Pozvanie na trnavskú Mestskú vežu

Autor: Ladislav Šebák | 26.7.2008 o 19:28 | Karma článku: 11,16 | Prečítané:  5100x

Tak som sa dočkal. Po dobrých štyridsiatich rokoch opäť na Mestskej veži. Minule, okolo roku 1967, som sa tuším tak nebál ako v tento pondelok. Asi to bolo tým, že kedysi sa mi síce zdala veža vyššia (celkovo má takmer 57 metrov), ale zábradlie mi bolo vtedy vyše hlavy, aj ochodza, ktorá je kolom dokola, sa zdala oveľa širšia. Teraz som sa držal radšej pri stene.

Najprv si vežu obzrime zo zeme. Alebo celkom pre začiatok - nakuknime pomocou vstupenky (na rube) do jej 434-ročnej histórie:

veza00.jpg

Dokončili ju po desiatich rokoch (1584). V Trnave vtedy žilo 905 rodín v 493 domoch, asi polovica vlastnila pôdu, vinice. A takto vyzerala Mestská veža v pondelok poobede:

veza01.JPG

Prezrime si ju najprv zvonku, trebárs odhora. Tak tu na špici veže je na rube vstupenky spomínaná socha Immaculaty:

veza02.JPG

Socha v životnej veľkosti je zvláštna tým, že rovnako vyzerá spredu aj zozadu, teda nemá zadnú, ale hneď dve predné časti. No ako rušeň Sergej napríklad, pre tých, čo si to nevedia predstaviť. Hlavné námestie, nad ktorým tróni, delilo hlavnú ulicu, na oboch koncoch končiacu mestskou bránou, približne na dve rovnaké časti, a tak socha panny Márie vítala návštevníkov mesta zo severu i z juhu svojou tvárou. Toto sú približne (je oveľa vyššie nad ochodzou, z ktorej som fotil) jej dva súčasné pohľady na Hlavnú a Štefánikovu ulicu, v čase jej montáže na ulicu Platea magna (alebo P. longa), končiacu pri Dolnej, Lautenburskej bráne,

veza02a.JPG

a na kratšiu ulicu Platea magna superior na konci s Hornou, Stulpuchlerskou bránou (obe zbúrané i s časťou hradieb v roku 1820):

veza02b.JPG

V roku umiestnenia tejto už druhej sochy (prvú zničil pád z veže pri víchrici v roku 1786) na strechu Mestskej veže (1791) vložili do gule niže nej odkaz budúcim generáciám. Objavený a preštudovaný bol pri ďalšej veľkej adaptácii v roku 1939, vrátený do gule a pridaný čerstvý. V roku 1977 obsah gule radšej uložili do okresného archívu a nahradili čerstvými novinkami.

Veža veľmi utrpela pri požiari mesta v roku 1666, v roku 1683 prišla o svoju strechu. Johann Daniel Ther Portten ju však ešte pred poškodením, v roku 1658, zobrazil na drevoreze (viac v článku o vedutách). Škoda, že sa mu na malý rozmer dreveného štočka pre univerzitnú tlačiareň nevošlo viac detailov:

veza03.jpg

V tom istom článku som predstavil aj medirytinu Holanďana Justa van der Nypoorta, ktorý búrlivý rok 1683 strávil v Rakúsku (neskôr pracoval aj v Olomouci, Hradišti). Prvýkrát bola publikovaná už v tom istom roku a jednoznačne zachytáva Trnavu pred požiarom, ktorý vypukol 8. augusta 1683 bezprostredne po opustení Trnavy Imrichom Tökölym so svojím vojskom. Oheň sa začal šíriť z viacerých kútov mesta a iba zázrakom nestrávil časť medzi Univerzitným a Hrubým kostolom. Tu sú v tomto poradí z ochodze:

veza03a.JPG

veza03b.JPG

Okrem týchto dvoch kostolov neľahlo popolom len 58 domov. Ako perličku tu vložím informáciu o trnavskom mešťanovi a obchodníkovi Sebastiánovi, ktorý 27. októbra 1572 získal od kráľa zemiansky titul s predikátom de Tekelháza a stal sa tak zakladateľom rodu Tököly. Takto teda vyzerala Mestská veža krátko pred vyhorením (výrez zo spomínanej veduty):

