Na tieto slová som si spomenul,keď mi nedávno neter z Čiech posielala pár záberov, ktoré tu porobila eštev auguste 2005 na návšteve u svojich sesterníc. Ako sme tak kecalicez Skype, naraz pozerám – fotky nejakého mesta z vtáčej perspektívy. „To tysi bola až hore na Mestskej veži?“ „Áno, a sama, druhým sa nechcelo.“ Tídruhí, to boli moje decká, tunajší domorodci, ale zahanbil som sa ja sám zaseba. Na veži som bol prvý a zatiaľ posledný raz len ako asi šesťročnýchlapec, a tomu je už viac než štyridsať rokov. Pamätám si, že starétravertínové námestie vyzeralo z obrovskej výšky ako šachovnicav rozprávke Kocúr v čižmách, alebo ešte skôr ako čierno-biele pepito.Ľudia čoby mravce, autá a autobusy (pri divadle a oproti boli zastávkyČSAD) ako malinké angličáky.
Na toto námestie asi z roku1966 si spomínam aj v inej súvislosti. Raz večer sa tu uskutočnilanevšedná atrakcia. Z veže ponad celé námestie až po strechu jedného domubolo pripevnené oceľové lano, po ktorom prešiel povrazolezec z dlhoubalansovacou tyčou. Bolo to veľké stúpanie, mal čo robiť. Takisto si tovyskúšal aj na motorke bez pneumatík – na holých ráfoch. Tiež mal problémy asiv polovici lana, ale napokon to vytiahol až hore. Bolo to už neskorovečer, zo zeme ho osvetľoval obrovský svetlomet. Na druhý deň som tadiaľ šiels mojím tatkom. Pozrel na zmotané oceľové lano, vytiahol rybičku, otvorila priložil na lano čepeľ. „Nie je magnetické.“
Asi o rok tam už ten dom,kde bol tuším uviazaný druhý koniec lana, nebol. Raz v noci sa zrútil.Zahynula tam jedna stará babka, židovka. Samozrejme sme tam ráno nesmelichýbať. Zo stáročného domiska bolo ako z torty odkrojené, dolu medzitehlami rozbitý nábytok, všade plápolali handry a záclony.
Inokedy sa na námestí uskutočnilsúboj medzi rytiermi. Vyzerali naozajskí, v stredovekých oblekoch, dnesviem, že v gotických. Mlátili sa ako naozaj, obojručne – kov na kov, kovna drevený štít. Aj s husitskými zbraňami. Jedni boli určite z Prahy,súperi neviem, či domáci. Na lavičke pri autobusovej zastávke s výhľadomna divadlo celé dni vysedávala stará cigánka Sida. Pritom stále bafkalaz fajky, nech by sa čokoľvek dialo za jej chrbtom.
Vďaka fotkám Anežky Šimkovej somsi svoju starú predstavu o trnavských uliciach a námestí muselpoopraviť. Všetko sa zmenilo na nepoznanie.
Z ochodze veže už nevidnostaré pepitové námestie, staré domy ustúpili OD Jednota a betónovej opaches paradoxným názvom – Dom kultúry (er-o-háčko):
Pohľad na sever, do Štefánikovejulice:
Bývalá Februárka, dnes opäťHlavná ulica, ako kedysi.
Znovu pohľad na juh, do Hlavnejulice, s trochou optického zoomu:
Tá istá fotografias digitálnym zoomom:
Rovnako sa poobzerajte po svojomokolí aj vy. Či náhodou denne nechodíte okolo múzea, v ktorom ste nikdyneboli, zato iní kvôli nemu merajú cestu naprieč celou republikou, či zahumnami nemáte krásny kopec s ešte krajším výhľadom po okolí...
