Rozlúčka s trnavskými zvonmi bez sĺz

Autor: Ladislav Šebák | 13.6.2008 o 9:36 | Karma článku: 11,69 | Prečítané:  5168x

Koncom marca som zaregistroval v dennej tlači správu, že asi o mesiac pôjdu z južnej veže Dómu sv. Mikuláša v Trnave (pre domácich známy ako Hrubý kostol, čo po starom znamená hlavný) dva z troch zvonov dolu. Počas rekonštrukčných prác na kostolných vežiach sa zistilo, že Štefan a Barbora, ako sa takmer 440 rokov staré zvony volajú, sú nebezpečne vytlčené, jeden už s prasklinou, a vyžadujú si nevyhnutnú opravu.

Tak takúto udalosť nemôžem prepásť. Predo mnou mohol niečo podobné vidieť len môj pradedo z maminej strany, keby práve nebojoval na italskom fronte. V tom čase, pravdepodobne v lete 1916 – ako v okolitých obciach, šla dolu z farského Hrubého kostola asi polovica zvonov z vyhľadávanej zliatiny medi a cínu, zmiešaných asi v pomere 4:1, na preliate na kanóny. Bývali to smutné chvíle pre obyvateľov všetkých miest a obcí. Otec celý život opatroval fotku z jeho rodnej Štítnej, z druhej svetovej, na ktorej bol vidno smútočný sprievod vyzdobených konských záprahov a vozov, za plaču žien naložených rekvirovanými zvonmi, pozbieraných po okolitých dedinách pre potreby zbrojárov.

Moji predkovia mohli vidieť scénu stúpania či klesania zvonu mimo vežu farského kostola v Trnave aj v roku 1874 - dvojtonovú Barboru, ktorej poškodenie vyriešila Fischerova zvonolejárska dielňa v rámci vtedajších možností – roztavením a naliatím do novej formy. Najmenší z trojice, sotva tonový Štefan, si však svoju pôvodnú fazónu z roku 1569 zachoval, no vytlčená stena srdcom z ocele hrozila prasknutím. Škoda, že v časoch Fischera nedokázali analyzovať presné chemické zloženie zvonoviny, z ktorej kedysi uliali Barboru, prasklinu mohli vypilovať a vyvariť, nie ju celú preliať do nového šatu, s novými nápismi a reliéfnymi obrazmi, ornamentmi a chronogramom.

Zvon zasvätený Štefanovi, mučeníkovi z 1. storočia, nie kráľovi z roku 1000, som do tejto stredy poznal len z opisu v článku Zvon Svätý Mikuláš v Trnave. Maroš Mačuha v ňom spomína nápis, obkolesujúci jeho hornú časť:

O REX : GLORIE : ??? : VENI : CUM : PACE +

To plus znázorňuje krížik, oddeľujúci koniec a začiatok kruhového nápisu, ktorý poznáme aj zo starých pečatných typárií alebo aj mincí. Tromi otáznikmi sú nahradené tri nečitateľné písmená, možno meno zvonolejára, tipuje sa v článku. Z tohto zdroja viem aj o kanonickej vizitácii, ktorú v trnavskej farnosti vykonal v roku 1823 kardinál a ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay (1819-1831). Ten narátal a popísal v tejto veži päť zvonov, v severnej, na ktorej už finišuje rekonštrukcia kopuly, dva menšie, umieračiky.

Na a ja sa koncom marca náhodou dozviem, že tieto zvony môžem čoskoro vidieť zblízka na vlastné oči, bez škriabania sa na vežu, na ktorú by ma aj tak nepustili. Prešiel však apríl a nič. O ničom nevedel ani pri kostole denno-denne na kolenách kľačiaci Štefan. A to bolo čudné, veď s horolezcami z Oravy, ktorí mu v 50-metrovej výške na severnej veži lozia nad hlavou ako pavúky, chodí pravidelne na obed do neďalekej reštaurácie na Jeruzalemskej. Ani tí by nič nevedeli, čo sa chystá na južnej?

fara.jpg

Začiatkom mája som sa bez hanby šiel spýtať na faru (na jej chodbe stále šantia dvaja nezbedníci), kde som bol naposledy pred 27 rokmi, kvôli sobášu a o pol roka aj krstu. Pán kaplán Rastislav Nemec mi sľúbil poslať e-mail. Poslal. Termín sňatia zvonov upresnil na nadchádzajúci týždeň. Srdce zaplesalo.