veza04.jpg

Mesto, už spamätané po tomto požiari, zachytil do svojho skicára na svojich potulkách Európou Frederick Bernard Werner pre augsburského vydavateľa Johanna Christiana Leopolda (tiež je v článku o vedutách). Prvýkrát táto veduta vyšla v roku 1720, ale nebola staršia ako tri roky, pretože je na nej zobrazený už novopostavený Františkánsky kostol (nižšie na výreze, v červenej farbe), a to v podobe, v akej ho poznáme aj dnes. Takto vyzeral Franiškánsky kostol v pondelok z ochodze Mestskej veže:

veza05.JPG

Dôležité stavby, prevažne sakrálneho charakteru, sú na Leopoldovej vedute očíslované. V legende tento kostol nájdeme pod číslom 2 ako die Franciscaner Kirch, pod číslom 3 (zvýraznil som zelenou farbou)  sa skrýva die Trinitarier Kirche, k číslu 4 je priradené der Stadt Thurn (asi archaický výraz pre dnešné Turm = veža):

veza06.jpg

veza06a.jpgTrinitári (Rád Najsv. Trojice pre vykupovanie zajatých kresťanov) prišli do Trnavy necelé dva roky po strašnej morovej epidémii (zomrelo takmer 800 jej obyvateľov), pár mesiacov po more  dobytka, i mierovej dohode v Satu Mare. Mesto im ponúklo pred časom evanjelikom zhabaný nehnuteľný majetok, ktorý odmietli a prijali iný, neďaleko Mestskej veže. Svoj kostol, súčasne s kláštorom, začali stavať v roku 1720, v roku 1729 mali „padla“, aj vďaka výdatnej pomoci kanonika Jána Okolicsányiho. Ale na vedute nevidíme ich vlastný kostol. Nikde v publikáciách som nenašiel zmienku, aký objekt stál na mieste dnešného Jezuitského kostola (od roku 1807 ho spravovali benediktíni, od roku 1853 ho majú jezuiti, s prestávkou za totality) pred jeho výstavbou, ale na vedute je jasne vidieť, že šlo ešte o protestantský kostol, bez veže, aký si na dnešnej Paulínskej ulici začali stavať kalvíni v roku 1646, ktorý im vzalo mesto v roku 1670 (aj iným protestantským cirkvám) a dalo ho paulínskej rehole. Na tejto vedute (s číslom 11 – die Paulin Kirch), s podobnou fasádou, je už s paulínmi na streche prirobenou vežičkou. A trinitári si postavili z gruntu nový, tento:   

veza07.JPG

Ozaj by tam z Mestskej veže aj kameňom dohodil.

Vďaka viacerým zobrazeným stavbám, o ktorých sú známe nejaké časové údaje, možno presnejšie určiť, kedy bol nakreslený prototyp veduty, v tomto prípade 1717 až 1719, a pomocou ďalších chronologicky usporiadaných obrázkov sledovať osud tej ktorej budovy. Už v článku o vedutách som sa o dielni J. Ch. Leopolda zmienil, že veže na svojich obrázkoch až neprirodzene zoštíhľovala a hnala do výšok. Rozmerovo nám teda pri pátraní údajov o Mestskej veži Werner a Leopold veľmi nepomohli, zato sme ešte nenašli ani pred ani po dvoch veľkých požiaroch na špici mesiac a hviezdu, ako spomína leták a viacero publikácií o Trnave. Zatiaľ tam veje iba zástava. Prezradím dopredu – ani nenájdeme, iba neskôr už spomínané sochy Immaculaty. O probléme s mesiacom, či skôr s dvoma vedutami s požiarom, som sa rozrečnil v článku o vedutách. Zobrazenie Mestskej veže na tejto vedute nám predsa len ponúka jeden zaujímavý fakt. Pri prieskume podkrovia o vežu opretého domu na námestí boli pri rohu veže objavené fragmenty sgrafita, na tehlovej stavbe vytvárajúceho dojem kamenného obloženia. Podobnou iluzívnou výzdobou boli v tých časoch vykrášlené aj meštianske domy, napríklad na dvoch starých vrstvách omietky domu v Kapitulskej ulici vidno, že nešlo len o sezónnu módu:

