Zabudnutý cintorín

Autor: Ladislav Šebák | 11.4.2008 o 0:15 | Karma článku: 9,02 | Prečítané:  3018x

V starších Novinkách z radnice som sa dočítal o židovskom cintoríne, ktorý vznikol za Trnavou na pozemku, odkúpenom v katastri Kamenný Mlyn od mesta ešte v roku 1801 židovskou náboženskou obcou. Priznám sa, existujem v Trnave už od roku 1959, v Kamenáči som bol x-krát, ale donedávna som o tomto odpočinku mŕtvych nemal ani šajnu. A mnohí ešte stále nemajú. Čo je niekedy aj dobre.

V článku bolo citované z desať rokov starého návrhu pamiatkarov, snažiacich sa (dodnes márne) o vyhlásenie cintorína za kultúrnu pamiatku. Už podľa vtedajšieho opisu bol schátraný. O Židoch v Trnave som si nalistoval aj v knihe Mojej Trnave od Jozefa Šimončiča. Tým skôr som sa chcel po cintoríne poobzerať. Vraj by tu mal byť aj najstarší náhrobný kameň v Trnave, vyslobodený spolu s ďalšími ôsmimi z múru mestského opevnenia pri dnešnom Západoslovenskom múzeu, pri rozoberaní mestskej brány v roku 1862. Mal by byť na ňom tento text: "Tu je pochovaný prezieravý a spravodlivý muž, Izrael, syn Chajimov, zavraždený v utorok 22. tamuza roku 1340.“

Židia s nebývalým obchodným duchom žili v Trnave zrejme už od čias, keď ňou hrkotali prvé vozy kupcov po Českej a Jantárovej ceste. V blízkosti spomínanej brány, vedúcej na Modranku, bol židovský cintorín asi už v 12. storočí. Prišli aj také časy, že Trnavu, inokedy aj celé Uhorsko, museli opustiť. Dôvodov na sváry až pogromy bolo vždy dosť – odmietanie prestúpiť na kresťanstvo, zodpovednosť za smrť Ježiša, nekresťanské úroky, vykonštruovaná zodpovednosť za šírenie smrteľných epidémií, údajné rituálne vraždy kresťanských detí. Pokoj vyhnancom zaručili až Jozefove patenty, ktoré začal vydávať po smrti matky, Márie Terézie. Ozaj, vždy som sa čudoval, že prečo majú Židia nemecké priezviská. Kedysi nepoužívali žiadne. Na portáli delet.sk (dvere) som sa dočítal, že ich k tomu donútili tiež jozefínske reformy.

Cintorín v Kamenáči by mal mať aj svojho správcu. Nič to, keď bude zatvorený (ten cintorín), avizovaný slnečný deň využijeme na malú prechádzku popri riečke Parnej, ktorá obmýva dvesto rokov starý zadný múr, chrániaci židovské náhrobky. Keby aj táto vedela rozprávať! Možno len tri-štyri kilometre po prúde sa jej ľavý breh koncom roka 1704 nevedel nabažiť krvi cisárskych a Rákocziho vojakov. My však pôjdeme pol hodinku po brehu proti prúdu, k ceste do Ružindola, kde má svokra dva áre súkromného pralesa. Všetci okolo majú pestované záhonky zeleniny a chatky – a my rovno dom, a poschodový. Veď uvidíte. Poďte s nami, môj malý krpec vás bude viesť:

blogsara1.jpg

Hneď po vystúpení z autobusa nás privítal zlatý dážď. Našťastie suchý. „Vítam vás, ráčte ďalej!“

blogsara2.jpg

Panelová cesta pomedzi záhradkami nás zavedie k starému domu. Tak tu je vchod na cintorín, ktorý sme pred týždňom videli z druhej strany od potoka. Ani neprobujeme, či je otvorené. Zjavne nie.

blogsara3.jpg

Múr je vysoký, hore s typickým zaoblením navrchu, bez ostnatého drôtu alebo osadených sklených črepov, ako na našich múroch. Na špičkách zbadám vrchol asi náhrobného kameňa. Zdvihol som do výšky foťák a len tak naverímboha ponad múr cvakol tým smerom. Doma sa na monitore kompu pozriem, čo som svojím skúseným profesionálnym okom zachytil, dodatočne vymyslím aj čo som tým záberom chcel ako básnik povedať. Idem ďalej, smer privátny prales.

blogsara4.jpg

Panelová cesta končí pri stave a pokračuje poľnou. Minule tam bolo blata, ideme ku stavu a popri Parnej. Tuším od 16. apríla tu možno chytať aj pstruhy. Teda tí, čo majú povolenie. Pre ilustráciu som tu použil fotku z minulého týždňa.

blogsara5.jpg

„No poďme! Vidíte tam tú hromadu cukrovej vaty? Ideme ju okoštovať“

blogsara6.jpg

Už sme pri nej. Bez koštovky vidíme, že sú to rozkvitnuté stromy a kríky.

blogsara7.jpg

„Tak, a toto je prales mojej babky, ale dom je môj, ten mi tatino postavil.“

blogsara8.jpg

„Ale mama zasa lepšie varí... zasa paštéta.“

blogsara9.jpg

„No čo, páčilo sa?“

blogsara10.jpg

Začína panelová cesta, aj bordelu je po zemi viac. O chvíľu budeme na zastávke.

blogsara11.jpg

A je po zásobách.

blogsara12.jpg

„Ten cintorín nám dnes nevyšiel, ale počasie bolo žúžo. Tak čo, pôjdeme spolu aj nabudúce?“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič o Vianociach: Buď bude masívne testovanie alebo lockdown

Rozhodnutie nechá na autority, ktoré odmietali plošné testovanie.


Už ste čítali?