V sobotu pred týždňom veľkého očakávania som sa vliekol domov z Lumenu (niektorí už vedia, že nejde o krčmu), a zo zvyku obdivujem obnažené tehly na Hrubom kostole. Záchranné práce na kostole sa začali vlastne už v roku 2004 odstránením omietky na niektorých častiach obvodového a podperného muriva, za účelom prirodzeného sušenia mokrých stien.

mokremury.jpg

Pod ich žalostný stav sa podpísali moderné technológie, protiplesňové a protivlhkostné nátery 20. storočia. Znovu sme chceli byť múdrejší ako stredovekí remeselníci so znalosťami o cirkulácii vzduchu, dýchaní stien... Ako tak čumím do tehál, vypálených kedysi neďaleko odtiaľto, kde dnes stojí sídlisko Družba, všimol som si, že za mrežami vo výklenku južného portálu niekto pracoval na rebríku. Podľa vedra som myslel, že upratovačka. Ale v sobotu v podvečer?

restaurator.jpg

„Teda, tí čo stavali tento kostol, vedeli, prečo tu urobili aj tie podstavce na vedrá,“ prihovorím sa neznámemu reštaurátorovi. Po milimetri odkrýval niekoľko sto rokov starú maľbu okolo portálu. Ešte nebolo vidno, či ide o ornamenty alebo nejakú biblickú scénu, ale zrejme nás Hrubý kostol v dohľadnom čase opäť prekvapí niečím staronovým. Reč prišla aj na zvony. Získal som cennú a presnú informáciu – v stredu jedenásteho o jedenástej! A vraj idú na opravu do Holandska všetky tri, aj najväčší zvon, zasvätený patrónovi kostola, Mikulášovi (podrobnejší opis zvonu, s priemerom takmer 1,6 m v jeho najširšej časti a tuším s hmotnosťou 4 tony, vo vyššie spomínanom článku Maroša Mačuhu).

mikrobus.jpg

Pre istotu som sa vybral ku kostolu už v pondelok. Pri ňom stála dodávka či mikrobus s pražskou ŠPZ, skupinka podozrivých ľudí s veľkou filmovacou kamerou sa vybrala do kostola, odkiaľ vedú schody do veží. Rozoznal som v nej môjho dva dni starého známeho reštaurátora, z internetového klipu o guliach na streche dómu mi bola povedomá aj tunajšia historička, podľa zvláštne omotaného ručníka okolo hlavy. Jeden z dvoch-troch ďalších ľudí musel byť majster zvonolejár Petr Rudolf Manoušek, pokračovateľ rodinného remesla s vyše storočnou tradíciou. V roku 2006 spolupracoval s holandskou firmou z Astenu pri odliatí najväčšieho zvonu (34 ton) na svete, na ostrove Honšu. U Holanďanov má prenajaté aj potrebné priestory (problémy po povodni v roku 2002 v domácich zbraslavských dielňach pretrvávajú), v ktorých sa budú reparovať aj naše, z Trnavy. Už je to stopercentné, jedno z najvyšších gotických okien na veži je do strán vybúrané, na stredu je pripravená aj plošina.

plosina.jpg

Konečne streda! Vyspatý som nebol, do noci som trénoval na fungl novom akciovom fotoparáte, ktorý nesmie zlyhať. Ani ja. Už o 10. hodine som vyštartoval z domu, žena mi naordinovala asi namiesto antabusu aj 5-ročnú dcérku, ako vždy, pre istotu a pre posilnenie samokontroly, ak by som stretol dávneho kamaráta a nešli to spoločne osláviť. Len čo som vyšiel z domu, už aj som skúšal nový foťák s 10-násobným optickým zoomom. Na streche severnej veže práve dotĺkol jeden klampiar-spiderman a asi sa chystal na desiatu, alebo sledovať kolegov z českej firmy, ako si poradia so zvonmi.