veza08.JPG

Predpoklad, že takto bola ozdobená aj Mestská veža, potvrdili pamiatkari jej výskumom, a pri adaptácii v roku 2004 jej znovu vrátili podobný dávny make up. Na a ak ma oči neklamú, takto vyzdobené nárožia veže, aspoň to jedno vľavo, vidno už na tejto vedute spred roka 1720. Nejde o maliarovo tieňovanie, bolo by aj na iných stenách, osvetlených zapadajúcim slnkom.

K Leopoldovej vedute sa viaže aj zaujímavosť, že napriek dostatku pomerne podrobných informácií o názvoch a účeloch trnavských stavieb, aj o histórii mesta (časť z nej tvorí spodná časť veduty v latinčine a nemčine, kde okrem pomerne čerstvých správ ohľadom generála Heistera spomína aj stáročia starú rituálnu vraždu katolíckeho dieťaťa židovskou komunitou) bol skomolený latinský názov mesta Tyrnavia na Tyrnaria, takisto zostalo prázdne miesto v kartuši, kde mal byť mestský znak – Kristova hlava v kolese šťastia.

veza09.jpg)Už o krátky čas bola panoráma Trnavy opäť stvárnená v podobe výborne spracovanej veduty spolu s mapou širokého okolia mesta. Odtlačok drevorytu Martina Prokeša (v Trnave pod iniciálami M. P. tvoril až do roku 1752) vyšiel už v roku 1727. Nabudúce si ho pozrieme celý, teraz si všímajme Mestskú vežu (v jej blízkosti skutočne ešte nestojí dvojvežie kostola trinitárov). Tvar strechy, akoby tri gule či skôr hrušky nad sebou, sú totožné s predchádzajúcim zobrazením. Jej podoba s tou spred požiaru sa evidentne zmenila, najlepšie to vidno v hornej časti strechy.

Všímajme si už aj hodiny nad ochodzou, ktoré sú a vždy boli na všetkých štyroch stranách veže. Na najstaršom, nedokonalom zobrazení veže Porttenom je ciferník štvorcový (zobrazená severná stena), ale na obrázku tesne pred ničiacim požiarom (1683) kruhový (západná). Na Leopoldovej sa dajú hodiny len tušiť (západná strana veže), Prokeš nad ochodzou jasne vyryl kruh (severná).

V dvojčísle Noviniek z radnice z prelomu rokov 2004/2005 som našiel informáciu, že súčasný hodinový stroj vo veži je z roku 1729. Letopočet nie celkom korešponduje s neskôr uzatvorenou zmluvou z roku 1737 medzi mestskou radou a hodinárom z Uherského Brodu o zostrojení hodín na Mestskú vežu, dokonca so špeciálnou požiadavkou, aby boli 18-kolesové ako jezuitské hodiny. Domýšľam sa, že tým vzorom boli myslené hodiny na Univerzitnom kostole, ktorý postavili (1637) a do roku 1773 spravovali jezuiti. Možno im dodal 8 rokov staré hodiny (srandujem).

Z tohto obdobia poznáme ďalšie zobrazenie mesta, ale hlavne aj jej pozorovateľne, strážnej veže. Nakreslil ju Slovák, polyhistor Samuel Mikovíny, na kov vyryl Abraham Kaltschmied. Vyšla v roku 1735, iba šesť rokov po dokončení kostola trinitárov (s dvojvežím vľavo):

veza10.jpg

Tvar strechy Mestskej veže presne ako na predchádzajúcich dvoch vedutách, a konečne vidíme dvoje hodiny naraz – na južnej a západnej stene veže. Na vrcholci je vlajka.

