Obrázky boli z druhej a poslednej výstavy terčov v dejinách Československa. Celkom prvú usporiadali pred 2. svetovou vojnou vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach ešte za riaditeľovania Jozefa Poláka. V tom čase už dohárala svieca posledných streleckých spolkov s tradíciou starou niekoľko storočí. Vznikali už v stredoveku z radov mešťanov najmä z dôvodu, že mestá si nemohli v nepokojných časoch dovoliť vydržiavať stabilnú profesionálnu armádu. Zo začiatku šlo o spolky lukostrelcov, neskôr ich členovia luky a kuše vymenili za palné zbrane. Po bitke pri Moháči v roku 1526 prišlo k veľkému rozmachu streleckých bratstiev najmä na územiach ohrozených tureckými nájazdmi. Združenia dobrovoľníkov, z ktorých sa neskôr vyprofilovali spolky ostrostrelcov a boli podporované aj panovníkom zvláštnymi výsadami, vznikali v Košiciach, Trnave, Piešťanoch, Bardejove, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Kremnici, Spišskej Belej... Neskôr sa pretransformovali na športové združenia, ale napríklad v Ľubici sa zo streleckého spolku stalo pohrebné bratstvo. Posledný takýto spolok na území Slovenska pôsobil v Kežmarku, zanikol iba v roku 1945.

V Trnave je činnosť spolku ostrostrelcov písomne doložená v období 1752 až 1889 (s 12-ročnou prestávkou po revolučných rokoch 1848-1849), so zmienkou, že k jeho založeniu prišlo v roku 1750. No svoj pôvod odvodzoval už od stredoveku – v roku 1838 oslavoval svoje okrúhle 600. výročie, rovnako ako mesto Trnava 600 rokov od udelenia kráľovských výsad. Záznamy o pôsobení čestných dobrovoľníkov na stráži a v bojovej pohotovosti v dávnej histórii Trnavy sa v archívoch nenašli, aj keď tu iste pôsobil tak ako v iných mestách. Archívne dokumenty o tom, že v roku 1452 uhorský gubernátor Ján Huňady rieši sťažnosť trnavských mešťanov na svojich židovských spoluobyvateľov, ktorí odmietali chodiť v noci do stráže ako je „oddávna v Trnave zvykom,“ zrejme nesúvisí s dobrovoľnou strážnou službou.

Výstavu terčov, ktoré som ako 13-ročné chlapčisko obdivoval v časopise, vtedy v rámci trienále insitného umenia mala na starosti komisárka Slovenskej národnej Galérie v Bratislave Zlatica Adamčiaková. Žiaľ, v jej skromnej expozícii už chýbalo veľa exponátov najmä zo súkromných zbierok, prezentovaných pred vojnou v košickom múzeu. Jej novú výstavu spred deviatich rokov si už budú pamätať viacerí. Na svoju asi ročnú púť sa vtedy vyše sto drevených terčov vydalo z Pezinka, s dvojmesačnými zastávkami precestovali Kežmarok, Košice, Kremnicu, Trnavu. Z galérie v Dolnom Kubíne zapožičané exponáty putovali nazad do materských múzeí.

Predvčerom (11. 9.) vyšlo so svojimi pokladmi na Božie svetlo, teda na obdiv verejnosti, Západoslovenské múzeum v Trnave, ktoré vlastní viac ako 30 terčov (desať z nich v minulom roku reštaurovali), jeden zapožičal trnavský Spolok sv. Vojtecha.

Pre tých, ktorí nebudú mať ani do konca tohto roku čas výstavu navštíviť, som po fanfárovom úvode vernisáže, niekoľkých vetách riaditeľky múzea Daniely Čambálovej (vľavo) a odbornom výklade Simony Jurčovej čo-to nafotil. Napríklad znak Spolku trnavských ostrostrelcov, ktorému kedysi niekto odlomil vtáka, konkrétne dvojhlavú orlicu (ako sa možno domýšľať podľa dobovej kresby, prípadne mu trónila čiapka s perím), drevené kruhové terče od priemeru 50 cm do jedného metra, drevené terče iných tvarov, sklenené guľové terče (obdoba asfaltových holubov) i s náčrtkom perového vrhacieho stroja, mažiar, čapice s príchytkou na vtáčie pero ozdobenou mestským znakom, meče rôznych veľkostí, sochu patróna lukostrelcov sv. Sebastiána, ktorého si neskôr osvojili aj ostrostrelci  (ale aj vojaci, hasiči...).

Pri fotení pušiek – terčovníc som mal nepríjemný pocit ako za totality s fotoaparátom na železničnej stanici. Predtucha sa naplnila. Prihovorila sa mi spoluprizerajúca sa staršia pani (ale možno mladšia odo mňa), že prečo to všetko fotím, a čo autorské práva... Niekedy nie som schopný pohotovej odpovede, pretože po niektorých názoroch takmer obrbtaviem. Aj teraz. Inak by som sa bol jednoducho opýtal, že autorské pravo na čo konkrétne. Alebo ktorého autora či jeho dediča mám akože okrádať. Pokiaľ to nebolo písomne ani ústne zakázané pracovníčkami múzea... Napríklad pri fotení starých pergamenov, na krátky čas vytiahnutých na denné svetlo, býva logicky zakázané použitie blesku. Ak by som chcel trhnúť peniaze vydaním publikácie s nafotenými exponátmi, ktoré sú majetkom štátu alebo Spolku sv. Vojtecha, zrejme by som sa s majiteľmi musel vopred dohodnúť na nejakých podmienkach. No v tomto prípade robím len nezištnú reklamu nebohým, zväčša anonymným autorom terčov a víťazom streleckých pretekov. Takže som fotil nerušene ďalej (a nie sám), v prítomnosti dvoch-troch pracovníčok múzea plus ich pani riaditeľky. Pred ukážkou terčov ešte trochu histórie: 

