Joannes Sambucus Pannonius Tirnaviensis (1531-1584)

Autor: Ladislav Šebák | 25.3.2008 o 18:21 | Karma článku: 10,33 | Prečítané:  3861x

Hľadáme syna národa? Okrem Štefánika poznáme už len legendami opradeného Jánošíka, ktorého poznali aj kúsok za dnešnými hranicami Slovenska? Denne chodia tisícky roduverných okolo pamätnej tabule, v roku 2004 umiestnenej na trnavskej radnici, ale ak sa niekoho opýtate, či pozná Jána Sambokého, odpoveď je rovnaká – a to je kto?

blogsambucus.jpg Joannes Sambucus, ako ho pozná kultúrny svet, Zsámboki János – tak ho nazývajú Maďari (dokonca ho majú za svojho), sa narodil v roku 1531 v Trnave, v rodine úspešného kupca, člena mestského magistrátu, richtára, a za mimoriadne zásluhy kráľom povýšeného na šľachtica, Petra Sambokého. Na otázky ohľadom svojho pôvodu nám odpovedá sám Joannes Sambucus, ktorý svoje diela i korešpondenciu podpisoval prídomkom Pannonius Tirnaviensis, teda Panónčan Trnavský. Meno jeho otca nájdeme zopárkrát v daňových alebo pozemkových knihách, napríklad v roku 1556 ako majiteľa domu na terajšej Paulínskej ulici, v mieste, kde dnes stojí komplex Balakovo. Treba povedať, že začiatkom 16. storočia táto mestská časť, ktorou tiekla Trnávka, bola neobývaná, volala sa Žabia a Vŕbová ulica, zrejme sa tu iba stretali konce nevľúdnych záhrad za domami susedných ulíc, Hlavnej (Veľkej, Dlhej, Dolnej) a Halenárskej (vtedy Súkennej). Priblížme si vtedajšie časy, keď tu žilo iba pôvodné slovenské obyvateľstvo a kedysi pozvaní Nemci, prevažne kupci, požívajúci rovnaké privilégiá kráľovských poddaných, aby sme sa nečudovali, prečo nebola vtedy bitka o pozemky medzi hradbami v obdĺžniku cca sedemstokrát osemsto metrov:

Rok 1506 - mesto zničené vojnou medzi Maximiliánom Habsburským a uhorským a českým kráľom „Dobře“ - Vladislavom II. Jagelovským, a požiarom. Rok 1509 - veľa obetí morovej nákazy, 1526 - víťazstvo Turkov nad uhorským vojskom pri Moháči, 1532 - v Trnave hľadá útočisko časť cirkevných hodnostárov z Ostrihomu (členovia kapituly), 1539 - z Trnavy navždy (do tolerančného patentu r. 1781) vyhnaní Židia, 1542 – obrovský požiar zničil takmer stovku domov, poškodená aj radnica, 1543 – útok Osmanov na Ostrihom, do Trnavy premiestnené arcibiskupstvo a kapitula (pobudli tu až do roku 1820). S nimi spoza Dunaja prichádza i šľachta, kupci, remeselníci, prostí ľudia. Trnava sa stáva trojjazyčnou, spoločná je len latinblogsambucL.jpgčina, ktorú ako tak ovládajú aj mestskí senátori, vrátane Petra Sambokého (Sámbockého, Sambokyho). V roku 1547 sa v Trnave koná uhorský snem, otvorený richtárom P. Sambokým. Za richtára je zvolený aj neskôr, v roku 1551, kedy uvádza do platnosti dekrét Ferdinanda I., riešiaci národnostné škriepky priamo v magistráte. Rozkol prichádza i do otázok viery, študenti z Nemecka prinášajú Lutherove myšlienky. V talianskom Trente (Trident) od roku 1545 hľadá asi 250 cirkevných funkcionárov riešenie, ako bojovať proti stále silnejšiemu protestantizmu. Nebyť nekompromisných, iba nedávno (1540) založených jezuitov, katolícki kňazi sa dnes ženia a veriaci prijímajú pod obojím spôsobom. Ešte v priebehu koncilu, ktorý sa skončil až v roku 1563, zvoláva arcibiskup Mikuláš Oláh do Hrubého kostola v Trnave v apríli 1560 i 1561 provinciálne synody. Takmer súčasne sa v roku 1561 objavujú v Trnave prví jezuiti, ale aj prvý kalvinizujúci kazateľ. Toto učenie sa šíri predovšetkým medzi maďarským obyvateľstvom. O rok prímas Uhorska a zároveň arcibiskup M. Oláh znova zvoláva synodu, tentoraz diecéznu. On i uhorský panovník Ferdinand posiela koncilovým otcom do Tridentu list, v ktorom žiadajú povoliť kalich a ženenie duchovných. Darmo. Po skončení koncilu Oláh znovu zvoláva do Trnavy duchovných z celej ostrihomskej arcidiecézy a oboznamuje ich so závermi koncilu. V tomto istom roku (1564) predkladá syn Petra Sambokého, Ján, pápežskému nunciovi vo Viedni list trnavského magistrátu s tými istými požiadavkami, naviac aj so sťažnosťou na arcibiskupa (zrejme nedostatočne informovaní), že ignoruje tridentské dohody. Mimochodom, problém so ženatými duchovnými alebo žijúcimi v konkubináte tu bol ešte najmenej sto rokov, a bol dávno predtým, nevymysleli ho protestanti. Proti kňazskému konkubinátu prijímajú opatrenia spišská synoda (1460), ostrihomská (1493), nitrianska (1494), ale ešte v roku 1279 budínska synoda rieši riadne ženatých kňazov.

blogsamP.jpg Do tejto búrlivej doby sa narodil Ján Samboky, zrejme ešte na Paulínskej ulici, keď tam bolo iba zo šesť domov, nie ako sa všeobecne traduje, v meštianskom, druhom dome južne od radnice na Hlavnej. Ten podľa spomínaných účtovných kníh vlastnil ešte v roku 1538 (sedem rokov po Jánovom narodení) Peter Sabo. Teda, spolieham sa na to, že si Peter Samboky, údajne majiteľ niekoľkých trnavských domov, po prijatí za mešťana „nevylepšil“ meno. Ako majiteľ tohto domu, ktorý v roku 1542 tiež isto vyhorel spolu s radnicou (dnes tam už stoja nové budovy), sa objavuje v záznamoch v roku 1556. Zomiera v roku 1565 a ako vlastník domu sa v dokumentoch objaví vo Viedni usadený, s manželkou a tromi deťmi, syn Ján. Trnavský dom predáva, v roku 1579 ho už vlastní istý Filip Kadas.

Ale vráťme sa ku géniovi Jánovi, ktorého otec ako 11-ročného chlapca posiela študovať na viedenskú univerzitu staré antické jazyky. Rok po jeho odchode začína jeho rodné mesto dostávať novú tvár, najstaršie mestské ulice v okolí Hrubého kostola zasídľujú ostrihomskí cirkevníci, stavajú sa domy, opravujú kostoly, taliansky vojenský architekt Pietro Ferrabosco rekonštruuje zničené hradby, vo Viedni sa kupujú kanóny. Jazyky, právo, filozofiu a históriu študuje aj na univerzitách v Lipsku, Wittenbergu, Ingolstadte, Štrasburgu. Ovláda viac ako 11 jazykov. V Paríži získal titul majster slobodných umení, v Padove dosiahol licenciát lekárskych vied. Ako 26-ročný prišiel opäť do Viedne, no o dva roky už opäť študuje v Padove, potom v Bologni a Paríži. Veľa cestuje, najmä po renesančnom Taliansku. Z Holandska v roku 1564 prichádza na viedenský dvor Ferdinanda I. V tomto čase pomáha Trnavčanom s vyššie spomínanou sťažnosťou, ale zachovali sa aj ďalšie listy s intervenciami u panovníka alebo u trnavského magistrátu. V tomto istom roku kráľ zomiera a Jána Sambuca zamestná dedič trónu, Maximilián II., ktorý mu udelil titul dvorného historiografa a radcu, stáva sa tiež kráľovým a cisárovým lekárom, prednáša na tamojšej univerzite. Občas žije s rodinou mimo Viedne, vo svojom sídle v Mannersdorfe.

blogsam.jpg Sambucus nezveľaďoval len cisársku knižnicu. Aj v súkromí bol vášnivým zberateľom starých rukopisov, ktorých nazhromaždil 600 exemplárov, 3000 diel zhotovených tlačou, zbieral antické sochárske diela, mince. Prekladal grécke a latinské diela, zároveň bol azda najväčším editorom svojej doby. Vydával diela z rôznych oblastí – medicíny, zoológie, matematiky, botaniky, dokonca aj rôzne mapy. V dejinách ho zaujímala najmä epocha protitureckých vojen. Presadil vydanie Corpus iuris Hungarici. Sambucus ako znalec histórie odmietal maďarskú tendenčnú historiografiu a prikláňal sa k názoru, že pôvodným obyvateľstvom Uhorska boli Slovania. Tu by som chcel ešte raz poukázať na jeho slovenský pôvod, ktorý sa v iných ako našich a českých prameňoch buď neuvádza, alebo je pred humanistom, polyhistorom... uvedené „ungarischer“. Už len vďaka jednej jeho básni je Trnava ako jeho rodisko neodškriepiteľné, historici sa rovnako zhodujú aj na roku jeho narodenia (1531), v ktorom bolo trnavské obyvateľstvo iba slovenské a nemecké (na malilinké výnimky). Ako som spomenul na začiatku, Sambucus sa sám seba hrdo nazýva Panónčanom Trnavským. Prečo nie Hungarom? Alebo Pešťanom? Jednoducho bol hrdý, že pochádza z Panónie, a konkretizuje - z Trnavy. Keby som sa prisťahoval napríklad na Záhorie, nikdy si za meno nenapíšem Záhoran, hoci by som novú domovinu a jej obyvateľov akokoľvek miloval.

Svoju prvú básnickú zbierku vydal už ako 21-ročný. Najslávnejšie sú však jeho ilustrované Emblémy, v latinčine zveršované životné pravdy, vydané v Antverpách v roku 1564. Zbierka Emblemata vyšla onedlho ešte niekoľkokrát, o tri roky napríklad aj vo francúzskom preklade. V tomto diele Sambucus básňou Tirnaviae patriae meae arma (Zbrane mojej otčiny Trnavy) vzdáva hold aj svojmu rodnému mestu už prvými veršami, prebásnené do slovenčiny Viliamom Turčánym:

V Panónii je slávne a slobodné kráľovské mesto:
Trnavou, takýmto menom právom ho nazýva ľud.
V ňom som sa zrodil a v ňom som aj uvidel spanilé svetlo:
Presladká škola mi dala zo živej vody v ňom piť.

Pri básni je ilustrácia, jedno z najstarších zobrazení aspoň kúska mestských hradieb, na ktorých je viditeľný reliéf so znakom Trnavy, ale v nezvyčajnom usporiadaní. K tejto rytine sa zrejme vrátim v samostatnom článku.

blogembl1.jpgblogembl2.jpg

Ján Sambucus prežil aj tohto cisára a vo svojej funkcii na dvore zotrval aj za vlády Rudolfa II. K očakávanému povýšeniu na prefekta cisárovej knižnice nikdy nedošlo, časom pribudli aj hmotné starosti, 53-ročný Joannes Sambucus Pannonius Tirnaviensis zomiera vo Viedni.

 

Zdroje informácií: Jozef Šimončič, Hadrián Radváni, Peter Horváth, Mária Botťánková, Ladislav Švihran, Wikipédia

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE IVAN MIKLOŠ

Očakávania plodia sklamanie, aj tie novembrové (píše Ivan Mikloš)

Chaosu deväťdesiatych rokov sa nedalo vyhnúť.

Stĺpček Osmelené

Smrť Violy nie je tragédiou temnej uličky

Kto je vinníkom tohto obludného násilia?

Nežná revolúcia

Ako sa zrušila vedúca úloha komunistickej strany

Zrušenie vedúcej úlohy komunistov bolo najdôležitejšou požiadavkou novembra.


Už ste čítali?