Z roku 1742 poznáme ak nie najkrajšie, tak určite najprecíznejšie, do detailov vypracované zobrazenie tohto mesta. Vedutu do dreva vyryl Josef Jäger (nektorí mu prisudzujú český pôvod – Jáger, niektorí rakúsky, ale trnavský historik Hadrián Radváni vraví, že bol rovnako ako M. Prokeš Trnavčan). Na Mestskej veži je perfektne vidieť sgrafito, dokonca aj na najvyššom poschodí s hodinami (je iba na nárožiach, nie na celej ploche ako po adaptácii). Ale čo je pre naše sledovanie vývinu veže najdôležitejšie - na špici strechy zloženej z troch gúľ či hrušiek - prvý raz namiesto zástavy vidíme sochu Nepoškvrnenej. Podľa siluety postavy stojacej nad guľou sa zdá, že po zničení tejto sochy víchrom v roku 1786 bola o päť rokov nahradená veľmi podobnou - veď ju mohli začať robiť nanovo hneď po víchrici podľa poškodeného vzoru - iba si dali viac záležať na jej druhom upevnení.

veza11.jpg

Výrez veduty zachytáva aj súsošie Najsv. Trojice, postavené na námestí v roku 1695, vzadu za námestím vidno kráľovskú kúriu, v ktorej 10. septembra 1382 zomrel panovník Ľudovít I. Veľký z Anjou, po ktorom sa pred sto rokmi aj volala dnešná Hviezdoslavova ulica. Dom ho o 565 rokov prežil.

O ďalšej vedute a jej autorovi neviem nič. Našiel som ju na jednej maďarskej stránke v súvislosti so starou Trnavskou univerzitou (1635-1777). Musela vzniknúť po roku 1755, kedy za Univerzitným kostolom vyrástlo vysokánske astronomické observatórium so štyrmi rožnými vežičkami, ale najneskôr v roku 1776, keď dokončil stavbu svojho kostola rád uršulínok, ktorého vežu na vedute nevidno. Hoci je zhotovená pomerne insitne, Mestskú vežu zobrazuje, až na dvojice oblokov, v zhode s Jágrovou vedutou, dokonca má s ňou spoločný jeden dôležitý detail – prvý raz je (na oboch) vidieť zosilnenie stien v prízemnej časti, dnes nevídané, zrejme ide o kamenné obloženie.

veza12.jpg

Znovu pomerne veľké okná (oproti dnešným), možno dvojité a predelené v strede stĺpikom ako v starej Florencii, môžeme na Mestskej veži nájsť od roku 1775 v hlavičkách výučných listov vydaných trnavskými cechovými majstrami. Zdá sa, že na ciferníku je 8 hodín a 5 minút, je večer – južná stena je v hlbokom tieni. Jasne je vidieť, že strecha má ešte jednu, štvrtú hruštičku húževnatú, ktorá sa dá na predchádzajúcej vedute iba tušiť. Socha nad ňou má zreteľnejšie tvary ľudskej postavy.

veza13.jpg

Autor predlohy, podľa ktorej August Zenger do dreva vyryl túto vedutu (nabudúce ju predstavím celú, aj pár ďalších, veď to už sľubujem tri mesiace), Trnavu dôverne poznal. Jozef Zanussi, Salzburčan talianskeho pôvodu, sa už v roku 1766 stal trnavským mešťanom, o vyše pol storočia tu aj zomrel. Zanechal najkrajšie oltárne obrazy vo viacerých tunajších kostoloch, ale aj po rôznych kútoch Slovenska.

