Voľakedy, keď začali biť na veži zvony, som sluchom i zrakom odhadoval, odkiaľ môže ísť ten tajuplný, démonický, hypnotizujúci zvuk. Hompáľajú sa zvony za niektorým oknom, do ktorého nevidno cez zvláštne žalúzie, alebo sú v železnej kupole, aby to lepšie dunelo? Svoje detské omyly som si poopravil časom.
Často až niekoľko metrákov ťažký zvon je uchytený v stolici, pripevnenej medzi múrmi veže. Na vydávanie ohlušujúceho zvuku stačí, ak sa do kývavého pohybu uvedie srdce zvona. No hlavne – tá železná končistá čapica veže vôbec nie je taký masívny a kompaktný celok, ako sa detským očiam zdá. Ak v minulosti pokrývka veže nespadla pri víchrici alebo ju nezničil požiar, bolo ju treba, nahlodanú pažravým zubom času, raz za uhorský rok zreparovať.
Z podobného dôvodu sa začiatkom minulého roka pristúpilo k záchranným prácam južnej (vpravo) veže Dómu sv. Mikuláša biskupa v Trnave. V kopule sa za dlhé desaťročia nazbierali tony vtáčieho trusu, hrozilo narušenie statiky. Obhliadkou jej severnej sestry sa zistilo, že aj tá bude potrebovať generálku. Tá práve prebieha. Ako taká strecha kostolnej veže vyzerá sťaby pod röntgenom, môžu vidieť okoloidúci v týchto dňoch:
Pozeráme sa na kopulu severnej veže, ako vyzerala pred dvoma týždňami v piatok 18. apríla. V ten deň vrátili na svoje miesto veternicu a guľu s odkazmi pre budúce generácie a mohli začať rozoberať lešenie, lemujúce dokončený osemboký ihlan. Odmyslime si zatiaľ tento špic, ktorý dostala južná i severná veža až neskôr, okolo roku 1570, a všimnime si drevenú konštrukciu, určujúcu tvar kopule. Rokmi a vlhkosťou zničených 16 rebier, výstuží a podlahu postupne nahradia novým drevom. Rebrá obijú doskami, ako to vidíme na fotografii z minuloročnej rekonštrukcie južnej veže:
Na rad príde klampiarska robota, jednotlivé listy medeného plechu nespočetné údery kladív stmelia do jedného nepremokavého celku. Tak to robili majstri pri každej rekonštrukcii, preto si veže dodnes zachovali svoj stredoveký cibuľový tvar, ktorý nápadne pripomína byzantské zakončenie viacvežových bazilík v Kyjevskej Rusi. Do požiaru v roku 1566 či 1567 boli takto, bez ihlanovej nadstavby, ozdobené všetky veže farského kostola. Na mieste staršej trojloďovej baziliky, veľmi poškodenej ohňom v roku 1325, ho v gotickom slohu začali budovať najneskôr v roku 1380, za panovania Ľudovíta I. Veľkého z Anjou, a dokončili za vlády jeho zaťa Žigmunda Luxemburského (1421). V ďalších pohnutých rokoch (v meste husiti) sa pokračovalo prácami v interiéri.
Dobre
čítate - všetky veže farského
kostola. Nebola ani jedna, ani dve, ale hneď tri! Do tejto chvíle, pokiaľ viem, tento názor nik nevyslovil,
pritom Hrubý kostol je zobrazený s tromi vežami na najčastejšie
publikovanej a asi najstaršej vedute Trnavy (viac v sľúbenej 2. časti
článku Veduty Trnavy). Žiadne iné kostolné veže na okolí nemajú tento orientálny
cibuľový tvar, farský kostol si ho zachoval vďaka tomu, že od svojho dokončenia
bez ujmy prežil, stojac mimo zástavby na najvyššom mieste mesta, aj tie
najväčšie požiare. Osudným sa mu stal až oheň v roku 1566 (1567), ktorý
zničil takmer 150 domov.
Vtedy
asi 60-70 metrov
vysoká stredná veža, štíhla ako minaret, viac vsunutá do priečelia, ako vidno aj
na druhej, podobnej vedute, musela byť nenávratne rozobraná. 
Plamene poškodili
aj severnú vežu, južná si však zachovala svoj dávny tvar kopule, aj kamenné chrliče
dažďovej vody. Bez vysokej strednej veže a po opravách bočných stratil
kostol svoju majestátnosť. Svoju výšku zhruba na 60 metrov získal farský
kostol späť až po pridaní osemstenných ihlanových nadstavieb na ôsmich nosných
nohách. Zo zobrazenia trojvežového kostola pochopiteľne nevidno, či boli vo
vežiach zvony. Pravdepodobne nie. V tých časoch pri kostoloch fungovali samostatné
zvonice. Stará veduta zrejme prezrádza jej miesto, ale je to len
moja domnienka, detaily nevidno – pri juhovýchodnom rohu kostola (vpravo pri
kostole viditeľné dva nosné stĺpy pod červenou strieškou). Môže ísť aj
o malú stavbu, napríklad kaplnku, pod ktorou bývala kostnica – karner. Ten
by však mal stáť viac vpravo k východným hradbám, na mieste neskoršieho
slovenského kostolíka sv. Michala z roku 1498, ktorý na vedute nevidno.
V roku 2004 presne na tomto mieste vykopali časť múru, považovaného za
torzo základov pôvodného románskeho kostola. Veduta, či skôr jej vzor, podľa
ktorého bola prekreslená, je starší ako pristavené bočné kaplnky (1618-1630),
dobová rytina dokonca prezrádza novej generácie špecialistov na históriu Trnavy ďalšie
prekvapenia - dnešná svätyňa nevznikla pri stavbe kostola, ale bola pristavená oveľa neskôr, zrejme až pri prestavbe
kostola po povodni v roku 1618! 
Táto hypotéza robí o 200-300 rokov
mladším aj nález zamurovanej niky vo vonkajšom múre svätyne s maľbou
Krista (foto: Daniela Zacharová), objavenej pri otĺkaní omietky v roku 2004.
Ďalšie dve niky boli nájdené v oporných múroch. Tieto múry na vedutách
takisto nevidíme, jednoducho neexistovali, rovnako ani „bandáž“ priečelia
kostola a jej veží. Teraz asi spravím radosť pánovi Hadriánovi Radvánimu,
ktorému jeho podstatne mladší kolegovia často spochybňujú existenciu románskej
rotundy sv. Juraja, podľa neho zaniknutej v čase budovania bočných
kaplniek, v roku 1618. Na farebnej vedute ju pomerne dobre vidieť, vpravo
od kostola, viac vzadu, severnejšie. Na čierno-bielej reprodukcii si ju možno
pomýliť s dnešnou svätyňou, ale kríž na streche ukazuje jasne, kde končí
kostol. Na kolorovanej vedute je strecha rotundy červená, nie modrá ako tá na
kostole a jeho vežiach. 
Pre lepšiu predstavu použijem pôdorys H. Radvániho. Šrafovanie
ukazuje polohu rotundy voči pôvodným základom gotického kostola, bez bočných
kaplniek pristavených z iniciatívy kardinála a arcibiskupa Petra
Pázmáňa (1570-1637), dokonca bez spomínanej veľkej svätyne. Radváni má pravdu.
Trochu
som odbočil od hlaholu zvonov. Povedali sme si, že vo vežiach pred veľkým
požiarom v 16. storočí zrejme žiadne neboli, iba zvonica možno
s dvoma zvonmi, väčším sa oznamoval čas modlitieb, omše, menší ohlasoval,
že priľahlý cintorín bude mať nového obyvateľa. Zvony, ktoré prežili dve
svetové vojny až po súčasnosť, boli vyrobené až v čase spomínanej vežovej
prestavby - nazvané ako Štefan a Barbora, odliate v roku 1569.
Poškodený zvon Barbora bol už pred pol druha storočím preliaty domácou firmou
Fischer, 
no v najbližších dňoch oba čaká opäť oprava.
Zaujímavé, že iba o pár rokov mladší, ale najväčší zvon z tejto
trojice v južnej veži, s viac ako jeden a pol metrovým priemerom
úderového venca, sa do opravy ešte nepýta. Volá sa ako patrón kostola – Mikuláš
a odlial ho v roku 1583 vandrujúci zvonolejár Ján Motko
z Banskej Bystrice, ale pravdepodobnejšie z Popradu. Severná veža, na
ktorej sa práve pracuje, zvony nemá. No na základe zápisu z kanonickej
vizitácie kardinála a ostrihomského arcibiskupa Alexandra Rudnaia z roku
1823 vieme, že v nej boli umiestnené dva menšie zvony, smrtné, teda
umieračiky. Možno tie zo zrušenej zvonice. V južnej bolo vtedy až päť
zvonov.
