Spoveď

Autor: Ladislav Šebák | 10.1.2008 o 21:03 | Karma článku: 8,08 | Prečítané:  1567x

Neviem, kam do Desatora zaradiť jeden z mojich najväčších hriechov, ale sužuje ma už dobrých desať rokov. Do kostola sa s ním však nechodí, teda ani bez neho z kostola. Ide totiž o zradu človeka spáchanú na svojom psovi

Pol druha roka pred týmto zločinom som domov priniesol čiernu chlpatú guľku. Deti sa veľmi tešili, ja ešte väčšmi, konečne som si splnil asi tridsaťročný sen. Šteniatko nemeckého vlčiaka čiernej farby dostalo meno Káli. Keď som bol decko, mali sme hnedého psíka Bruna a čierneho Nera, tentoraz som pod vplyvom okolia (Linčanska v Trnave je taký menší košický Luník IX) nevolil dedkovu taliančinu, ale cigánčinu – v preklade – Čierna. A je to aj indická bohyňa noci.

Nebudem opisovať všetky radosti a starosti, stačí, že radosti bolo nepomerne viac. Ubehol rok a pol. Manželka do mňa už dlhšie obdobie hučala, že pes musí ísť z domu, buď ja alebo pes. Tú podmienku si pamätám doslovne, ale až teraz o nej premýšľam, akú mala logiku. No nech. Myslel som, že ju to prejde, že zabudne na nejaké dokmásané papuče. Nezabudla a nátlak sa stupňoval.

Bolo Petra a Pavla. Káli bola vykúpaná, od surových vajec sa jej čierna smrť s vykefovanou podsadou od júnového slnka leskla ako smola. Chodil som s ňou denne na kraj mesta, k Trnávke. Milovala vodu, keby som na ňu škaredo nepozrel a nepohrozil, vrhla by sa bez povelu „voľno“ aj do špinavej riečky. Za potokom bol nejaký kovošrot, za jeho plotom mala Káli dvoch kamarátov – sivých vlčiakov. V posledných dňoch som rozmýšľal, či ju nedám tomu vartášovi. Ale nemohol som. Až do tohoto dňa.

Káli sa zrazu rozbehla a vrhla do špinavého blatového potoka. Keď sa mokrá a smradľavá previnilým opatrným krokom, s hlavou pri zemi, so stiahnutými ušami a chvostom vracala ku mne, hrozne som jej vynadal a hneď som si spomenul na každodenné ženine slová – ja alebo pes. Oslovil som cez plot vartáša, či nechce tohto psa, zadarmo. Pri tomto slove ihneď súhlasne prikývol.

Domov som išiel bez psa, so slzami ako hrach. Celé mesiace som sa neodvážil ísť tým smerom, až asi o rok. Ale nebolo tam už žiadneho psa, ani vartáša. Možno to bolo dobre. No zlých snov z výčitiek som sa nezbavil dodnes. A jedno ľutujem najviac – že som vtedy neodišiel z domu aj so psom. Pár rokov po Kálinke som musel ísť z domu aj ja.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič o Vianociach: Buď bude masívne testovanie alebo lockdown

Rozhodnutie nechá na autority, ktoré odmietali plošné testovanie.

Minúta po minúte: Počas víkendu sa pilotne testuje desiatka škôl

PCR testy zachytili 2 070 pozitívnych, antigény 822.


Už ste čítali?