Ďalší obrázok od rovnakej autorskej dvojice by som chcel vidieť v skutočnej veľkosti, pretože veduta má impozantné rozmery – 1420 x 665 mm. Bola zhotovená na objednávku ostrihomskej kapituly, sídliacej od roku 1543 do 1820 v Trnave. Mestská veža v roku 1778 na nej v mojom výreze vyzerá takto (je vľavo):

veza14.jpg

Vidno, že Zanussi nekopíroval sám seba, novú vedutu nakreslil z trochu iného uhla i výšky. Škoda, vidieť tak obraz v mierke 1:1, bolo by viac detailov a menej dohadov. Zatienená južná strana, vlastne je to tvár Meskej veže, na x-tej kópii reprodukcie zakrýva dôležité detaily pre porovnávanie s dnešnou tvárou veže. Ide mi o menšie hodiny pod ochodzou, slnečné hodiny, arkier, vchod... Určite je zreteľnejšie vidno i sochu na špici, ktorá je ešte stále tou prvou, predvíchricovou. Je čas si pripomenúť, že víchor vyčíňal v roku 1786, potom o nejaký rôčik prišlo k  adaptačným prácam na veži, zavŕšenými osadením novej sochy na vrcholec veže dňa 8. septembra 1791. Mesto v tom čase naháňalo na výplaty majstrom každú korunu, či zlatku.

V odborných článkoch sa často píše, že renesančná veža bola v období baroka prestavaná, ale o samotnej streche, ktorá je dnes odlišná od doteraz prezentovaných výrezov zo starých vedút, som našiel poznámku iba v jednom článku: „Tvary pôvodného ukončenia veže postavenej v renesančnom slohu nie sú známe, baroková cibuľovitá báňa pochádza z storočia.“ Myslím, že tých ukončení sme už videli dosť, ale blížime sa ku koncu 18. storočia a cibuľová báňa nikde. Respektíve všade, lebo tie moje hrušky vyzerajú skôr ako cibule.

Takmer z konca 18. storočia poznáme ešte jednu vedutu, ku ktorej zatiaľ nie je priradený autor. V roku 1798, teda už s novou sochou na Mestskej veži, ktorá je tam dodnes, bol zhotovený drevoryt Trnavy pre tunajšiu Jelínkovu tlačiareň. Opatruje ho tunajšie múzeum v bývalom kláštore klarisiek. Pri bádaní nám asi veľmi nepomôže, pretože sa až príliš podobá na predchádzajúcu vedutu, nakreslenú v roku 1778 Zanussim (a o rok vyrytú do medi Zengerom). Ale nie je to zas tak celkom bezmyšlienkovite opajcnutý duplikát. Správne na ňom za Univerzitným kostolom už chýba astronomická pozorovateľňa s typickými štyrmi vežičkami v roku 1777 presťahovanej univerzity - i s podstatnou časťou výbavy hvezdárne – do Budína. Nenašiel som v prácach trnavských historikov zmienku o zániku vlastnej stavby pozorovateľne, ale je prirodzené, že aspoň jej horná časť, prevyšujúca okolité budovy o 6 metrov, i susedný kostol, bola odstránená. Tak schválne – kto nájde najviac rozdielov:

veza15.jpg

veza14.jpg

Tak predsa nejaké objavy. Vďaka zreteľnejšej „kópie“ Zanussiho je aj na jeho vedute vidieť pod ochodzou veže skosenie, šikmý prechod na širšie poschodie (prípadne strieška), o ktorom som doteraz nechyroval. Ale oveľa významnejší je objav (teraz som to zbadal pri skladaní článku), že pod nohami sochy Márie, zabiehajúcej až do horného ornamentu, je zreteľne vidieť polmesiac – detailne ho vidno hore v článku na digitálnej fotke. Nečudo, veď podľa historických záznamov ide o tú istú sochu. No ale teraz ten polmesiac vidno jasnejšie aj na staršej vedute s pôvodnou sochou. Takže ako som už niekde vyššie predpokladal – po zničení urobili presný duplikát. Netrúfam si vysloviť domnienku, či nejde o opravený originál niekedy z roku 1739, nemám vedomosti, či šlo o polychrómovanú sochu alebo pozlátený medený plech. Ale rozhodne ide znovu o ženu so všetkými atribútmi z Jánovej Apokalypsy.