spiderman.jpg

No, ešte mám rezervy vo fotení oslepujúcej zrkadlovej plochy. Plagát na oceľovej koze bol jednoznačný – už sa to blíži. Vysvetľovalo to aj prerušenie prác na vedľajšej veži, popri ktorej bol o chvíľu po mesiacoch znovusprístupnený prechod pre chodcov, a naopak, ten s plagátom bol zasa uzavretý. Prepravka s medeným plechom zostala pre istotu na lane asi 40 metrov nad zemou. Neviem, či si dal prestávku aj žobrák Štefan, alebo sa len premiestnil k novému, dočasnému prechodu. Zvony ho nezaujímali.

plagat.jpg

Je presne 11 hodín. Väčšia časť Mikulášskeho námestia je uzavretá páskou, dezorientovaným pomáhajú dvaja mestskí policajti, oči náhodných i plánovaných divákov sa upierajú striedavo hore do vybúraného okna, na vrčiaci autožeriav, teleskopicky vysúvajúci dohora jeden diel za druhým, na novinárov, fotografov a kameramanov, hľadajúcich tú najsprávnejšiu pozíciu alebo človeka s informáciami. Tým bol teraz určite Petr Rudolf Manoušek,

manousek.jpg

ktorý sa už o chvíľu objavil na provizórnom balkóne na veži, aby vypomáhal viazačovi:

viazac.jpg

Pre predstavu, v akej výške sa manipulovalo (odhadujem asi 40 m):

vyska.jpg

Jedným očkom som občas musel fľochnúť aj po Sáre, vrtiacej sa pod súsoším sv. Jozefa, či ju niekto neukradol aj s mojou kabelou:

sara.jpg

Medzitým sa už prvý zo zvonov spúšťa dolu. Je načase si o zvonoch povedať viac. Terajší typický tvar majú len od 12. storočia, dovtedy sa vyrábali v tvare súdka, väčšinou iba vytepané z plechu. Nemali silný hlas, ale benediktínom medzi múrmi kláštora to na zvolávanie k modlitbe stačilo. Východná cirkev používala kovovú dosku a kladivko, po dobytí Carihradu Turkmi aj to bolo zakázané. Ich ženy by pri vyzváňaní nemohli rodiť, a na zvolávanie k modlitbám mali vlastné, ľudské hlasy. Cisár Karol Veľký (800-814) zakázal svätenie zvonov, no pápež Ján XIII. (965-972) bol iného názoru, od jeho čias začali zvony pri vysväcovaní dostávať aj mená. Ako inak, prvý, v roku 968, dostal meno Ján. Asi v tomto čase sa z kláštorov začínajú sťahovať do kostolov. V našich krajoch najväčší rozmach umiestňovania zvonov v kostoloch zaznamenalo práve 16. storočie, v ktorom boli vyrobené aj tri zvony farského kostola.

barbora6.jpg

Tak tomuto sa povie viera. V popruhy, i žeriavnika.

zvon.jpg

Pan Manoušek bol neuveriteľne rýchlo dolu a už aj asistoval, či lepšie povedané viedol práce s odopnutím zvonu a jeho uložením na transportný podstavec v tvare gréckeho kríža. Boli len dva, iba včera sa rozhodlo, že najväčší zvon Mikuláš predsa len ešte nepotrebuje opravu.

kriz.jpg

Konečne aj laik ako ja môže zistiť, že na zem zostúpil ako prvý už raz pretavený zvon Barbora. Využime túto nie každodennú, dokonca ani nie každostoročnú príležitosť a pozrime si niektoré detaily z dielne Vilhelma Fischera:

barbora1.jpg

barbora2.jpg

Tak toto je spomínaný chronogram, objavujúci sa už v 15. storočí, ale v čase preliatia Barbory stále populárny. Ak zrátame číselnú hodnotu písmen, dostaneme rok preliatia zvonu. Podobné chronogramy s nápadne väčšími písmenami I, V, X, L, C, D, M nájdeme aj na fasádach domov, tu v blízkosti napríklad hneď na priečelí farského úradu.

