla niektorá staršia sestra, čerstvá tretiačka Marka alebo už piatačka Zdena. Otec bol predtým so mnou na zápise, v zborovni, v dlhej miestnosti na prvom poschodí, s oknami do ulice. Pamätám si tam aj plynové kachle, podobné liatinovým rebrovým radiátorom, pretože otec sa so mnou rád chválil pred známymi, musel som ich udivovať čítaním nadpisov v novinách, aj pri tom zápise, aj tabuľku na kachľami – Pozor, plyn! Samozrejme – nič mimoriadne medzi súťaživými súrodencami, súperiacimi v skladaní slov aj na tanieroch s rajčinovou polievkou s písmenkovými cestovinami, ale vysvetľuj to hrdému otcovi, ktorého jediným bohatstvom bola kopa detí.
O ôsmej prišli na školský dvor nejaké tety, okolo ktorých sa začali zgrupovať od nás starší žiaci. My, dezorientovaní prváci, sme dávali pozor, z ktorých úst začujeme svoje meno a začali sme sa zoraďovať za tetou, ktorej tie namaľované ústa patrili. Po miernej trme-vrme som sa stal súčasťou dlhého hada, zloženého asi z dvoch tuctov článkov, hlavu ktorého tvorila fešná teta s gaštanovými vlasmi, s účesom typu Yvetta Simonová. Vlastne to musela byť vtedy mladá kočka, ale keď mne sa zdali dospelí už ôsmaci a deviataci. Hady sa odplazili vypočuť si príhovor riaditeľa školy do útrob vtedy ani nie štyridsať rokov starej dvojkrídlovej budovy. Ten náš zastal niekde na prízemí, pri dverách s ceduľkou I./B. Parkety v triede boli natreté načierno nejakým boxom, takže ešte pár rokov som nevedel, čo sú to prezuvky. Posadali sme si do troch radov lavíc, každý celý rad bol vzájomne zoskrutkovaný. Lavice pre dvojice žiakov boli šikmé, nie ako kuchynský stôl na písanie domácich úloh, hore s priehlbinou, aby sa neskotúľala ceruzka, a s dierou, z ktorej trčalo hrdlo so zaschnutou čerňou - kalamár našich predchodcov. Stoličky boli len také sklápacie sedadlá, pri postavení sa tiež vztýčili. Fešná teta napísala na tabuľu meno Božena Wirthová, ale pre istotu to aj prečítala. Celých ďalších desať mesiacov som sa na ňu pozerával, aj na Antonína Novotného, visiaceho na stene medzi katedrou a čiernou tabuľou. Toho som poznal aj z poštových známok. O rok odišla na materskú dovolenku, vtedy som netušil, kde sa tá destinácia nachádza, súdruh prezident Novotný ju tromfol asi o jeden rok. Potom sme sa dívavali na veľmi dobrú a milú učiteľku Máriu Tomešovú, alebo von oknom na vrabce, na praskajúci rozhlas nad tabuľou, alebo na obraz Ludvíka Svobodu. Dobrú pani Tomešovú, ktorá odišla zrejme na starobný dôchodok, vystriedala v III. ročníku za katedrou učiteľka Joniaková, tuším tiež Mária, ale pred koncom štvrtého som odišiel tentoraz ja, na Gorkého školu, z dôvodu presťahovania sa na Linčiansku. No, vyhýbam sa osloveniu „súdružka“, lebo v tejto škole som prežil práve dobu chaosu. Dovtedy všetci dospelí boli súdruhovia, no v druhej triede nám učiteľka vysvetľovala, že ju máme oslovovať „pani učiteľka“, pretože nie je našou družkou, kamarátkou z ulice, že s nami husi nepásla. Aj pioniersky sľub sme skladali v jedálni Figara na dvakrát, raz v šatkách olemovaných vlnovkovitou trikolórou, a o nejaký čas, keď ulice a parkoviská lemovala zelená vojenská technika s bielym pruhom, sme ju museli doma odpárať a nanovo sľubovať vernosť vlasti v čisto červených. Nerozumeli sme tomu, hlavne, že znovu boli zadarmo obložené chlebíčky a malinovka. A znovu boli pani učiteľky súdružkami a ja som si predstavoval, ako spolu pasieme husi.
Vzadu v triede boli vešiaky, na ktorých sa onedlho začali objavovať jesenné, potom zimné a neskôr jarné kabátiky (tuším to boli stále tie isté, akurát v zime zapnuté až pod bradu a doplnené ušiankou a šálom), vpravo pri stene presklené skrine so zásobou výkresov, písaniek, kried, s vodovými farbami, skladačkami, magnetkami... Pri dverách umývadlo a na ňom fľaša atramentu, kam sme si po niekoľkých mesiacoch písania ceruzkou chodili čapovať atrament do plniacich pier. Napĺňali sa ako injekčná striekačka, niektorí mal aj na gumičku, rovnaký princíp som mal naštudovaný z domu – so sklenenou trubičkou na ušné kvaky. Pri jedných či druhých – prsty boli večne modré, darmo nám učiteľka radila, že to pôjde dolu citrónovou šťavou – tá bola predsa v zime do čaju. Triedy sú dodnes usporiadané podľa týchto pravidiel, najmä to denné svetlo z ľavej strany pre pravákov. Ľaváci boli aj vtedy, u nás tuším len jedno dievča – Mariena Potisková. Matne sa mi vybavuje, že jej učiteľka pravú ruku uviazala vreckovkou za chrbtom o stoličku, aby jej tak pomohla nemýliť si pravačku s ľavačkou. Možno bolo v triede viacero ľavákov, ale báli sa priznať. 