Nedávno som objavil v jednej knižke o úspechoch socializmu (Okres Trnava, Obzor, 1983) v antikvariáte peknú kolorovanú vedutu (výrez):

veza16.jpg

Namaľoval ju Johann Vincenz Reim (1796-1858). Kedy - či na úsvite svojho rozvíjajúceho sa talentu alebo na smrteľnej posteli – dá sa len hádať, pretože maliar nezachytil celú panorámu mesta. Pritom je to dôležité – beží nám už 19. storočie a strecha Mestskej veže, ktorú zobrazil z netradičného, juhovýchodného kúta (od dnešnej Billy), má navzdory tvrdeniu o novej barokovej streche z 18. storočia stále svoju pôvodnú renesančnú podobu. A ja už nemám ďalšie zobrazenia Mestskej veže, ktoré by pomohli spresniť čas prestavby, až fotku zo začiatku 20. storočia, kde má už súčasnú podobu (tu sú ďalšie):

veza17.jpg

Pre porovnanie sa opäť pozrime na súčasnú, po niekoľkých zmenách urobených v roku 2004:

veza18.JPG

Nad vchodom (nejde o vchod na vežu, ten je zboku zo Štefánikovej ulice) v roku 2004 pribudol aj arkier. V spomínanom čísle Noviniek z radnice o ňom pracovník Krajského pamiatkového úradu v Trnave Milan Kazimír prezradil, že pri skúmaní stien a obloka na prvom poschodí sa našlo dostatok dôkazov o existencii takéhoto arkiera aj s bočnými oknami, zrušeného zrejme už pri prestavbe veže po veľkých požiaroch v 17. storočí. Na vedutách spred roka 1683 tento priestor nevidno, rekonštrukciu „kukane“ do námestia previedli na základe objavených stôp a fragmentov, ale aj skúseností (na niekoľkých meštianskych domoch sa dodnes zachovali). Spodnú časť arkiera vyzdobili napodobeninou mestského znaku z nádvoria radnice:

veza19.JPG

A toto je jeho radničný vzor:

veza20.JPG

O chvíľku už vybehneme hore schodmi na vežu, ale najprv ešte jednu veľmi zaujímavú informáciu M. Kazimíra. V spomínanom článku hovoril o štyroch otvoroch, po jednom v každej stene, pod ochodzou. Viditeľný sa do našich časov zachoval len ten na „tvári“ veže, ostatné objavili len pred 4 rokmi. Ide o pôvodné otvory pre prevod už nejestvujúcich hodín, o ktorých si pamiatkari myslia, že v raných rokoch veže sa nachádzali pod ochodzou. Omyl! Vysvetlenie je oveľa jednoduchšie – hodiny boli tak ako dnes nad ochodzou, ale tá bola vtedy o poschodie nižšie, presnejšie – Mestská veža bola zo začiatku o poschodie nižšia! Objav, na ktorý som prišiel počas trápenia sa s týmto článkom, je hodna doživotnej permanentky na vežu. Stačí sa len pozrieť na prvé veduty – ochodza (hodiny sú vždy nad nimi) je visutá mimo základných múrov, markantne je to vidieť dokonca aj po veľkej rekonštrukcii v roku 1690, na vedute J. Ch. Leopolda, ktorú zhotovili podľa kresby spred roka 1720. Dokonca sa dá jednoducho určiť aj doba, v ktorej bola veža zvýšená o jedno poschodie, na ktorom vybudovali novú ochodzu a inštalovali nové hodiny. Prevýšenie o niekoľko metrov bolo nevyhnutné, ak mala stavba ďalej plniť funkciu strážnej veže. Pripomeňme si, že v roku 1711 po vyše sto rokoch konečne nastal mier. Mesto, na vlastnom tele skúšané vojnami, náboženskými nepokojmi, morom, sa pomaly začínalo konsolidovať. V roku 1715 má Trnava vďaka študentom univerzity „až“ šesťtisíc obyvateľov. Kardinál a arcibiskup Christian August von Sachsen v roku 1714 venuje do mestskej pokladnice tisíc zlatých na dláždenie ulíc (realizácia až v roku 1739), z Dolných Orešian a Častej sa od roku 1715 vozí vo veľkom kameň. Opravujú sa mosty, vybudovaná je nová cesta do Hrnčiaroviec (1735). Vyrástli nové, vysoké stavby – Františkánsky kostol (1717), Paulínsky kostol (1719) s kláštorom (1724) Jezuitský kostol (1729) s kláštorom (1722), svoj kostol chcú v roku 1729 stavať aj uršulinky. V roku 1731 je v meste 306 remeselníkov v 53 profesiách, v záhradách šľachticov za hradbami rastú v skleníkoch exotické rastliny, dozrievajú aj pomaranče, citróny, figy a olivy. Veža potrebuje lepší výhľad do ďalekého okolia.