barbora3.jpg

barbora4.jpg

barbora5.jpg

A tu je chronogram v tympanone nad oknami farského úradu:

fasada.jpg

Zloženie menšieho zvonu som si nahral vo formáte avi, ak by ten šot chcela kúpiť nejaká komerčná televízia..., ale vopred musím sklamať, zvon na nikoho nespadol. A tu je Štefan, menovec neďaleko kľačiaceho Štefana v uličke, v plnej paráde, bez ozdôb, ako vyzeral od svojho narodenia v roku 1569:

stefan.jpg

stefan1.jpg

Aj sme sa tu zasmiali. Prizerajúca sa rómska rodina sa s fotoaparátom v mobile tiež priblížila za bezpečnostnú pásku, ohraničujúcu zakázanú oblasť, ku zvonom, ale nakoľko nemali od usporiadateľov visačky, policajti ich šikovali za pásku. Najstarší z nich si uľavil: „Čo sa bojíte, že ich ukradneme?“ Veru, to by bolo terno.

zarezy.jpg

Pred naložením do kamiónu bolo treba do týchto špeciálnych paliet vypilovať fixujúce zárezy.

polak.jpg

A ešte niekoľko záberov na pamiatku nevšednej udalosti. Do stredu sa postavil správca kostola a dekan farnosti Imrich Polák. Farnosť bude renovácia zvonov stáť asi dva milióny korún. A ide sa nakladať, šup za pásku!

paska.jpg

Najprv ťažšie zranená Barbora, za ňou aj Štefan:

zranena.jpg

zraneny.jpg

Rameno žeriava sa ešte niekoľkokrát muselo načiahnuť do horného okna. Bolo treba zložiť oceľové závesy zvonov a rozpílenú konštrukciu:

zavesy.jpg

Nešťastná oceľová konštrukcia. Namontovali ju sem v roku 1946 namiesto starej, drevenej. Aby dlhšie vydržala. Opäť novodobý omyl. Niet nad vysušené tvrdé drevo, na výrobu zvonovej stolice je najlepšie dubové. Kovová konštrukcia príliš rezonuje, a keď je osadená v obvodovom murive, narúša ho. Drevená, ak je chránená pred dažďom, si ani nevyžaduje zvláštnu povrchovú úpravu ako korodujúca oceľ, ani ochranu proti hmyzu, termitom, ktoré sa zvoniciam vyhýbajú ako čert krížu. Zvonicu treba zabezpečiť proti návšteve holubov s ich agresívnym trusom. Majster Manoušek bol nemilo prekvapený. Zvony boli zaklapkané aj farbou, ktorá mala chrániť povrch závesov a stolice.

Kým sa budú v Holandsku venovať oprave zvonov, rovnaká firma zatiaľ priamo vo veži vyrobí novú, drevenú stolicu. Zvony by sa mali vrátiť opravené, s novým, hlasným zvukom do mestských septembrových slávností.

A ešte jedno prekvapenie. Nedávno sa našiel na fare umieračik, aj s pôvodnou drevenou hlavou. Aj ten si zobral so sebou pan Manoušek. Ktovie, keď prejde renováciou, či sa nezistí, že patrí do inventárneho zoznamu Alexandra Rudnaya. Aha, stihol som ho cvaknúť:

umieracik.jpg

Než som si uvedomil, čo to je, už bol v mikrobuse. Jeden z chlapíkov, ktorý zabezpečoval organizáciu tohto podujatia, zrejme z občianskeho združenia Trnavské dominanty, mi hovoril, že si pamätá ako chlapec na zvonenie umieračika v Hrubom kostole. Neďaleko v uličke, kde žil Mikuláš Schneider-Trnavský, vraj býval zvonár, pán Kužela, ak som si dobre zapamätal meno, a jeho syn chodil s týmto pánom z Kapitulskej ulice do triedy. Takže niekedy mal tú česť si so spolužiakom, keď niekto umrel, zaťahať za povraz. To bolo radosti.

