Ladislav Šebák
Náhoda
„Veríš na náhody?“ - spýtala sa ma hlavná hrdinka bodkovaného príbehu a nečakajúc na odpoveď, pozerajúc na haldy snehu za oknom, pokračovala:
Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík: Trnava dnes a kedysi, Trnava 20. storočia, Trnava 21. storočia, História, Fotky z balkóna, Deti, Fikcie, Lumpáreň, Spomienky, Dedkove spomienky, Tramping, Veselé historky, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
„Veríš na náhody?“ - spýtala sa ma hlavná hrdinka bodkovaného príbehu a nečakajúc na odpoveď, pozerajúc na haldy snehu za oknom, pokračovala:
Občas si rád spomeniem na Sovietsky zväz. Nikdy som nebol v krajine, kde zajtra znamenalo už včera, hoci na kontakt s bratmi Rusmi nás pripravovali už od 4. triedy základnej školy, akoby sme ozaj mali byť 16. respúblikou. Musel som si vystačiť s leteckou korešpondenciou s Natašou Vorobľovovou z Balakova v Saratovskej oblasti a tešiť sa, že raz ako vzorný žiak sa s ňou stretnem v Arteku, medzinárodnom pionierskom tábore na Kryme, ktorý sme poznali z obrázkov v učebniciach.
Na tejto príhode som sa šúľal asi pred štyrmi rokmi. Mám ju z prvej ruky, od... no radšej ju zatajím, ktovie, či by sa na mňa nenasrdila. Zmením aj jej meno, stačí krstné.
Epizódka z dnešného rána ma prinútila hlboko sa zamyslieť. Potichu vstanem, skoro poslepiačky postavím na dve kávy, záchod musí ešte počkať, aby neprevrela voda. Času akurát tak na pohľad z opršaného balkóna na mraky, ktoré opäť neveštia dovolenkový hic. A v tom to prišlo.
Moja žena by mala stále chodiť do obchodu. Hneď je celý deň veselší. Asi pôsobí ako magnet na (tragi)komické situácie. Ja som bol hneď ráno v trochu vzdialenejšej Bille - a nič, ani úsmev predavačiek. Všimol som si akurát zvýšený výskyt Kórejčanov, zrejme v Samsungu v neďalekých Voderadoch dostali voľno, možno majú štátny sviatok, neviem, ale podľa správania v obchode to boli najskôr úplní nováčikovia na Slovensku.
Práve som dal prečítať jednej známej (opäť ide o člena mojej rodiny, ale pre pokoj domu radšej nebudem konkretizovať) článok o neslávnych pytačkách môjho ujca, ktorý je úsmevný pre každého okrem neho (znenávidel aj živočíšne uhlie v ampulke), a hovorí mi, že to je nič proti tomu, čo sa kedysi stalo jej, keď bola Soňa ešte malá. Teda dobre pred dvadsiatimi rokmi:
Rada by som sa zoznámila s mužom nad 50 rokov, zdravým a mocným, ale hlavne inteligentným...
Život píše našťastie aj veselé príhody. Jednu, na ktorej som sa schuti zasmial, keď prišla z pošty manželka, napísal práve dnes.
Keď sa nám 7. mája 2003 narodila Sára, napadlo mi, keď už nebude nič dediť, nech má po mne aspoň dôkladnú štatistiku. Keď bude väčšia, nech sa váži a meria sama, nech si sama ráta, prípadne odkladá vytrhnuté, vybité a vypadnuté zuby. No kým sa postaví na vlastné, zaskočím ja.
To bolo dnes ráno! Najprv som sa zľakol, že horí, ale poplach robila manželka kvôli niečomu inému. „Vieš, čo som našla malému v bunde?!“ – kričala mi polohlasno do ucha. Ona je taká – keď šepká, tak polokričí. Pravým okom, ktoré sa mi vždy podarí otvoriť o minútu skôr ako ľavé, som zaostroval na ciferník nástenných hodín. Šesť! A ja som do jednej písal blboviny.
Ľudia sa inak správajú doma a inak na verejnosti. Pritom nemusí ísť o pokrytectvo. Ale sú situácie, ktoré majú zostať navždy utajené medzi štyrmi stenami.
Blíži sa polročné vysvečko, a hoci to naoko nemá nič spoločné s trampskou muzikou, spomenul som si na kapelu Poutníci z Brna. Konkrétne na kontrabasistu a kapelníka Jirku Polu a na jeho krátke príhody, ktorými zabával (a určite aj zabáva) publikum, keď medzi pesničkami bolo treba doladiť najmä bendžo.
Sú medzi nami postavy, ktoré sú celý život len takými sivými myškami, iné sa občas vystrčia z dierky, niektoré sú na očiach permanentne. V dobrom či v zlom.
Túto historku poznám od kamaráta Michala z Plzne. Mala sa stať jeho priateľovi Františkovi, ktorý sa svojho času živil lepením linolea a PVC krytín v domoch a panelákoch.
Vyrážali sme skoro ráno. Chalani mali večer koncert až v ďalekej Plzni, tak cestou chceli požiť nejaké tekuté antidepresíva proti tréme a ešte sa dať pred vystúpením trochu do cajchu. Ja som včera večer skontroloval každú dôležitejšiu súčiastku mikrobusu, vodu, olej, naftu. Do nosa si dám až v cieli. Basák bol z vidieka, trochu sme si zašli a naložili ho ako posledného, aj s jeho Jolanou a kombom. Jolana bola jeho verná basa, žena bola myslím Etela, ale tá zostala povinne doma. Ani s tou vernosťou to nebolo také isté...