Naposledysom s ním bol pred rokom, na výročnom ohni trampskej osady Stratená stopa.Srandista ako vždy. Vlastne, väčšieho výrobcu humoru som ani nestretol. Humoruo to vzácnejšieho, že v prvom rade si strieľal zo seba. A my smepadali do kolien, ba až líhali.
Vždy mipripomínal Miška Tučného. Postavou, ale aj dobráckym výrazom. Dokonca mal ajpodobné povolanie – za pultom, ale s pípou. Pamätám si ho ako šenkárav Lošonci, asi pred ôsmimi rokmi mi točil pivo dolu v Merkure. Blízkocintorína na Vansovej. Teraz sa to volá U Emira, ak som to nepoplietol.Nevedel by som, ale dnes som tam bol. Mali sme tam stretávku, bez neho. Zatoreč bola iba o ňom. Rudko spomínal, ako bol Jožko Tlačenkav nemocnici a doktorka sa ho pýtala na výšku a hmotnosť.Odpovedal jej, že 167 a 166. „Ktoréje výška a ktoré váha?“ - pýta sa doktorka. „Víte čo, pany doktorka, napíšte si to tam jako scete, mne na nejakém temkile hore-dole nezáleží.“
Takýbol Jožko Tlačenka. Dnes sme ho boli odprevadiť na jeho posledný vander,chalani mu zahrali jeho obľúbenú Panenku, a pridali ďalších pár, kým dojamy s jeho klobúkom na veku truhly každý z jeho kamarátovv nekonečne dlhom rade neprihodil hrsť hliny.
Ahoj,Tlačenka!