V bližšie neurčenom čase, v rozpätí rokov 1739 – 1742, osádzajú na vrchol Mestskej veže plastiku panny Márie v životnej veľkosti. Myslím si, že práve teraz je už zvýšená o dnešné najvyššie poschodie, sú potrebné nové hodiny s prevodmi iných rozmerov, preto v roku 1737 mesto uzatvára dohodu s hodinárom z Uherského Brodu. Rozobraná strecha si zasa vyžaduje nové konštrukčné riešenie pre upevnenie sochy.

A teraz už naozaj šup na vežu. Starostlivo som až hore rátal schod za schodom – vyšlo mi o pár viac ako sa píše – až 143. Prvé boli kamenné a točité. Samozrejme sa krútili doprava hore, ako asi všetky tých čias, keď sa bojovalo mečom. Aby to votrelci mali na ľavú ruku. Na poschodí s menšími hodinami sa mi podarila asi prvá umelecká fotka v mojom živote, stačilo len drzo pootvoriť dvierka, cez ktoré sa občas vymieňa vypálená žiarovka:

veza21.JPG

Najprv som sa potešil, že predsa len nejaký výťah, ale nie, iba šachta pre tri obrovské oceľové závažia na hrubých konopných lanách, chránená asi plexisklom pred znečistením. To mi predtým vôbec neprišlo na um, ako sú poháňané hodiny, už vôbec nie, že ako prababkine kukučkové - na železnú šušku, tu na riadne guliská.

veza22.JPG

Vydal som sa už po drevených schodoch za pravidelným zvukom kyvadla. Steny na jednotlivých podlažiach boli ozdobené výveskami z histórie veže. Uf, to by sa kotúľalo dolu!

veza23.JPG

Drevené schodiská na vyššie plošiny už boli priame, obchádzali presklenú šachtu. Tak tu hore je mozog i srdce hodín, na ktoré som sa tisícky ráz obzrel, desiatky ráz zanadával, že nerozoznať malú ručičku od veľkej, čo som rozlúštil až pomocou menších hodín nižšie:

veza24.JPG

veza24a.JPG

Nerátal som, či majú 18 kolies ako „jezuitské.“ Ešte detail pre lúštiteľov starých nápisov:

veza25.JPG

Pravidelné ťukanie tichou vežou sa šíri od tejto rohatky a západky. Nad kyvadlom tróni dotvárnený znak mesta – Boh v kolese šťastia:

veza26.JPG

Tieto starodávne cibule, visiace bezpečne v zasklenej šachte pri hodinovom stroji, zrejme slúžia na kontrolu a dolaďovanie tých väčších.

veza27.JPG

Už len 21 drevených schodov, vedúcich nad hodinovú strojovňu. V miestnôstke vedľa vitríny s dvoma starými uniformami strážnika alebo hasiča, fakt som ich veľmi nevnímal, boli železné dvere, vedúce von na ochodzu. Mal som trému po toľkých rokoch čo len sa dotknúť kľučky. Nebol to strach z výšky, v úvode som preháňal. Stlačil som... Podo mnou sa v slnku kúpala moja Trnava.

veza28.JPG

 

Zdroje informácií:

Viaceré knižné publikácie a články o Trnave (okrem spomínaného v texte), prevažne od autorov Jozefa Šimončiča, Hadriána Radvániho, Petra Horvátha

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič o Vianociach: Buď bude masívne testovanie alebo lockdown

Rozhodnutie nechá na autority, ktoré odmietali plošné testovanie.


Už ste čítali?