reklama

Ro(c)ky v červených trenírkach

Neviem povedať, roky ktorého obdobia v živote človeka sú tie najkrajšie, možno hociktorá sekunda na úsečke od bodu nula po S (s ako smrť), ale dve letá pred povinnou školskou dochádzkou a prvé ročníky základnej školy (no hlavne letá medzi nimi) boli akési hustejšie, plnšie. A tie som prežil v druhej polovici 60. rokov minulého storočia (aj tisícročia) v centre starej Trnavy, vo dvore s dvoma bránami, s jednou do hlavnej ulice a druhou na Vajanského.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)
Obrázok blogu

Do nášho teritória patrila celáFebruárka až po Mliečny bar, celá Vajanského ulica po Františkánsky kostol,z druhej strany Ružový park, detské ihrisko, park s vodotryskom priverejnej knižnici, prvá promenáda. Ostatné bolo tabu. Ďalej iba s mamou.Buď sme šli s ňou na autobusovú zastávku k Evanjelickému kostolu a čakalina dvojku ku krstnej mame do Hrnčiaroviec, inokedy na trojku alebo osminunavštíviť dedka na Kóreu – na Bočnú 13. Tam väčšinou aj pešo. Najmladšísúrodenec sa rozťahoval v pletenom masívnom kočíku so zdvojenými pružinamipod každým pochrómovaným blatníkom, o rok starší mu sedel pri nohách akona káričke, zvyšní sa držali rúčky alebo maminej sukne. Pamätám si, aké malateplo vo vrecku zimného kabáta, keď zachádzalo za nechty.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Aj dve drobné dlanetakto zohrievala v každom vrecku. Ale radšej si spomínam na horúce letá. Vtedy bývali pootvárané všetky okná na Figare a jeho okolie voňalolízankami. No zapáchajúca Trnávka s lenivou kalnou vodou bola v presile.Z cukrovaru viedla popri potoku až na železničnú stanicu úzkokoľajka, malýparný rušeň nám za križovatkou často skrížil cestu. Našťastie. Bola to nádherná pozeranica. Nie pohľad, to by bolomoc krátke. Vláčik, chrliaci biele oblaky, za Korunou zabočil doprava nastanicu. Za podjazdom sme zabočili aj my, na Partizánsku s obrovskýmijavormi. Pri veľkom rúžovom dome sme zahli na Ružovú ulicu, podľa farby rožnejvily pre nás navždy Rúžovú, s dlhým ú. V jeden deň sa touto tichouulicou nedalo ani prejsť. Celá sa hmýrila žabami. To bola úroda, Francúzi bymali radosť, ale my sme vtedy zažili asi prvý horor. Potom sme šli okolo novejZDŠ na Gorkého ulici. Tu do čerstvého betónu niekto hodil žehličku, našťastie rúčkoudolu. Ešte dlhé roky som jej lesklý kónusový trojuholník vídaval na betónovomchodníku, kým ho raz nezakryla vrstva asfaltu. O chvíľu sme boliu dedka na Bočnej. Dedko mával vždy navarený plný hrniec čiernej kávy, cigorky.S radosťou nám ju čapoval do horčičákov, a o chvíľu musel variť novú.Niekedy vytiahol fotoaparát na trojnožke a šli sme sa fotiť do záhrady. Jasom radšej naháňal susedovho psa Filipa, alebo skontroloval jeho šopu vo dvore,čo by sa dalo pokaziť. Väčšinou to odniesli jeho skrutkovače, ktoré sa niea nie zabodnúť do dreva za šopou, najmä rúčkou nie. Občas mi dedkoprepustil svoj starší klobúk, ktorý som si upravil na kovbojský. Večer nás mamazrátala, dedko natrel hnedou tinktúrou nové odreniny, poobväzoval ranya šli sme domov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Niekedy sa na prechádzku nedaloísť, ani keď bolo prekrásne. Mama sa vtedy dala do veľkého prania. Mala násosem, jedného po druhom, od roku 1956 do 1968, teda asi trinásť rokovv jednom kuse prala už iba kvôli plienkam. Na ich vyváranie mala obrovskýhrniec, neraz som sa do neho v komore skryl pri schovávačke. Plienkymiešala obrovskou varechou, s ktorou som občas prišiel nechcene do styku.Škridlu som v časoch neprania používal ako štít pri pouličných bojoch,oháňajúc sa tureckou šabľou, teda dreveným ramienkom. Mama denne umývalahromadu riadov, mala na to špeciálny stôl akoby s obrovským vysúvacím šuplíkomna dvoch nohách, v ktorom boli dva hlboké lavóre. Radšej sme nezavadzalia motali sa po vonku. Keď som mal nejaké ušetrené päť, desať,dvadsaťpäťhalierniky (ktoré som zabudol v nedeľu hodiť do zvončeka), podoknami domu som o ne rýchlo prišiel v športovom zápolenís cigánmi zo susedstva, pri ich búchaní o stenu. Tých hliníkových mincí, pochopiteľne. Šandorovci mali asidvakrát dlhšie prsty, vždy som prehral (keď vyrástli, mali zas kratšie ruky). Radšej som sa hral s IgoromPavlíkom. Bol mladší, ale mal skoro ozajstnú opakovačku, henryovku ako Ólčetrhen , ale na štuple. Vtedy sa hrapresunula do prérie, na udržiavané trávniky okolo budovy Pozemných stavieb. Ibaobčas nás Indiánov rozohnala bledá tvár na malej červenej motorkea dočasné útočisko sme museli hľadať v Skalistých horách, čo bolozbúranisko s nepálenými tehlami na druhom konci parkoviska (dnes tam stojíprokuratúra). Tam si za nami stokilový domovník Martinkovič na svojom pinčlinetrúfol. Skontroloval polievacie zariadenie na trojnožke, ktoré smädnej trávevrtuľkou rozprskovalo z hadice prúd vody a odfrčal za roh, do svojejpevnosti. Nikdy nikoho nechytil, teda dodnes neviem, čo by nám urobil. Nebálisme sa ho iba cez omšu v Malom kostolíku. Stával so ženou a dvomavrkočovitými dcérami pri pravej bočnej kaplnke, my na opačnej strane, bližšiek bočnému vchodu, keby predsa len zaútočil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Letá 60. rokov bývali veľmihorúce, v niektoré dni sa po rozpálenom asfalte Zbožnej, teda Vajanskéhoulice nedalo ísť naboso. Bosé nohy boli vtedy bežným doplnkom k ostatnémuodevu, pozostávajúcemu u chlapcov z jediného kusa šatstva – červených trenírok. Pozor, nešlo o uniformitu, niektorý chlapec mal na zadnom vrecku závodnúmotorku, niektorý pretekárske auto. Jeden chalan mal na trenkách Winnetoua,nechcel ich vymeniť ani za dvoje s motorkami. Ja som nosil okrem nich ešteniekoľko kožených opaskov naraz, vybíjaných cvokmi, zvlášť som bol hrdý naskautský s ľaliou a vlisovaným nápisom Buď připraven! Na karike mi viselnožík rybička, za 2,50 od Fišmana. Mal som aj za 5 korún, s obrázkom kanadskéhopolicajta na koni, aj nožík vo farbe pečatného vosku s profilom opereného indiánskehonáčelníka. A pištolí po 5 korún! Na kapsle, s iskriacimi kamenčekmi, ajplechový samopal za 10 Kčs. Keď nebola taká spara, vždy sa doma našli nejakéteplákové súpravy, niekedy oba diely k sebe aj pasovali. Tepláky sa pretotak volali, že v nich bolo naozaj teplo. Tenšie, asi ako dnešné, to bolišponovky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Vďaka gume, ktorá sa strčila pod šľapu do cvičky, sa dali naozajnašponovať a schovať sa v nich až po krk. Bola to novinka, podobne akokrepsilonky, dospeláci sa vtedy zasa zháňali po šuštiaku, módne bolo vlastniťtranzistor. Aj otec si kúpil z hotovostnej pôžičky – značku Zuzana. Na teplákovúbumbaju sme si dávali aj vyznamenania – vrchnáky z fliaš od stolového oleja.V každom bolo priehľadné koliesko, pod ktoré sa vložil obrázok napríklad KáčeraDonalda. Toto sa vtislo cez látku späť do vrchnáka. Starší výmyselníci kradliz nákladných áut guličky. Neviem, prečo mali nákladiaky tie tykadlá. Z dvochdurch prevŕtaných gúľ, zavesených na krátky motúz s karikou, vznikolklik-klak, ktorého rachot bol počuť na celé mesto. Alebo rev toho, čo sa práveučil klik-klakať, a gule trafili jeho vztýčený palec.