V pokojnejších časoch v 18. a 19. storočí strelecké spolky, ktoré prestali plniť funkciu domobrany, nezanikli – patriť k ostrostrelcom bolo ďalej vecou osobnej prestíže. Členmi spolku mohli byť mešťania nielen bohatí, pretože si zo svojho mešca museli zadovážiť uniformu (ktorá mávala vzor v armádnej) a zbraň (napríklad aj za každý výstrel platili jeden groš), ale aj morálne bezúhonní. Mali prísne stanovy. Spolok riadilo predstavenstvo na čele so  streleckým majstrom.

Viem si predstaviť podľa terajších poľovníkov, ako sa tešili na strelecké preteky, ktoré sa konávali mimo mestských hradieb. Okrem cvičných mávali aj slávnostné výročné preteky (sezóna sa začínala na Božie telo), raz za tri roky aj kráľovské. Na tých sa už podľa názvu zúčastňoval okrem pospolitého ľudu, predstaviteľov mesta, župy, cirkevných hodnostárov, šľachty aj sám panovník. Obecenstvo v šašovskom kostýme rozveseľoval tzv. pritschenmeister (podľa klapačky v ruke – pritsche), ale mal za úlohu zabezpečovať poriadok a hlavne – bol cieľovým rozhodcom.

S vymaľovanými terčmi z mäkkého dreva sa už pri ich výrobe rátalo s tým, že po pretekoch budú vystavené ako trofeje v priestoroch spolku. Terče zo západoslovenskej oblasti sú prevažne kruhové, teda aj staršie, štiavnické zväčša obdĺžnikové, väčšie a zdobenejšie. Banskoštiavničania ich majú aj v tvare postáv v životnej veľkosti. Košické sú zvláštne tým, že výjav bol namaľovaný na plátne napnutom na dreve. Štiavnický a kremnický spolok spolupracoval, často pre nich maľoval rovnaký autor, napríklad Juraj Vis, Jozef Šmucler. Texty na terčoch sú prevažne staronemecké, latinské, na košických aj maďarské. Prevláda olejomaľba nad temperou, koncom 19. storočia sa začínajú objavovať prvé koláže, lepené farbotlače. Zachovali sa aj pamätné terče, ktorými obdarovávali víťazov.

Podľa presne stanovenej procedúry organizátori prichádzali pozývať každého súťažiaceho podľa zoznamu zvlášť do domu. Kežmarské múzeum vlastní takúto spoločnú pozvánku. V plechu na drevenej podložke je vytepaný strelec mieriaci na terč, na druhej strane je zoznam strelcov. Kremnická pozvánka je namaľovaná z oboch strán, zoznam súťažiacich bol k nej pripevnený háčikom. Slávnostne bol pozvaný aj víťaz minulých pretekov, kráľ strelcov. Za bubnovania a trúbenia, pod spolkovou zástavou, sa pochod vybral za hradby, na miesto pretekov. V stanovách spolku v Spišskej Belej bolo uvedené, že pretekov ako diváčky sa môžu zúčastniť aj manželky strelcov, ale s podmienkou, že sa postarajú o pohostenie spolku – o jedlo i pitie.

Uniformu trnavských ostrostrelcov a jej obmien môžeme vidieť nižšie na niektorých terčoch. Svoju strelnicu, ku ktorej bola pristavená aj spoločenská miestnosť, mali za južnými hradbami, v miestach dnešnej budovy okresného súdu a sídla skautov. Dolu predstavené trnavské terče, najčastejšie zo smrekového dreva, sú z obdobia 1768 až 1888. Z niektorých sa dozvieme meno víťaza predošlých pretekov (tento dostal obyčajne za úlohu na svoje náklady zaobstarať do budúcej súťaže nový, vymaľovaný terč), alebo aj mená niektorých predsedov spolkov. Jedným z ostrostrelcov bol aj samotný maliar terčov, inak významný umelec, portrétista (pózoval mu aj panovník Ferdinand V.) i autor oltárnych obrazov (Veľký „nemecký“ kostol v Bratislave) – Friedrich Johann Gottlieb Lieder (1780 – 1859), niekoľko jeho diel je v SNG. Ďalším maliarom (terč z roku 1800) a zároveň členom spolku bol krajinkár i autor oltárnych obrazov Johann Caspar Schneider (1753-1839). Na terči z roku 1814 je aj meno Johanna Baptistu Jelinka, syna známeho trnavského tlačiara Václava Jelinka. Na niektorých terčoch z obdobia po páde Bastily v roku 1789 by zasvätení hádam rozlúštili aj nejaké dvesto rokov staré odkazy.

P. S.: Myslím, že až do konca januára budúceho roku je možnosť v Západoslovenskom múzeu v Trnave vidieť originály.

Zdroje:

Mgr. Zlatica Adamčiaková (môj osobný rozhovor s ňou v roku 1999 pre Hlas ľudu)

PaedDr. Simona Jurčová (vernisáž výstavy i jej článok v Novinkách z radnice č. 7-8/2008)