Už som ho dávno nestretol, ježenatý, vraj čaká potomstvo. Staré kazety, ktoré mal uložené v stojanochpodľa čísel a farieb a z ktorých starostlivo stieral prach, možno uždávno prehnal cez PC a ako mp3-ky má na niekoľkých DVD-čkach. Spomenul som siaj na vetu niekde z prostriedku Biblie, že všetko je márnosť. Na tomtosvete. Je pominuteľný. Tiež som kedysi nadával deckám a vyšetroval, kto mi bolvo veciach, kto mi to rozhádzal, kto neschoval kazety do obalov a nedal namiesto v stojane, kto spravil na hi-fi veži škrabanec, že LP-čko sa chytádvoma prstami – za stred a okraj, mäkký obal sa do tvrdého vkladá otvoromhore, aby platňa nevypadla...
Predvčerom som bol u mamyv pivnici. Minulý rok som si tam nanosil svoje poklady – platne, pásky, 8 mm filmy, knihy, časopisy,elektroniku, modelovú železnicu..., všetko, čo sa mi nezmestilo do novéhopodnájmu s pivničkou s pôdorysom bežnej chladničky. Napriek maminmuubezpečovaniu, že tam nik nebol, som tam pred dvoma dňami našiel miernybrajgel. Platní pomenej, niektoré von z obalov, kazety porozhadzované, z kníhchýbajú tie najkrajšie, čo sa väzby týka. Škoda vyšetrovať, veď tam nik nebol.Zostáva mi povedať si – všetko je márnosť, všetko pominuteľné. No akosi sas tým neviem stotožniť, je mi ľúto za mojou nekompletnou zbierkounezmyslov, diplomov, poznámok, notových papierov, výstrižkov, listov, fotiek...
Ani môj dedo si nechcel, až dosmrti, pripustiť, že niečo robí zbytočne, že iba márni čas. Starostlivovlepoval do albumov očíslované fotky svojich rodičov, svoje a babkine, ichdetí, vnúčat, do zošita písal, kto je na ktorej momentke, kde, kedy. Mal asipäť hrubých albumov. Ingustovou ceruzou vypísal niekoľko zošitov spomienkami nasvoje detstvo, na svojho dedka Rašlu, na svoju rodinu, známych, susedov...Neviem, či dúfal, že s jeho koníčkom bude niekto cválať ďalej po jehosmrti. No v čase, keď odišiel, ešte len nastupovala éra osobnýchpočítačov, skenerov. Albumy vzali rýchlo skazu. Toto je naša mama! Škĺb! Totosom ja! Škĺb! Dnes si ani nikto nevie poriadne spomenúť, u koho skončiliich torzá. Našťastie, zachovala sa kôpka jeho negatívov šesťkrát šesť,kinofilmov, i pár starých sklenených. Niečo som prefotil Zenitom 11a medzikrúžkami u neho na balkóne, ešte v čase, keď v nichlistoval a v duchu bilancoval svoj život, počas ktorého vychovalsedem detí, dve zomreli ešte malinké...
Všetko je márnosť... ale keďpozerám na dedkove fotografie, na ktorých vidím tváre mojich predkov, nadobúdampresvedčenie, že má význam pokračovať v jeho robote. A možno razv mojej zbierke starých jépegéčok bude niekto pokračovať...