No nie celé leto sme starémuMartinkovičovi liezli na trávnik a na nervy. Aspoň nie v plnejzostave. V tých časoch bývalo dobrým rodičovským zvykom dávať deti naprázdniny čo najďalej a na čo najdlhšie. Nemali sme starých rodičov nadedine, tak nás naši vystrojili aspoň troch každoročne na trojtýždňový turnusdo pionierskeho tábora. Odo mňa a ešte asi dvoch-troch mojich sestier sitakto odpočívali pri polovičnej zostave cez prázdniny po 1. a 3. ročníkuzákladnej deväťročenky, teda v lete roku 1967 a 1969. Raz na Prašník,potom na Bezovec. Myslel som si, že to je na konci sveta, veru som si raz naPrašníku aj poplakal. Táto fotka je z Bezovca. S našim vedúcim PetromSchedlbauerom som sa stretol už v zrelom veku, s chalanov si pamätámna dvojičky zo Skalice, vpravo dolu, tuším Zavadilové sa volali. Mysleli sme, že hovoria po česky.

Obrázok blogu

Je to zaujímavé. Nespomeniem si,čo som mal dnes na raňajky, ale z tamtých rokov v červenýchtrenírkach by som asi napísal hrubú knihu, aj teraz som to muselv najlepšom odfakliť. Čím to je, že tých pár rôčkov sa zdajú takýminahustenými na zážitky? Možno zvýšenou vnímavosťou pri nasávaní novýchpoznatkov a skúseností, alebo nám toľko času nekradol televízor? Faktneviem.

Ladislav Šebák

Ladislav Šebák

Bloger 
  • Počet článkov:  169
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík:  Trnava dnes a kedysiTrnava 20. storočiaTrnava 21. storočiaHistóriaFotky z balkónaDetiFikcieLumpáreňSpomienkyDedkove spomienkyTrampingVeselé historkyÚvahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu