Prváckeučebnice som poznal v predstihu, tie sa na konci školského roku nevracali, taksom si zo sestrinej Počtovnice vystrihoval nebovo modré tryskáče,znárodnil som im aj tvrdé dosky s pásikmi, za ktoré sa zastrkávalipapierové písmenká a skladali vety ako Mama má Emu, neskôr z neho bol aj môjprvý filatelistický album. Za sklom kredenca bola už povystrihovaná celá armádadievčatiek v červených bodkovaných šatočkách a chlapcovv modrých nohaviciach „na tráky“, každý s piškótou v ruke. Právesom si spomenul aj na plošné drevené skladačky – rôznofarebné paličky, mesiačiky,kolieska a čo ja viem čo ešte. Najlepšie sa z nich vytváralakvetinka. Tuším sa tiež fasovali v škole (alebo stáli pár halierov), podobneako farebné papiere na vystrihovanie, písanky, ceruzky. Pastelina (na slovoplastelína som si doteraz nezvykol) sa asi tiež kupovala v Papiernictve. Tešilsom sa na školu, no ako na potvoru mi „zle vychádzali roky“, pamätám si ajmamine slová susede, čo si bola požičať desať korún (zafixovalo sa mi to preto,lebo som si namáhal rozum, že načo jej bol ten hnedý papierik, keď jej hoo pár dní neporušený vrátila), že aspoň sa ešte rok pohrám. A tak somsa hral.
Možnokeby som v tých časoch presedel celé dni pri počítači a v televízoreby dávali nonstop rozprávky, nepamätal by som si toho toľko. Vtedy sme simuseli nájsť zábavu vo všedných veciach naokolo. Keď mama robila cesto, už ajsme jej kradli neposlušné kúsky z okrajov rozvaľkaného kolesa a hneďtu bola nová hra. Aj keď mi cesto veľmi voňalo, bál som sa ho zjesť, lebo mamanezabudla pripomenúť, že sa nám môžu polepiť črevá. Keď rozkúrila sporák, či navarenie alebo vyváranie plienok, raz-dva sme si zo zemiakov nakrájali plátkya prikladali na žeravý plech. Keď mama prala - o práčke do roku 1970 lensnívala – do obrovského hrnca si dala zohriať vodu, vyliala ju doplechovej vaničky, nastrúhala do nej šichtové mydlo a každú handru mučilana vlnitom plechu, tuším valcha sa to volá, v múzeu. Až lietali bublinky.A hneď tu bola ďalšia zábava. Do lavóra sme si tiež nastrúhali z tejveľkej mydlovej tehly (ktorú sme na vlastnej koži poznali aj zo sobotnéhokúpeľa - ale ma z nej bolela hlava, keď mi ňou mama drhla hlavu). Origináluško na výrobu bublín sme nemali, ale išlo to aj s „o“ z palcaa ukazováka. Vyskúšali sme aj všelijaké kuchynské nástroje, až kým ktosineprišiel na to, že najlepšie funguje lievik, po našom traktár. A dali sa ním robiť obrovské bubliny, ani pajšel nestačil. Bol ich plný byt,vznášali sa v prievane, veselo poskakovali po zemi alebo praskali nastenách s valčekovým vzorom. Nepamätám si, že by nás mama s novouhračkou vyháňala von a nadávala za mokré fľaky na stenách alebo na podlahe.Áno, mali sme plávajúcu, ale hlavne vtedy, keď ju kolenačky drhla cirokovoukefou ako námornícky učeň palubu.
Včeravečer sa spolu s bublinkami, ktoré na balkóne (aby nerobila mokré fľaky pobyte) vyrábala malá Sára, vyrojili aj dávno zabudnuté spomienky na mydlovú vodua bublifuk z traktára. Už mi len tak ľahko neprasknú ako spomienka navčerajšie raňajky... ozaj, raňajkoval som ja vôbec?