Ľudia sa rozišli, novinári utekali opreteky písať (vyhral Palo Machovič z Pravdy, s časom 03:22 PM SEČ), začalo pršať. Rozpílenú konštrukciu naložili na korbu nákladiaka, ale mňa jahôdka na torte ešte len čakala. Vedľa mňa sa pred dažďom pod strechou starého domu, kde voľakedy býval môj učiteľ Stano Holub, skrýval starý pán s francúzskou barlou. Nevyzeral síce na osem krížikov, ale keď tak so záujmom pozoroval to nakladanie starého železa, neviem prečo som sa ho spýtal, či nie je náhodou univerzitný profesor Jozef Šimončič. Bol! Prial som si, aby lialo aspoň do večera. Za tú polhodinu prudkého dažďa sme stihli prebrať všetky historické pamiatky, kam oko dovidelo, i tie, po ktorých už niet ani pamiatky. Spolu sme šli potom pomedzi drobné kvapky Haulíkovou ulicou až k Jednote, on pokračoval Paulínskou.

Doma som si nedočkavo pozeral fotky i avi-nahrávku. Čítal som si českú wikipédiu o zvonoch, zvonolejárstve, dynastii Manouškovcov, Machovičov čerstvý článok, aj hore spomínaný článok o trnavských zvonoch od Maroša Mačuhu s tromi otáznikmi v nápise na zvone sv. Štefana:

O REX : GLORIE : ??? : VENI : CUM : PACE +

Nespomínal bližšie, kto, kde a za akých podmienok študoval tento nápis. Ale píše doslova: Ako delidlo je použitý johanitský kríž. Nápis obsahuje tri málo zreteľné písmená, ktoré by mohli byť skratkou mena zvonolejára. Pozriem, či nemám na záberoch páve túto časť, kto by mohol byť ten slávny kráľ, ktorého prosíme, aby prišiel a priniesol mier. Asi nie nejaký potulný zvonolejár. Mám:

pismena.jpg

Vidím v strede medzi dvojbodkami zreteľné XPE a automaticky, poznačený mnohoročným vtĺkaním ruštiny do hlavy, si ho prečítam ako ChRE – jasné, Kristus, po grécky. Pre skúšku správnosti som si dal celú vetu O REX : GLORIE : XPE : VENI : CUM : PACE do google. Skúste aj vy. V Poľsku, Fínsku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, hocikde nájdete množstvo zvonov, i platidiel, sem tam báseň, s touto vetou a jej modifikáciami. Pozoruhodné je, že na jeden vyobrazený zvon s totožným nápisom, údajne z roku 1340, sa ten náš veľmi ponáša. Tiež ako ten náš nie je datovaný. Viac možno napovie rozbor chemického zloženia zvonoviny, ktoré pred opravou čaká oba naše zvony. Porovnanie s inými, spoľahlivo časovo určenými, možno pomôže identifikovať aj výrobcu. Predpokladám, že v cirkevných archívoch sa dva najstaršie trnavské zvony evidujú od poslednej veľkej prestavby veží, ku ktorej prišlo po požiari r. 1566 či 1567. Zvony však mohli byť uliate pri dávnej zásadnej prestavbe kostola, začatej okolo roku 1380. A je vôbec Štefan Štefanom? Nebol pred údajným rokom vzniku 1569 asi dvesto rokov predtým zasvätený Kristovi? Na zvone o Štefanovi niet ani zmienky, o Kristovi áno.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič o Vianociach: Buď bude masívne testovanie alebo lockdown

Rozhodnutie nechá na autority, ktoré odmietali plošné testovanie.

Minúta po minúte: Počas víkendu sa pilotne testuje desiatka škôl

PCR testy zachytili 2 070 pozitívnych, antigény 822.


Už ste čítali?