Približne
v rovnakom čase výroby zvonov, v roku 1570, boli pre vrcholy veží
vyrobené veternice v tvare
kohúta, osadené o sedem rokov neskôr za pôsobenia biskupa
a arcibiskupského vikára (funkcia ostrihomského arcibiskupa vtedy nebola
obsadená) Mikuláša Telegdyho (1535-1586). Na tomto mieste by som sa rád
vyjadril aj k neustále opakovanému omylu v publikáciách, ktorý
vznikol zrejme z netušenia existencie strednej veže, zrejme pri pohľade na
vedutu 
(vlastne až na tri podobné) Trnavy, spomínanej v závere článku Veduty Trnavy. Zobrazuje vraj požiar mesta v roku 1566, no už z tam opísaných
dôvodov nemôže ísť o autentické zobrazenie vtedajšej tragédie. Podľa mňa
je inšpirované už nezachovaným straším vzorom a dotvorený stavbami, ktoré autor
poznal až vo svojom čase, najmenej o 50 rokov neskôr. Vlastne, všetky tri
veduty v závere spomínaného článku majú zvláštnych spoločných menovateľov -
na najstaršej (1566) a 
najmladšej (1666) vedute má Hrubý kostol namiesto kohútov
polmesiac, aj na mestskej veži, ktorá začala rásť až v roku 1574, a nestál ešte ani
Univerzitný kostol (1629-1638). Na oboch má kostol oporné múry i novú
svätyňu, ktoré pred rokom 1618 respektíve 1566 ešte nemohol mať. Aby toho
nebolo málo, Porten v roku 1658 vyryl do dreva rovnaký pohľad na mesto z nezvyčajnej
severnej strany a na Hrubý kostol umiestnil - kríže. 
Pomaly
sa zdá, že na vežiach menili symboly každú chvíľu, podľa toho, kto mal
v meste väčšinu. Kohút bol kalvínskym symbolom, nesúvisí s erbom
Pavla Holého z Hradnej - ďalší mylný názor historikov. Maďar Telegdy nemal
najmenší dôvod umiestňovať na pamiatku mestského kapitána, Slováka Holého o 52
rokoch po jeho smrti a 46 rokov po vymretí rodu Holých znak z jeho
erbu na najvyššie miesto v meste. Považujem za vylúčené, aby polmesiac
vystriedal kohútov na streche znovu po sto rokoch, a práve v čase nového
požiaru. Skôr by som uveril, že polmesiace videli už z diaľky nad Trnavou
turecké vojská, plieniace v roku 1663 naše územie až po Hron, merajúce
cestu na Moravu a späť tzv. českou cestou, vedúcou priamo Trnavou. No
polmesiac nemusel znamenať kolaboráciu mesta s Osmanmi (ani som sa s takou
myšlienkou nikde nestretol), bol súčasťou už najstaršej mestskej pečate Trnavy,
v erbe Forgáčovcov od čias kráľovnej Márie boli hneď dva. Polmesiac
nechýbal ani na iných šľachtických alebo arcibiskupských erboch. Zatiaľ si
dvojnásobné nepovšimnutie Trnavy osmanským vojskom musíme vysvetľovať zásahom
vyššej moci.
Porten svoj drevorez v roku 1658 celkom isto zhotovil podľa mňa možno aj sto rokov starého, neznámeho vzoru. Nevidno oporné múry, ktoré by tam už mali byť, a dilemu chýbajúcej svätyne na svojom vzore vyriešil šalamúnsky – jeho veduta v ľavej časti začína z ničoho nič v polovici Hrubého kostola, bez svätyne, hoci v jeho čase už jestvovala. Tieto tri veduty podľa mňa teda nezobrazujú zničenú a z toho dôvodu zníženú (ako sa často opakuje v literatúre) severnú vežu a nepoškodenú južnú, ale predstavujú nám trojvežový Hrubý kostol zo severnej strany spred roka 1566, no vidno len jeho nízku severnú vežu a strednú vysokú. Južnú nízku vzadu nevidno, stojí v zákryte.
Hlavný zdroj informácií + 1 foto niky a 1 náčrtok: Novinky z radnice (trnavskej)