Pamätám si asi aj všetky mená spolužiakov z prvej triedy. Väčšina z nich o rok odišla do novovybudovanej školy vo Vozovke, vo štvrtej zas asi dvaja do výberovej na Halenársku, na tzv. jazykovú školu, a ja od 1. apríla 1971 som už chodil na Gorkého. Ale aj tak je zvláštne, koľko si toho také decko za necelé štyri roky zapamätá. Napríklad hneď vľavo za vchodom mali byt starší manželia Meraví. Pána školníka Meravého v modrom montérkovom plášti s vercajgom po vreckách si viem dodnes živo predstaviť (aj vďaka pánovi Kramárovi v inscenáciách pre deti) a s klasickým zvoncom s dlhšou drevenou rúčkou, ktorým končil veľkú prestávku a aby ten hlahol počuli aj tí na 2. poschodí, denne sa takto párkrát prešiel vyzváňajúc po schodoch až hore. Vlastne aj do suterénu, aj tam boli nejaké triedy, a vzadu veľká telocvičňa s nenačiernenými parketami, s kruhmi, švédskou debnou, žinenkami, rebrinami, medicinbalmi, lavičkami. Vedľa služobného bytu boli vysokánske kyvadlové hodiny, na ktoré bolo vidno z celej dlhej chodby. Neskôr sme nemuseli omastený chlieb zapíjať vodou z točky na WC, na viacerých miestach boli namontované antikorové fontánky. Na konci chodby na prízemí boli dvere, ktorých som sa bál viac ako tých na riaditeľni – k zubárovi. Nespomeniem si na meno, našťastie som ho stretal menej ako farárka, ale vyzeral ako Petr Novotný. V suterénnej triede sme mávali náboženstvo s farárkom Dubcom, na prijímanie nás neskôr, už v časoch oslobodenia vojskami Varšavskej zmluvy od kontrarevolucionárov, pripravoval Alexej Izakovič, podobajúci sa na Jozefa Tisu. Ale už mimo školské priestory, v sakristii Jezuitského kostola.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ozaj, tú moju prvú učiteľku z prvej triedy som mal veľmi rád. Ešte som sa s ňou stretol vo štvrtom ročníku, na trojtýždňovej škole prírody v Trenčianskom Jastrabí. Mali sme už ísť domov, a boli sme si ešte pozrieť v Trenčíne hrad s neónovou červenou hviezdou na vrcholku veže, potom obúchať posledné drobné po obchodoch. Nedalo mi to veľa práce, za sedem korún pištoľ vystreľujúca malé broky z umelej hmoty razom zhltla celotýždňové vreckové. Všetci chalani sme sa takto vyzbrojili na ďalekú cestu do Trnavy. Už sme sedeli v autobuse, krížom-krážom lietali guľky, aj suseda mal každý vedľa seba. Pred nahodením motora ešte predniesla reč moja obľúbená učiteľka. Upozornila nás na dlhú cestu domov, a ako sa máme počas nej správať. A ešte špeciálne mňa zvozila pred celým autobusom, že aká som tichá voda, čo brehy melie, že ako sa vo mne sklamala. Nechápal som. Veľmi to bolelo. Spomínam to preto, že my dospelí, rodičia či učitelia, ale aj susedia, predavačky, šoféri MHD, často zabúdame, že malé deti sú rovnako vnímavé, citlivé ako dospeláci, hádam aj viac. Že si do smrti zapamätajú každú nespravodlivú facku od života, doma či na ulici, v škole, obchode, obyčajné krivé slovo, nespravodlivé delenie, či už pochvál, cukríkov alebo rodičovských pohladení medzi ostatné deti. Zajtrajšok je pre mnohé naše ratolesti ozajstným sviatkom, zapamätateľným na celý život, naša Sárka ide napríklad prvýkrát do škôlky, tak im venujme viac času ako inokedy, povypytujme sa ich večer na školu, spolužiakov, učiteľov, na prvé dojmy...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Ladislav Šebák

Ladislav Šebák

Bloger 
  • Počet článkov:  169
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík:  Trnava dnes a kedysiTrnava 20. storočiaTrnava 21. storočiaHistóriaFotky z balkónaDetiFikcieLumpáreňSpomienkyDedkove spomienkyTrampingVeselé historkyÚvahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu